Vo veku 74 rokov zomrel spisovateľ Ľuboš Jurík. Je autorom viac ako troch desiatok kníh, televíznych scenárov a divadelných hier. TASR v tejto súvislosti prináša profil spisovateľa, novinára a publicistu PhDr. Ľuboša Juríka. Ľuboš Jurík sa narodil 14. septembra 1947 v Nových Zámkoch. V rokoch 1962 – 1965 študoval na Strednej všeobecnovzdelávacej škole v Bratislave, po maturite pracoval ako robotník. V rokoch 1967 – 1972 vyštudoval žurnalistiku na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského (UK) v Bratislave.

Po sovietskej invázii do Československa v auguste 1968 načas odišiel so svojou nastávajúcou manželkou do Stuttgartu a pracoval tam ako robotník v chemickej továrni. V rokoch 1972 – 1988 bol redaktorom týždenníka Nové slovo, v ďalšom období rokov 1988 – 1991 pracoval ako redaktor a neskôr šéfredaktor Literárneho týždenníka, v rokoch 1991 – 1992 stál na čele redakcie denníka Koridor.

V rokoch 1992 – 1997 bol hovorcom predsedu Národnej rady SR Ivana Gašparoviča. Bol tiež zakladateľom a zodpovedným redaktorom mesačníka Parlamentný kuriér, od roku 1998 pôsobil ako šéfredaktor mesačníka Euroreport. Jeho literárna tvorba obsahuje prozaické texty, eseje, publicistiku aj literatúru faktu, v neposlednom rade tiež knihy rozhovorov či televízne scenáre.

Ako prozaik debutoval v roku 1973 zbierkou poviedok Na Poľnej ulici. Po troch rokoch mu vyšla ďalšia zbierka s názvom Dlhá namáhavá cesta, nasledovali romány Emigranti (1977), Novinári (1984), zbierka poviedok Už o tom nehovorme (1986) a román Spravodliví (1989). Po roku 1989 sa Ľuboš Jurík začal venovať aj detektívnemu žánru – predovšetkým v cykle próz o detektívnych prípadoch reportéra AZ situovaných do medzivojnovej Bratislavy. Do súčasnosti vyšlo dokopy až 18 detektívnych príbehov.

Bratislave a jej reáliám sa Jurík venoval v ďalších prozaických i spomienkových knihách, ako boli Bratislavské poviedky (2001), Rozpomínanie – Črty a príbehy zo starej Bratislavy (2006). Pohľadom do histórie rockovej hudby bola mimoriadne úspešná kniha Slovenský bigbít (spoluautor Dodo Šuhajda, 2008), do histórie športu načrela publikácia Slovan do toho! (2020).

Samostatnou kapitolou Juríkovej tvorby boli rozhovory s osobnosťami svetovej i domácej literatúry, ktoré vyšli vo viacerých publikáciách – Rozhovory (1975), Nepokojné dialógy (1983), Rozhovory o literatúre (1986), Pražské rozhovory (1987) a Americké dialógy (1993), Rozhovory po rokoch (2011) a Dialógy s hviezdami literatúry (2014). Jurík spovedal také osobnosti, ako boli Jaroslav Seifert, Jan Werich, Günter Grass, Alberto Moravia, Francoise Saganová, Norman Mailer, Joseph Heller či Wiliam Styron.

Svoju publicistickú prax i pôsobenie v parlamente zúročil v knihe esejí Eurochaos (1997), v spomienkach Pokušenie moci (2002), na ktoré nadviazalo dielo Poučenie z moci (2013). Význačnou knihou Ľuboša Juríka bol životopis s názvom Alexander Dubček. Rok dlhší ako storočie (2015). Z novších prozaických diel možno spomenúť román Všetci sme potomkovia Kainovi (2010) či poviedkovú zbierku Všetky moje poviedky (2017).

Ľuboš Jurík získal za svoju tvorbu množstvo ocenení, okrem iného Cenu E. E. Kischa, Cenu Vojtecha Zamarovského a Prémiu Literárneho fondu. Bol držiteľom Krištáľového krídla (2008) spolu s Dušanom Rapošom a Jozefom Šuhajdom za knihu Slovenský bigbít a DVD s 10-dielnym televíznym seriálom. Literárny fond v roku 2015 ocenil aj jeho dielo o Dubčekovi.

(tasr, min)