Na Everest štetcom po plátne. Prečo Žofia Dubová maľuje kopce

Žofia Dubová je mladá výtvarníčka, venuje sa súčasnej maľbe, ktorú dopĺňa rôznymi materiálmi. Medzi materiály, s ktorými najradšej pracuje, patrí sklo, ku ktorému sa dostala iba náhodou.

So Žofiou sme sa stretli v jej ateliéri, ktorý sa nachádzal v pokojnej časti Bratislavy, kde čerpá inšpiráciu aj vďaka pokoju a zeleni okolo. Ateliéru dominujú jej obrazy. Maľuje odmala, venovala sa aj iným záľubám.

Pomohli jej pedagógovia, ktorých mala na školách. Nedá na nich dopustiť, či to bolo na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave alebo v zahraničí v Arizone a v Portugalsku. Najviac ju formoval Daniel Fischer. Ďalším z jej učiteľov je Pavol Macho, s ktorým pracuje doteraz. Pri poslednej výstave bol jej kurátorom. Učitelia sú často jej vzormi, ale cestu, ako bude tvoriť, si hľadá sama, nechce napodobňovať štýl iných.

Tvorba Žofie Dubovej má viac rozmerov. Sama by sa definovala v kontúrach súčasnej maľby, ale využíva pri nej všetky klasické materiály. V digitálnej sfére sa zatiaľ nevidí. Niekoľko jej obrazov je venovaných práve horám, no nerada by sa profilovala ako maliarka-krajinkárka, i keď vie, že sa tomu pri niektorých ľuďoch nevyhne. Týmto obrazom sa venuje hlavne preto, že sa pri nich snaží vidieť stále niečo viac. Zaujímajú ju témy, ako je sloboda alebo pokora a v nejakej forme aj človek. Ale figuratívnosť sa v jej tvorbe zatiaľ neobjavuje. Fascinujú ju zato hory. A zvlášť veľhory.

Náhoda ju priviedla k maľbe na sklo

Pri maľbe sa venuje rôznym materiálom. Jedným z nich je sklo, dostala sa k nemu úplnou náhodou. Keď bola na škole v Portugalsku, chcela si vybrať predmet keramika, no to nevyšlo. Prišlo na sklo. Mala to byť len náhrada za keramiku. Dovtedy sklo vôbec nevnímala ako materiál vhodný na maľbu, až na kurze zistila, že za sklom sa skrýva viac. V maľovaní na sklo pokračovala potom aj na Slovensku, kde ju už najviac viedol Pavol Macho, u nás aj vo svete dobre známy výtvarník špecializujúci sa práve na prácu so sklom. 

„Teším sa, že sa mi podarilo materiálovo spojiť maľbu na sklo s plátnom. Niekedy ma to núti rozmýšľať nad vecami, nad ktorými by som sa pri inom materiáli nezamýšľala, lebo pri niektorých by problém nenastal, keďže každý materiál má nejaké vlastnosti a tie ovplyvňujú to, ako sa s ním pracuje,“ približuje Žofia.

Pri kombinácii plátna a skla Žofia ako keby obrátila úlohy. Plátno je väčšinou ten výsledný produkt a jeho nosičom je rám. Pri tejto kombinácii je plátno nosičom a časť obrazu je sklo. „Ak by bolo plátno bez skla alebo sklo bez plátna, tak by to nefungovalo. A to je to, čo som chcela dosiahnuť, že ide o jedno dielo.“  

Žofia patrí medzi jediné autorky, ktoré sa venujú na Slovensku takejto kombinácii materiálov skla a plátna. Okrem variácií skla a plátna kombinuje plátno s vyšívaním na plátno. „Má to blízko k plátnu a je to materiál, ktorý ma zaujíma, preto používam rôzne plátna a kombinujem to s rôznymi textíliami, pretože majú inú haptiku a iný výzor. A vyšívanie je pre mňa forma kresby.“ Vyšíva veľmi rada, ale je to vec, ktorá trvá veľmi dlho. Niekedy na jednom obraze pracuje aj viac ako pol roka.

Na obraze nájdeme aj texty

Žofia obrazy veľakrát dopĺňa alebo dotvára textami. Niektoré obrazy, ako sama hovorí, je náchylná verbalizovať, i keď: „Texty nie sú mnohokrát vysvetľujúce. Človek prečítaním toho textu, nedostane všetky odpovede.“ No text je súčasťou obrazu len v prípade, ak si výtvarníčka myslí, že má rovnakú podstatu, teda nejde len o nejaký opis diela, kde sa čo nachádza, ale musí mať význam. Väčšinou ide o poéziu alebo o nejaký umelecký opis.

Mnohé z jej obrazov sú rozľahlé diela. „Veľkosť obrazov si vyberám podľa človeka, ak je niečo veľkolepé, tak si vyberám obrazy, ktoré sú väčšie ako ja, ale to zas nie sú päťmetrové obrazy, aspoň zatiaľ nie. Robím radšej takéto väčšie veci ako menšie, lebo pri malých sa cítim stiesneno. Keď sme sa o tom rozprávali, mala pred sebou obraz Everestu, ktorý tiež robila kombinovanou technikou. Bola tam výšivka, ktorá má znázorňovať oblaky ako abstraktný motív. Žofia tým chcela vyvolať efekt, aby oblaky boli a zároveň neboli až také viditeľné. Na Evereste, samozrejme, nikdy nebola, ale baví ju o tom premýšľať. Prácou na obraze si to trochu priblížila.

• 

• 

Žofia začala svoje obrazy prepínať na väčšie rámy. Tak to je aj pri spomínanom Evereste. Začínala na menšom a potom to mení na väčší rám. „To, čo vznikne okolo obrazu, nijako neovplyvňujem a nechávam to na náhodu. Ale je to pre mňa rovnako súčasťou maľby, lebo viem, ako sa deje práve tá maľba.“ Pôsobí to často ako náhodné škvrny, no umelkyňu vždy bavilo v nich hľadať niečo viac.

Zrušené výstavy ju neobišli

Korona jej tento rok zrušila dve výstavy. Jednu v Bratislave s názvom Od severu hora a v Kežmarku s názvom Trasovanie Pohľadu. „Bol to hrozný pocit. V podstate veľmi veľa práce vyšlo nazmar. Každý týždeň som dúfala, že už sa to otvorí, ale neotvorilo,“ hovorí o svojich chystaných výstavách, ktoré si návštevníci nemohli pozrieť. Priznáva, že ak by vedela, ako to dopadne, tak s výstavou počká a nerobí ju – nielen pre to, že aj sama inštalácia niečo stojí.

Dnes už výstavy z opatrnosti neplánuje. Budúci rok končí s dizertačnou prácou a vtedy by chcela spraviť jednu veľkú výstavu. Už teraz vie, že to bude náročné.