Vlasy si naši predkovia umývali raz za dva týždne. Teda tí čistotnejší

Všetko malo svoje pravidlá, aj chodenie za frajerkami. Chodilo sa v utorok, štvrtok a v sobotu. V piatok chodili – prepytujem – „poscaní“ alebo „istí“ – teda tí, čo už mali svadbu „na spadnutie“. Pokračujeme v letnom seriáli textov Kataríny Nádaskej.

Ešte do konca 50. rokov 20. storočia sa na slovenskom vidieku udržal zvyk pri bežnom rannom umývaní nabrať vodu z hrnčeka do úst, spojiť obe ruky a do priehrštia vypustiť vodu z úst.

Následne sa touto vodou opláchla tvár. Tento spôsob rannej hygieny praktizovali najmä starší muži, gazdovia. Muž sa pritom pohyboval po miestnosti, aby sa voda rozprskávala po zemi. Na zemi bola hlinená podlaha, takže voda sa do nej vpila.

Ostatní členovia rodiny sa už umývali vo vanglíku, v lavóre alebo v drevenom džbere studenou vodou bez mydla. Mladí chlapi si opláchli i krk. V prípade, ak bol v blízkosti domu potôčik, od skorej jari do neskorej jesene sa členovia domácností chodili umývať na potok. Do konca druhej svetovej vojny od jari do jesene chodili deti i ženy na vidieku bosé. Keď išli mimo domu a deti do školy, patrilo sa ísť s vyumývanými nohami. Ak bol blízko školy jarček či potôčik, deti si ešte pred vstupom do školy v ňom umyli nohy, pričom si treli jednu nohu o druhú.

Väčšia očista tela sa vykonávala vždy raz do týždňa – v sobotu. Vtedy sa zvyčajne celá rodina dôkladnejšie umývala. Matky kúpali deti v sobotný večer, keď sa nahriala teplá voda a pripravilo sa koryto na kúpanie. Ak bolo viac detí sedeli oproti sebe v koryte. Koryto bolo zhotovené z dosák, jeho dĺžka bola približne 120 centimetrov.

Dospelí členovia rodiny sa už umývali pokľačiačky nad džberom alebo plechovým lavórom. Umývať sa začalo tvárovou časťou, potom prišli na rad ruky, podpazušie, krk, uši, hrudník a niekto z domácich pomohol s umytím chrbta. Pri umývaní brucha, zadku a prirodzenia sa umývajúci skryl za dvere. Nakoniec sa umývali nohy.

Čo sa týka umývania vlasov – tí čistotnejší si umývali vlasy raz za dva týždne. Na utieranie umytého tela sa používali konopné uteráky, neskôr sa väčšej obľube tešili ľanové uteráky, ktoré sa už od konca 19. storočia vyrábali v Uhorsku priemyselne. V sobotné podvečery venovali slobodní mládenci väčšiu pozornosť osobnej hygiene, pretože sa chodievalo „na zálety“ – teda po domoch, kde mali dievky súce na vydaj (chodili po frajerkách).

Mládenci, ktorí pracovali „vo svete“ – teda v mestách, si na záver osobnej hygieny naniesli na vlasy brilantínu a vlasy si prstami upravili do vĺn. Ich odev sa tiež líšil od sedliackych mládencov – nosili mestský odev – kúpené bavlnené košele, na nohy si dávali ponožky (dnes opäť populárne fusakle) a topánky (polovičky). V zime nosili zimník (mantel), šál, na košeľu si dali kravatu (mašľu), ba dokonca poznali aj vreckovku (šnupticheľ). Sedliacki mládenci ešte aj v 30. rokoch 20. storočia chodili do kostola v konopných košeliach a gatiach, pretože hoci tvrdo pracovali na gazdovstve, finančne boli závislí od rozhodnutia svojich otcov.

Napríklad v Moravskom Lieskovom chodievali za frajerkami v utorok, štvrtok a v sobotu. V piatok chodili „poscaní“ alebo „istí“ – teda tí, čo už mali svadbu „na spadnutie“.

Hygiena ústnej dutiny nebola priaznivá. Starí ľudia ešte v 70. rokoch 20. storočia zomierali bezzubí. Zubnú kefku a pastu na slovenský vidiek prinášali tí, ktorí sa sem vrátili „zo služby“ – teda dievčatá slúžiace v meste, mládenci pracujúci ako robotníci v továrňach, vojaci… Bežne sa zubom nevenovala veľká pozornosť – nanajvýš sa umyli popolom, ktorý sa nabral na vlhkú handričku, prípadne sa použila soľ alebo čerstvé listy šalvie, ktorými sa zuby utierali. K starostlivosti o chrup musíme ešte prirátať aj takzvané samočistenie chrupu pri konzumácii jabĺk či sudovej kapusty.

Ruky sa pred jedlom umývali len v tom prípade, ak boli znečistené napríklad od hliny či hnoja. Výrazná pozornosť hygiene rúk sa venovala pred miesením cesta, pred dojením mlieka – tu sa aj krave umývalo vemeno, ruky sa výdatne a pozorne umývali pri zabíjačkách, pri rezaní kapusty. Pri tlačení kapusty do suda sa, samozrejme, pozorne umývali aj nohy, pretože kapusta sa tlačila do suda nohami. Podobne aj pri lúpaní sliviek a varení slivkového lekváru sa zvýšená pozornosť venovala hygiene rúk, dokonca pri slivkách sa nesmelo nič konzumovať, aby náhodou nepadla omrvinka z chleba medzi slivky, pretože by to mohlo vyvolať neželané kvasenie sliviek.

Pri konzumácii ovocia sa ono odtrhlo zo stromu bez umývania, nanajvýš sa utrelo do rukáva. Potraviny sa skladovali na povale a ich trvanlivosť sa zabezpečovala údením a sušením. Občas sa stávalo, že v niektorých domácnostiach zhorkla múka – ale to nie preto, že by bola zle uskladnená, skôr preto, lebo bola stará – musela vydržať a potom sa jej menej aj minulo. Strava bola rozpočítaná, musela vydržať, ako sa hovorievalo: „od nového do nového“ – bola to vlastne svojím spôsobom duševná hygiena – „mat porádek“ – ľudia museli vystačiť s múkou, mäsom do novej úrody a zabíjačky. Vo všeobecnosti platilo: „Kto mal veľa, nemal nazvyš, kto mal málo, nemal nedostatok.“

Vyhadzovať potraviny sa považovalo za ťažké previnenie. Preto v dedinskej societe úctu a dôveru požívali len členovia „usporádaní“, kto žil „haj – buj“, alebo ako sa hovorilo „najprv hojno, potom hovno“, bol ľahtikár, s ktorým sa nikto nedával do spolku. Treba povedať, že pri relatívne nízkej hygiene tela, odevu, lôžkovín a dvorov sa veľmi dbalo na hygienu pri manipulácii s potravinami. 

Deti, ktoré chodili do školy, boli považované za „veľké“ na to, aby sa o ich hygienu rodičia zvlášť starali. V prvej tretine 20. storočia a aj neskôr ešte učitelia na ľudových (základných) školách obyčajne v pondelok kontrolovali osobnú hygienu žiakov, ale – ako spomína istá učiteľka – prakticky až do roku 1948 bol výsledok každej kontroly rovnaký: “Vši mali takmer všetci, repu na krku väčšina, špinu vo vnútri uší všetci, detské ruky niesli stopy práce hlavne za nechtami a v jeseni zvlášť, keď sa už „škerili“ orechy, ruky boli zafarbené od šťavy orechových šúp až do čierna.“

Občas kontrolovali učitelia i nohy žiakov, ponožky, pančuchy alebo onuce. Častou metódou, ktorá mala viesť k náprave a zlepšeniu hygieny u školopovinných detí, bola trstenica. Situácia sa však zmenila začiatkom 50. rokov 20. storočia, keď nastupuje možnosť pravidelného príjmu a každodenné dochádzanie mužov a neskôr i žien do práce.

Mení sa osobná hygiena, pretože do práce sa cestovalo plnými autobusmi, v práci boli spolupracovníci, čo vyžadovalo každodennú pozornosť rannej i celkovej osobnej hygiene. Mení sa však aj systém odievania – chlap už nemohol ísť do autobusu a práce v košeli, v ktorej spal. Žena už tiež nemohla páchnuť mliekom a močom. Odev musel byť pohodlný, nesmel byť tesný alebo priveľký a musel sa ľahko udržiavať.

Vyššia zamestnanosť ľudí a pravidelný príjem do rodiny znamenali možnosť kúpy technických vymožeností uľahčujúcich prácu – napríklad do domácností pribúdali elektrické žehličky a práčky. „Továrensky“ vyrábané šaty (konfekcia) sa udržiavali podstatne ľahšie ako pôvodné textílie, ktoré sa ručne a zdĺhavo prali a ich celková údržba bola časovo aj fyzicky náročnejšia.

V druhej polovici 20. storočia nastáva obdobie, v ktorom sú badateľné rýchle snahy mladých ľudí o osamostatnenie sa, najmä v oblasti bývania – pri stavbe nových domov sa dbalo na výstavbu kúpeľní a splachovacích toaliet. 

S výstavbou nových škôl a ich moderným interiérom sa zmenil aj prístup a úprava zovňajšku školopovinných detí, celkovo sa zvyšuje hygiena a mení sa pohľad na ňu. Hygiena už nie je panský prepych, ale životná nutnosť.  

Napriek mnohým pozitívnym zlepšeniam v hygiene však najmä staršia generácia ťažšie prijímala nové výdobytky, ako bola vaňa s tečúcou teplou i studenou vodou. Preto nebolo nič nezvyčajné, že aj keď mali v domácnosti dobre vybavenú kúpeľňu, kúpavalo sa len v sobotu. Do vane ako prvý išiel muž, po ňom sa v tej istej vode umyla žena. V staršej generácii bola takpovediac hlboko zakódovaná šetrnosť v celých generáciách.