Pomalé varenie žaby v Juhoafrickej republike. Dokedy dokáže malá menšina držať celú krajinu?

Nepokoje v Juhoafrickej republike. Foto: TASR/AP Nepokoje v Juhoafrickej republike. Foto: TASR/AP

Väčšinu daní v Juhoafrickej republike, štáte so 60 miliónmi obyvateľov, platí len približne malá menšina – pol milióna občanov. Ako dlho budú tolerovať a financovať štát, ktorý im väčšinou nechce či nedokáže zaistiť bezpečnosť, ba ani základné životné potreby? Nejde pritom o náhodu. Plán postupne pripraviť belochov o všetko tu bol vraj od začiatku.

Juhoafrická republika (JAR), prezývaná aj Dúhový národ, sa už celé roky rúti do záhuby. Nedávne masívne nepokoje, ktoré tamojší prezident Cyril Ramaphosa označil za organizované povstanie, sú len jedným zo symptómov zlyhávajúceho štátu. Pre portál The American Conservative to píše Helen Andrewsová.

Štandard nedávno informoval o nepokojoch v juhoafrických provinciách, prevažne v Guatenge a KwaZulu-Natal, ktoré si vyžiadali približne dvesto mŕtvych a obrovské škody na majetku. Spôsobili ich najmä tamojší Zuluovia, ktorí sa v mnohých prípadoch zameriavali na Afrikáncov (domáce belošské obyvateľstvo), Indov či moslimov.

Nepokoje a rabovanie sa rozhoreli po zatknutí bývalého prezidenta Jacoba Zumu, ktorý je obvinený z masívnej korupcie. Zuma pochádza z kmeňa Zuluov a protestujúci žiadajú jeho prepustenie.

Zlomok živí väčšinu

Andrewsová však podotýka, že aj keby Ramaphosa Zumu prepustil, len na čas oddiali nezadržateľný pád krajiny do priepasti. Dúhový národ, výstavná skriňa dekolonizačného hnutia v Afrike, sa podľa autorky postupne blíži k bodu, odkiaľ nebude návratu.

Od pádu apartheidu a prebratiu vlády zo strany Afrického národného kongresu (ANC) bola krajina opisovaná ako veľký úspech. Pretože zatiaľ čo inde po ukončení vlády belochov prišiel hladomor, etnické čistky a nekonečné vojny o moc (napríklad susediace Zimbabwe, bývalá Rodézia), Juhoafrická republika vyzerala na rozdiel od iných relatívne stabilne.

V naoko úspešnom juhoafrickom štáte od konca apartheidu dominuje jediná strana (ANC), vysoká korupcia, bezprecedentná úroveň násilných zločinov a nezamestnanosť vyššia ako 25 percent. Ak by štát aspoň obstojne fungoval, tieto neduhy by sa dali prehliadnuť.

„V štáte je približne 14 miliónov daňovníkov z celkovej populácie 60 miliónov ľudí. Väčšina príjmov z daní pochádza len od 574-tisíc jednotlivcov. Plán ANC bol vždy postavený na tom, že táto malá daňová základňa môže byť vyšťavená do poslednej koruny, aby štát mohol zaplatiť rozsiahle sociálne benefity pre zvyšok obyvateľstva,“ podotýka autorka.

Ako sa varí žaba, tak aj belosi

Pripraviť belochov v JAR postupne o všetku moc a peniaze bol plán od začiatku, tvrdí vo svojich pamätiach aj Mario Oriani-Ambrosini, ústavný právnik a dlhoročný poslanec za opozičnú Stranu Slobody Inkatha (IFP).

„Vo svojej brutálnej úprimnosti mi Ramaphosa povedal, aký je 25-ročný plán ANC na vysporiadanie sa s belochmi: bude to, ako variť žabu zaživa, čo sa robí veľmi pomalým postupným zvyšovaním teploty,“ píše v pamätiach dnes už zosnulý poslanec.

Černošská väčšina podľa politika bude prijímať také opatrenia a zákony, ktoré presunú majetok, pozemky a moc od belochov k čiernym. „Pomaly a postupne, kým belosi stratia všetko, čo získali v Južnej Afrike; a bez toho, aby sme brali príliš veľa, nech ich nevyprovokujeme k povstaniu a boju,“ napísal v knihe Oriani-Ambrosini.

Nastane druhé Zimbabwe?

Podľa Andrewsovej však Ramaphosa a ostatní černošskí vodcovia nezohľadnili tretiu možnosť pre afrických belochov. Namiesto boja či varenia sa mohli jednoducho zbaliť a odísť. Napriek tomu sa po prevzatí moci Nelsonom Mandelom rozhodli milióny belochov ostať v krajine.

„Mnohí boli zrejme odhodlaní pracovať na experimente Dúhového národa alebo boli jednoducho už pridlho usadení na to, aby odišli zo svojho domova. Táto generácia však dnes vymiera a ich deti už nie sú zaťažené podobnými faktormi,“ dodáva autorka.

Je otázne, či k tomuto exodu dôjde v najbližších rokoch. Daňovníci by boli motivovaní zostať, ak by im štát za ich peniaze ponúkal aspoň základné služby. To sa však za posledné roky stáva tiež problémom. Miera kriminality je vysoká a výpadky prúdu sú časté, mnoho obydlí na predmestiach sa preto spolieha na vlastný záložný generátor.

Dokedy to vydržia znášať

Netreba zabúdať ani na to, že väčšina domov (napríklad v okrajových častiach jedného z hlavných miest Johannesburg) musí mať vysoké betónové ploty zakončené ostatným drôtom, kamery či senzory pohybu. Aj tak sa nevyhnú pokusom o vlámanie.

Zlyhávanie juhoafrickej polície spôsobilo, že väčšina majetnejších obyvateľov sa musí spoliehať na súkromné bezpečnostné spoločnosti alebo len sama na seba. „Juhoafrická republika má trojnásobne viac členov súkromných bezpečnostných služieb ako policajtov,“ tvrdí Andrewsová.

Neschopnosť štátu zasiahnuť nepriamo priznala aj juhoafrická ministerka obrany Nosiviwe Mapisa-Nqakulová. „Ani nám nenapadlo, že by sme mali ísť brániť budovy ako obchodné centrá, pretože hlavne v nich, ale aj všade inde, sú vždy dohody medzi podnikmi a bezpečnostnými spoločnosťami,“ reagovala Mapisa-Nqakulová na to, prečo sa vládne sily ani nepokúsili brániť mnohé obchody pred rabovaním.

Ako dlho a či vôbec dokáže experiment Dúhového národa vydržať pokope, ukáže teda len čas. Majetných belochov je málo a roky vraždenia i znásilňovania ich motivujú k emigrácii. Ani nerastné zdroje, ako zlato či diamanty, nevydržia večne. Čo spôsobuje plošné znárodňovanie pôdy a majetkov černochmi, sa ukázalo v susednom Zimbabwe. Bohatý a úrodný štát sa v rukách diktátora Roberta Mugabeho stal synonymom rozvratu, úpadku a bezútešnosti.


Ďalšie články