Dá sa to: Príbeh vychovávateľa s folklórom v srdci

Jaroslav Bryndzák je úspešný muž, ktorý má bohatý pracovný aj súkromný život. Svoju matku nikdy nevidel, no so svojím osudom bol vždy zmierený, aj vďaka tomu mohol na sebe pracovať. Teraz skúsenosti rozdáva ďalej ako vychovávateľ v centre pre deti a rodiny.

Jaroslav sa dostal do dojčenského ústavu spolu so svojím bratom hneď po narodení. Dodnes nepoznajú dôvod, ktorý viedol ich mamu k tomu, že so svojimi deťmi neostala. Z dojčenského ústavu putovali s bratom do detského domova v Košickej Novej Vsi a neskôr do Dobšinej.

Ako Jaroslav hovorí, v živote mali šťastie. V detskom domove sa dostali k náhradnej rodine. Od štyroch rokoch si ich pravidelne brávala istá žena so svojimi dvomi dcérami, u ktorých Jaroslav a jeho súrodenec trávili čas.

Po matke nepátrali

Jaroslav z detského domova odišiel v devätnástich. Odchod bol v tom čase náročný. „Deti odchádzali, keď skončili strednú alebo vysokú školu a nemali toľko finančných prostriedkov ako dnes,“ vraví. Podobne bol na tom aj on sám. Domov opustil len s 80 korunami a s nejasnou víziou, čo bude nasledovať. Našťastie, tým že mali náhradnú rodinu, mal na výber: buď pôjde bývať k nim, alebo pôjde do krízového centra. Rozhodnutie bolo jasné – nasťahoval sa k náhradnej rodine.

V súčasnosti má s nimi veľmi dobrý vzťah, nepovažuje ich ani za náhradnú rodinu, ale za svoju skutočnú rodinu. Pre dve deti jej nevlastnej sestry sa dokonca stal krstným otcom. Aj preto, že boli súčasťou tejto šťastnej rodiny, nemali potrebu pátrať alebo sa zamýšľať nad svojim biologickým príbuzenstvom. Až keď mal Jaroslav 40 rokov, skontaktovali ho ďalší súrodenci cez sociálne siete.

Od kvetinára, manažéra až po vychovávateľa v centre pre deti a rodiny

Z detského domova odišiel sám. Jeho brat v ňom ešte ostal, keďže v štúdiu pokračoval a po strednej šiel hneď na vysokú školu. Po týždni sa mu potom podarilo nájsť si zamestnanie. Začínal pracovať v skleníkoch, pokračoval ako kvetinár až sa vypracoval na manažérsku pozíciu.

No so sférou sociálnej pomoci kontakt nepretrhol. Spolupracuje s organizáciou Úsmev ako dar, kde je lektorom programu Pride, ktorý vzdeláva náhradných rodičov, vychovávateľov a sociálnych pracovníkov.

Pred pár rokmi dostal ponuku od riaditeľky detského domova v Košickej Novej Vsi, kde vyrastal, aby sa stal vychovávateľom. A na túto prácu teraz nedá dopustiť. „Je to krásna práca, ktorá ma napĺňa a môžem sa venovať deťom, ktoré vyrastajú podobne ako ja.“

Folklór rozvíja aj u detí v domove

Oproti niektorým kolegom má výhodu, keďže sám vyrastal v detskom domove, vie čo tamojším deťom chýba a ako k nim pristupovať. Venuje sa im najviac, ako môže. Má veľmi blízko k folklóru. V Košiciach vedie súbor Košičan a toto svoje nadanie preniesol aj do centra pre deti a rodiny. Vedie tam tanečný krúžok, kde sa deti môžu rozvíjať.

„Venujem sa deťom po emocionálnej stránke cez kultúru. Pri tom najlepšie vnímam to, ako sa uvoľnia a vedia dať zo seba emócie. Zároveň ich to učí pracovať v kolektíve, keďže na jednej hodine je ich päť alebo aj viac,“ hovorí o tanečnom krúžku Jaroslav.

Viackrát deti pripravoval na Najmilší koncert roka, kde sa každý rok predstavujú deti z centier pre deti a rodiny. Zároveň je aj režisérom tohto koncertu v Košickom a Prešovskom kraji.

S Jaroslavom sme sa stretli v Bratislave v Inchebe. Akurát bol aj s piatimi deťmi z jeho centra na pobyte, na ktorom pôsobil ako vedúci. Pobyt bol zameraný hlavne na mladých dospelých, ktorí sa už zaoberajú odchodom z detského domova. Medzi deťmi bol aj Richard, s ktorým má dobrý, ba priam až otcovský vzťah. No nie vždy to tak bolo. Richard bol niekedy problémový chlapec, no po príchode Jaroslava do detského domova sa zmenil k lepšiemu.

V januári sa Jaroslav rozhodol, že sa posunie na ďalšiu métu – stane náhradným rodičom. Keď zomrela jeho kmotra, zobral si svoju krstnú dcéru k sebe domov. Jeho dcéra má už osemnásť rokov a je študentka strednej školy. Má ju rád ako svoje vlastné dieťa a snaží sa jej venovať čo najviac.

Jaroslav je všestranný človek. Má toho na starosti veľa. Je predseda sekcie vychovávateľov na Slovensku, kde vytvára metodiky pre budúcich vychovávateľov. Zároveň je predsedom fóra riaditeľov a zamestnancov centier pre deti a rodiny, kde sa pripravujú konferencie v spolupráci s Úsmevom pre vychovávateľov.

Jeho prácu si ocenil aj Jozef Mikloško na Najmilšom koncerte roka, kde každý rok dostane cenu Pipi Dlhej Pančuchy niekto z bývalých domovákov, ktorí sú vzorom pre ostatných. Tento rok si ju odniesol práve Jaroslav. Takýchto ocenení má už niekoľko. No najviac si cení, keď jeho prácu ocenia práve deti, o ktoré sa stará.

Keďže Jaro pracuje ako vychovávateľ, deti z detských domovov pozná veľmi dobre. Vie čo by im pomohlo. Chce, aby si určovali méty, ktoré chcú dosiahnuť a tie majú nasledovať. Zároveň im radí: „Najlepšie čo môžu spraviť, je odpustiť svojim rodičom za to, čo sa stalo, iba ak sa s tým vysporiadajú, tak sa môžu posunúť ďalej,“ uzatvára Jaroslav.

Každý týždeň prinášame príbeh s mottom Dá sa to. Ide o príbehy silných ľudí, ktorí vyšli z detského domova a dnes pomáhajú iným.