Všetko malo svoje pravidlá, aj chodenie za frajerkami. Chodilo sa v utorok, štvrtok a v sobotu. V piatok chodili – prepytujem – „poscaní“ alebo „istí“ – teda tí, čo už mali svadbu „na spadnutie“. Pokračujeme v letnom seriáli textov Kataríny Nádaskej.

Ešte do konca 50. rokov 20. storočia sa na slovenskom vidieku udržal zvyk pri bežnom rannom umývaní nabrať vodu z hrnčeka do úst, spojiť obe ruky a do priehrštia vypustiť vodu z úst.

Následne sa touto vodou opláchla tvár. Tento spôsob rannej hygieny praktizovali najmä starší muži, gazdovia. Muž sa pritom pohyboval po miestnosti, aby sa voda rozprskávala po zemi. Na zemi bola hlinená podlaha, takže voda sa do nej vpila.

Ostatní členovia rodiny sa už umývali vo vanglíku, v lavóre alebo v drevenom džbere studenou vodou bez mydla. Mladí chlapi si opláchli i krk. V prípade, ak bol v blízkosti domu potôčik, od skorej jari do neskorej jesene sa členovia domácností chodili umývať na potok. Do konca druhej svetovej vojny od jari do jesene chodili deti i ženy na vidieku bosé. Keď išli mimo domu a deti do školy, patrilo sa ísť s vyumývanými nohami. Ak bol blízko školy jarček či potôčik, deti si ešte pred vstupom do školy v ňom umyli nohy, pričom si treli jednu nohu o druhú.

Väčšia očista tela sa vykonávala vždy raz do týždňa – v sobotu. Vtedy sa zvyčajne celá rodina dôkladnejšie umývala. Matky kúpali deti v sobotný večer, keď sa nahriala teplá voda a pripravilo sa koryto na kúpanie. Ak bolo viac detí sedeli oproti sebe v koryte. Koryto bolo zhotovené z dosák, jeho dĺžka bola približne 120 centimetrov.

(viac…)

Zadajte váš email a čítajte mesiac zadarmo alebo sa prihláste do svojho účtu.

Zdieľať

To najlepšie
zo Štandardu

Štandard

Prihláste sa na odber
najlepších článkov týždňa
na denníku štandard.