Pred 70 rokmi si Vlak slobody prerazil cestu cez hranice. V Československu vládli už tri a pol roka komunisti. Mnohí občania, ktorí nesúhlasili s nástupom totalitného režimu, využívali všetky možnosti, aby sa dostali na Západ – niekedy aj veľmi bizarné. Jedným z nich bol osobný vlak v západných Čechách, ktorý prešiel cez stanicu v Aši, prelomil rampu a zastal až hlboko na území západnej Američanmi obsadenej časti Nemecka.

„Únos vlaku z 11. septembra 1951 je jediným podobným prípadom v celom Československu. Z tohto pohľadu je úplne výnimočný,“ povedal pre TASR historik Branislav Kinčok z Ústavu pamäti národa (ÚPN).

„Hromadné úteky volili osoby, ktoré chceli na Západ utiecť s celou rodinou – s manželkami i deťmi. Pravdepodobnosť úspešného ilegálneho prechodu dobre stráženej zelenej hranice sa však pri hromadných útekoch rádovo znižovala. Preto volili iný spôsob prekročenia železnej opony – v niekoľkých prípadoch únos lietadla a v jednom prípade únos celého vlaku,“ uviedol historik. V sobotu uplynie 70 rokov, odkedy tzv. Vlak slobody previezol cez prísne stráženú hranicu do Bavorska niekoľko desiatok ľudí.

Rýchlik, ktorý 11. septembra 1951 prišiel z Prahy do Chebu, pokračoval o 14.12 h ďalej s menším počtom vagónov ako osobný vlak pod číslom 3717 do Ašu. V parnej lokomotíve mali službu strojvodca Jaroslav Konvalinka – jeden z iniciátorov akcie – a kurič Josef Kalabza. Vo Františkových Lázňach pristúpili ďalší účastníci a ich rodinní príslušníci, medzi nimi aj organizátor únosu výpravca Karel Truksa. V obci Hazlov pristúpil ďalší organizátor MUDr. Jaroslav Švec. Štvrtým únoscom bol úradník Václav Trobl.

Truksa pomohol strojvodcovi Konvalinkovi spacifikovať kuriča Kalabzu, ktorý do únosu nebol zasvätený. Znefunkčnili tiež ovládanie bŕzd vo vlaku. Ten sa rozbehol a preletel cez stanicu v Aši, kde bola výhybka podľa plánu prehodená na trať pokračujúcu do Nemecka. Súpravu sa nepodarilo zastaviť ani sprievodcovi a vlakvedúcemu, či vojakom a policajtom, keďže ozbrojení organizátori únosu strážili prístup k záchranným brzdám.

Rýchlosťou 70 km/h vlak prerazil hraničnú rampu a zastavil o 15.04 h asi 300 metrov za hranicou pri obci Wildenau. Tu čakali dvaja po česky hovoriaci muži v civile, neskôr dorazili americkí vojaci a nemecká hraničná polícia.

Už pod dohľadom Američanov vlak prišiel do nemeckej obce Selb-Plößberg. Skupina cca 25 ľudí vystúpila, tí, čo sa cítili unesení, mali príkaz ostať vo vlaku. Americkí vojaci im rozdávali potraviny, toaletné potreby – a presviedčali ich, aby ostali na Západe. Vlak slobody viezol vrátane posádky 111 ľudí, na Západe ostalo 34 z nich.

Do vlasti sa vrátilo 77 občanov, ktorí sa za hranice dostali nedobrovoľne – zväčša študenti či kúpeľní hostia z Františkových Lázní. Mnohí svoje rozhodnutie oľutovali. Ostal na nich tieň podozrenia, sledovala ich Štátna bezpečnosť, mali problémy v škole či v práci.

„Ľudia, ktorí z pohľadu komunistického režimu ilegálne utekali z Československa po februári 1948 mali rôzne motivácie. Väčšina opúšťala vlasť z dôvodu, že túžili žiť v slobodnej demokratickej krajine a realizovať vlastnú predstavu o zmysluplnej životnej náplni a poslaní bez toho, aby museli akýmkoľvek spôsobom – vnútorne alebo aj navonok – kolaborovať s nedemokratickým komunistickým režimom. Ďalšia časť utekala zo strachu pred politicky motivovanou represiou. Množstvo najmä mladých mužov utekalo, aby sa vyhlo nástupu na základnú vojenskú službu. Samozrejme vyskytli sa aj prípady, že jednotlivci utekali, aby sa vyhli spravodlivému trestu za rôzne kriminálne trestné činy,“ vysvetlil historik Branislav Kinčok.

Ako dodal, vydarené hromadné úteky boli blamážou komunistického režimu v Československu, ktoré na Západe vyvolali značnú publicitu. „Aby režim túto blamáž odvrátil a zároveň odradil ďalšie osoby od inšpirácie podobnými prípadmi, rozpútal po každom významnejšom hromadnom úteku represie voči všetkým, ktorí sa na útekoch spolupodieľali a zostali v Československu,“ doplnil Kinček.

Aj v tomto prípade sa ŠtB snažila napraviť fiasko, ktoré režim utrpel, horúčkovitou snahou nájsť a odsúdiť vinníkov – a dokázať, že išlo o rozsiahle sprisahanie. „V celej akcii Selb ŠtB rozpracovala 171 osôb, z nich 70 bolo súdmi odsúdených,“ konštatuje historik Slavomír Michálek v publikácii Akcia „Selb“, odpoveď ŠtB na „Vlak slobody“. Padol aj trest smrti neskôr zmenený na doživotie, medzi odsúdenými boli tiež príbuzní emigrantov či snúbenica jedného z únoscov Karla Truksu. Všetky železničné trate prechádzajúce cez západnú hranicu boli zabezpečené, aby sa podobný prejazd nezopakoval.

(tasr, min)