V centre Bratislavy máte ojedinelú možnosť zažiť rok 1989 očami vtedajších študentov aj s ich spomienkami. Počas výstavy tam je vždy aj jeden z hlavných účastníkov študentských štrajkov, ktorý vás prevedie expozíciou.

Výstavou nás sprevádza Milan Novotný, ktorý bol v roku 1989 spoluzakladateľom časopisu Proglas. Bol členom prvého štrajkového výboru na Slovensku, ktorý vytvorili študenti Filozofickej fakulty Univerzity Komenského. Prehliadka začína nepovolenou demonštráciou 16. novembra 1989. „Na fakultu sme nastúpili v rokoch 1986 až 1987. Boli sme celkom silný ročník, v ktorom sme sa navzájom spoznali a po pár rokoch sme vedeli pred kým môžeme a nemôžeme hovoriť,“ spomína Milan Novotný.

Začalo to už v auguste

V auguste v roku 1989 boli zatvorení piati disidenti, takzvaná bratislavská päťka. Ich zámerom bolo si uctiť obete okupácie z roku 1968 položením kvetov na miesta, kde boli zastrelení protestujúci obyvatelia. Toto bolo podľa Novotného hlavným impulzom k príprave verejného protestu. „Povedali sme si už dosť. Už nestačí pripravovať nelegálny časopis, pripravovať nejaké heslá a rozvešiavať ich po internáte a tajne sa stretávať. Už musíme ísť na verejnosť.“

Všetko bolo pripravené na predvečer 50. výročia udalostí, ktoré sa udiali v Prahe v roku 1939, keď Nemci vystúpili proti českým študentom. V novembri 1989 už bratislavskí študenti vystúpili verejne, za čo riskovali tvrdý postih. Rozdielom od povolenej manifestácie, ktorá bola deň na to v Prahe, je ten, že demonštrácia na Slovensku bola neohlásená a nepovolená. To znamená, že študenti viac riskovali, ale napriek tomu sa zišlo 250 ľudí, ktorí vyšli do bratislavských ulíc.

Protest sa začínal na Hodžovom námestí, postupne prechádzali ulicami Starého mesta, kde už študenti dávali hlasne najavo, čo je ich zámerom. „Chceme demokratické reformy. Chceme demokratické školstvo. Chceme slobodu. Chceme slobodu bratislavskej päťke“ To boli niektoré z mnohých hesiel, ktoré študenti na pochode kričali.

Ich ďalšie kroky smerovali na Hviezdoslavovo námestie, kde si pripomenuli sviečkovú manifestáciu veriacich z marca 1968. Odtiaľ smerovali k Univerzite Komenského, kde si položením kvetov uctili obete z 1968. Akciu ukončili pri vtedajšom ministerstve školstva na dnešnej Dobrovičovej ulici. Ako prvá sa odhodlala a priamo pred televíznou kamerou začala hovoriť vtedajšia študentka Henrieta Hrinková. Potom neskôr sa už pridali ďalší študenti.

Milan Novotný sa tiež pridal a žiadal obmedzenie povinných ideologických predmetov pre študentov. „V tom čase museli mať všetci študenti z každého odboru povinné ideologické predmety, ako napríklad dejiny medzinárodného robotníckeho hnutia, dejiny Komunistickej strany Česko-Slovenska, a to aj v prípade, že študovali úplne niečo iné, napríklad techniku.“

Novotný si spomína aj na pedagóga Valéra Mikulu, ktorý ako prvý z učiteľov Filozofickej fakulty Univerzity Komenského vystúpil a postavil sa za študentov. Mikula v porovnaní so študentmi riskoval viac. „Bol pedagógom na univerzite, mal manželku a deti, teda riskoval svoje zamestnanie, ale aj ich budúce uplatnenie.“

Dočkali sa slobodných volieb

Po tom ako sa študenti Filozofickej fakulty Univerzity Komenského dozvedeli, čo sa stalo na protestoch v Prahe, začali sa pripravovať na pondelok. Už počas víkendu na internáte v Mlynskej doline zostavili prvé protestné vyhlásenie a „verbovali“ svojich spolužiakov na štrajk. Hneď v pondelok obsadili aulu, kde na čestných miestach sedeli stranícki a akademickí predstavitelia, ktorí vyzývali študentov, aby sa vrátili k vzdelávaciemu procesu. Nikto z nich neprejavil jasný postoj, preto ich študenti vyzvali, aby odstúpili. Ich miesta hneď obsadili študenti, ktorých bolo najviac počuť už 16. novembra a vytvorili prvý študentský štrajkový výbor na Slovensku. Vo svojom písomnom vyhlásení požadovali, okrem iného, slobodné voľby.

Prečo nešli do politiky

V porovnaní s Maďarskom, kde je premiérom bývalý študentský líder Viktor Orbán, na Slovensku zo študentov štrajkujúcich 16. novembra nezohráva v politike nikto významnejšiu úlohu. Podľa Novotného je to hlavne tým, že Orbán a jeho stúpenci študovali v Maďarsku v druhej polovici 80. rokov v omnoho slobodnejšom prostredí. Vďaka ponukám a štipendiám mohli študovať aj v západnom zahraničí. „Na našej fakulte mal k tomu najbližšie spolužiak Svetozár Bombík, ktorý žiaľ tragicky zahynul v roku 1995. . On nás na to aj nabádal , ale my sme sa necítili dostatočne pripravení.“

November 1989 zmenil históriu našej krajiny. Milanovi Novotnému celá situácia, ktorá sa udiala v novembri 1989, zmenila život. Či už ten pracovný alebo osobný. „Určite by som nepracoval v zahraničnej službe komunistického režimu, som ale nesmierne šťastný, že v nej môžem pôsobiť v rámci samostatnej demokratickej Slovenskej republiky. Počas študentského hnutia v rámci našej fakulty som sa zoznámil s poslucháčkou psychológie, ktorá je dodnes mojou manželkou. Nebyť študentského štrajku, určite by sme sa nespoznali.

Výstava, ktorú pripravila vedúca archívu Univerzity Komenského Mgr. Mária Grófová, v roku 1989 tiež študentka FFUK, sa skladá z 24 panelov, na ktorých tvorbe sa podieľali aj vtedajší priami účastníci revolučných aktivít. Ak ju chcete stihnúť v staromestskej Galérii Zichy v Bratislave je prezentovaná do 6. Decembra. Následne bude do 18 decembra sprístupnená v priestoroch Zichyho paláca v Bratislave.

Vydržte, hlasujete...

Ďakujeme za váš hlas...

Už ste hlasovali...

0

To najlepšie
zo Štandardu

Štandard

Prihláste sa na odber
najlepších článkov týždňa
na denníku štandard.