Európsky súd pre ľudské práva vyhlásil rozsudok v prípade údajného policajného násilia voči rómskym chlapcom. Priznal sťažovateľom odškodné.

Prípad sa týkal tvrdení, že traja sťažovatelia, vtedy maloletí, boli v čase medzi ich zadržaním pre podozrenie z účasti na lúpeži v Košiciach a ich privezením na policajnú stanicu počas prevozu v policajnom vozidle objektom nevhodného zaobchádzania zo strany prítomného policajta. Tvrdili, že ich vo vozidle fyzicky napadol.

Dôvodom ich sťažností bolo údajné porušenie zákazu neľudského a ponižujúceho zaobchádzania, zaručeného článkom 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Následné vyšetrovanie na vnútroštátnej úrovni podľa sťažovateľov nebolo náležité, pričom poukazovali na to, že dotknutý policajt bol pre daný skutok trestne stíhaný a obžalovaný, ale následne súdmi oslobodený. Napokon tvrdili, že zlé zaobchádzanie a nedostatočné vyšetrovanie boli dôsledkom diskriminácie pre ich rómsky pôvod.

ESĽP vo svojom rozsudku uznal argumenty vlády a uviedol, že dotknutý policajt bol prepustený najmä pre nedostatok priamych dôkazov a rozpory vo výpovediach sťažovateľov. Konštatoval, že nemožno bez pochybností dospieť k záveru o tom, že sťažovatelia boli vystavení zaobchádzaniu v rozpore s článkom 3 dohovoru. V tejto súvislosti rozhodol, že nedošlo k jeho porušeniu.

Na druhej strane ESĽP konštatoval, že tvrdenia boli dostatočne dôveryhodné na to, aby boli ďalej vyšetrované. Poukázal na neodôvodnené dlhé obdobie pred výsluchom a zdôraznil, že práve dôsledok plynutia času na ľudskú pamäť a výpovede osôb, osobitne maloletých, je v takýchto prípadoch rozhodujúci. Tiež podotkol, že sa nezdá, že by v tomto prípade bola pri vyšetrovaní venovaná osobitná pozornosť prípadnému rasovému aspektu. Podľa ESĽP nemožno jednoznačne povedať, že orgány podnikli všetky kroky na jeho odhalenie a na zistenie, či etnická nenávisť alebo predsudky nemohli pri tejto udalosti hrať nejakú rolu.

Vzhľadom na uvedené ESĽP rozhodol, že došlo k porušeniu článku 3 dohovoru v jeho procesnej časti. Čo sa týka sťažnosti na diskrimináciu, ESĽP konštatoval, že nebolo zistené, že by sťažovatelia boli objektom zlého zaobchádzania, preto prípad nevyvoláva otázku, či takéto zaobchádzanie bolo diskriminačné. Ďalej usúdil, že nie je preukázané, že by etnický pôvod sťažovateľov zohral úlohu v tom, že vyšetrovanie incidentu nebolo „účinné“. Námietku preto ESĽP zamietol ako zjavne nepodloženú. Pokiaľ ide o otázku spravodlivého zadosťučinenia, ESĽP priznal každému sťažovateľovi 4500 eur z titulu nemajetkovej ujmy a spoločne všetkým sťažovateľom 4000 eur ako náhradu nákladov a výdavkov.

(tasr, min)