Od kráľa Štefana po médium novoveku. Ako vznikli jarmoky

Michalský jarmok Návštevníci Michalského jarmoku v Múzeu slovenskej dediny v Martine. Foto: Erika Ďurčová/TASR

Na žiadnom jarmoku nesmeli chýbať predajcovia súkna, modrotlače, čižmári, hrebenári, klobučníci, krpčiari, výrobcovia pušného prachu, šafraníci a zvláštne postavenie mali medovnikári. Ale kedy sa to celé začalo?

Možno budete prekvapení, ale ešte uhorský kráľ Štefan I. (1000 – 1038) vydal nariadenie (takzvané Štefanove zákony vyhlásené po roku 1000 a okolo roku 1009), aby si vždy desať dedín postavilo kostol, kde sa ľudia z okolia schádzali na bohoslužby a súčasne priestranstvo okolo kostola využívali na výmenu produktov a tovarov. Okolo kostolov stáli stánky, ktoré boli zárodkami trhov a jarmokov, ba na miestach prvých trhov vznikajú aj trhové osady, neskôr mestá.

Právo konať trh bolo jednou z najstarších výsad stredovekých miest. Trhy boli významným oživením spoločenského života, získali si veľkú obľubu nielen miestneho obyvateľstva, veď na trhy či jarmoky sa schádzali ľudia z blízka i z ďaleka. Neobchádzali ich ani pocestní – tí často rozprávali novinky zo sveta – a obchodníci, ktorí tu mali možnosť predať svoj tovar. Špecifické postavenie v dejinách Uhorska mal výročný trh v Prešporku, ktorý povolil svojím privilégiom kráľ Ľudovít I. v roku 1344. Kráľ určil, že jarmok sa začínal na siedmy deň pred dňom svätého Vavrinca a končil siedmy deň po sviatku svätého Vavrinca – takže Vavrinecký výročný trh trval 15 dní.

Kupujúci i predávajúci, ktorí v tom čase prišli do mesta, mali na jarmok slobodný prístup, takže nemuseli platiť mýto a boli pod kráľovou ochranou. Neskôr získal Prešporok právo konania druhého výročného trhu, ktorý trval 16 dní. Cisár Žigmund Luxemburský potvrdil oba výročné trhy a v roku 1418 povolil, aby sa v Prešporku konal každý utorok týždenný trh.

Ten istý cisár povolil v roku 1430 konanie ďalšieho jarmoku pred Rybárskou bránou. Tento jarmok trval 28 dní – teda skoro celý mesiac. Matej Korvín udelil v roku 1472 privilégium konania štvortýždňového Michalského jarmoku na predmestí pred Michalskou bránou. Preto patrilo právo trhu spolu s právom skladu medzi významné privilégiá panovníkov, ktoré ako prvé dostávali kráľovské mestá. Panovníci si dobre uvedomovali, že právo konať trhy v konečnom dôsledku bude viesť k naplneniu mestskej a teda aj kráľovskej pokladnice.

Neskôr udeľovali právo trhu aj zemepáni svojim mestám. Okrem významných výročných trhov sa v mestách konali aj pravidelné týždenné trhy zvyčajne vždy v utorok a v sobotu – predávala sa zelenina, korenie, mäso, ryby, ale aj remeselné výrobky. Začiatok a koniec výročných trhov sa v 15. – 16. storočí ohlasoval zvonom, na radnici sa vztýčila vlajka a na trhovom mieste vyvesili takzvanú ruku spravodlivosti držiacu meč na znak toho, že trh je pod kráľovskou ochranou. Začiatok výročných trhov sa neskôr oznamoval aj slávnostnými fanfárami z radničnej veže. Aby sa trhoch vládol poriadok, aby sa dodržiavala kvalita tovaru a tiež miestne miery a váhy (keďže až v roku 1808 bola uplatnená povinnosť jednotne používať v Uhorsku bratislavské miery), tak na toto všetko dozeral trhový richtár – ktorý bol zamestnancom mesta. Trhový richtár zvyčajne aj robil sudcu v sporoch trhovníkov a obchodníkov. Trhy boli vždy významným oživením hospodárskeho, spoločenského a kultúrneho života mesta a tešili sa veľkej obľube.

Medzi veľmi známe patril aj Radvanský jarmok, ktorého história siaha do roku 1655 a preslávil sa skvelými remeselnými výrobkami. O radvanskom jarmoku píše vo svojich dielach Gustáv Kazimír Zechenter Laskomerský, Jozef Gregor Tajovský, Štefan Žáry, ba i Božena Nemcová. Na žiadnom jarmoku nesmeli chýbať predajcovia súkna, modrotlače, čižmári, hrebenári, klobučníci, krpčiari, výrobcovia pušného prachu, šafraníci a zvláštne postavenie mali medovnikári.

Patrilo sa z trhu či jarmoku vždy doniesť „jarmočné“ – deťom medovníček, dcére stužku do vlasov, otcovi tabak či fajku. Mládenci kupovali pre svoje milé medovníkové srdiečka či zrkadielko. Okrem toho, že sa na trhoch dalo výhodne predať i kúpiť, trhy navštevovali aj kaukliari, žongléri a komedianti, ako aj speváci a zabávači. Veľmi obľúbenou skupinou boli potulní herci, ktorí často predvádzali jarmočné piesne hovoriace o historických udalostiach, ale i o katastrofách, živelných pohromách, hrôzostrašných príbehoch a vraždách. Keďže v 17. – 18. storočí ešte nevychádzali pravidelné noviny – rôzne správy sa ľudia dozvedali práve na jarmokoch a viaceré vážne udalosti ľudoví umelci zveršovali a ústnou tradíciou sa šírili od mesta k mestu. Istým druhom jarmočnej piesne bola i pieseň opisujúca koniec chýrneho gemerského zbojníka Vdovčíka.

„Čo sa stalo nové v Kobeliarove,
chytili Vdovčíka pri milej v komore,
Jak ho ulapili, tak ho poviazali,
a v nočnú hodinu do Rožňavy šikovali.“

„Rožňavskí pánovia, tí sa čudovali,
že Vdovčíka vedú pod karabínami.
Pánovia, pánovia, pýtam vás prvý raz,
dajte mi tú babu do hrsti len raz.“

„Oni mu nedali, bo sa obávali,
že by v starej babe priam kosti sprašťali.“

„Pánovia, pánovia pýtam vás po druhý raz,
dajte mi opasok opásať ešte raz!“

„Zlatými gombíky opasok obitý
a každý gombíček stojí toliar bitý.“

„Oni mu nedali, bo sa obávali,
že by ho v opasku viac neprevládali.“

„Panovia, pánovia, pýtam vás tretí raz,
dajteže mi ten stĺp obhajduchovať raz!“

„Pol centa železa na svojich nohách mal,
ešte on dva razy stĺp obhajduchoval.“

„A na treťom raze tak sebe podskočil,
až na ten stĺp na hák ten kat ho obesil.“

Jarmočné piesne mohli mať epický i lyrický charakter a boli prejavom často anonymnej ľudovej slovesnosti. V 19. storočí sa jarmočné piesne tešili tiež veľkej obľube a v tom čase sa už aj tlačili vo forme tlačí v tlačiarňach v Púchove, Levoči, Trnave, v Banskej Štiavnici a azda najvychýrenejšia bola Škarniclova tlačiareň v Skalici. Jarmočné tlače boli bohato zdobené drevorezbami. Potulní herci a predavači ich často spievali a predvádzali zhromaždenému publiku a dramatiku deja ešte zvyšovali ukazovaním naturalistických obrazov. Jarmočné piesne spĺňali mravoučnú, ale i zábavnú, spravodajskú funkciu. Poslucháčov oboznamovali s vojnami, prírodnými katastrofami, nešťastiami, vraždami.

„Ej v Levoči, Levoči,
leží pani v nemoci,
žiada sa jej vody piť,
nemá jej kto pre ňu ísť,

mala pána starého,
poslala ho samého,
kým pán do dverí vkročil,
kompán k panej priskočil,

kým pán vytiahol vodu,
kompán miloval paniu,
kým pán do dverí vkročil,
kompán od pani odskočil,

ej pani má premilená,
čo je posteľ skudlená?

Mačky myši lovili,
nuž oni to skudlili,
ej pani má premilená,
kto to leží za stolom?
To je lazar úbohý,
polámal mu vred nohy,

ej pán do vačku siahol,
tvrdý toliar vytiahol,
na ty lazar úbohý,
zahoj ty té své rany,

kompán po meste chodil,
z pána posmechy si robil,
že mu dal tvrdý toliar,
že mu ženu miloval.“

Pieseň o modranskom jarmoku

„Bude jarmok, bude v Modre,
Popredáme fajky dobre,
Ktoré budú s veľkým nosom,
Bude platiť po troch grošoch,
Ktorá bude s pipasárom
Bude dobrá pre husárov.“


Ďalšie články