Laické ľudové misie Žatva: Robiť misiu a deliť sa s evanjeliom má vždy zmysel

Pod pojmom misie človeku zídu na um misie v Afrike, pomoc chudobným v tretích krajinách sveta. No prečo a aké misie robia katolícke spoločenstvá z regiónu Považie a Horná Nitra na Slovensku? Porozprávali sme s Eduardom Filom, koordinátorom projektu Žatva.

Pán Filo, prečo je potrebné na Slovenku organizovať misie a o akých misiách tu hovoríme?

Myslím si, že misia je úloha alebo poslanie, pre ktoré sa rozhodne konkrétna skupina ľudí, s cieľom pomôcť, poslúžiť, realizovať nejaký cieľ. V našom ponímaní je misia zarámcovaná v tom, že ako kresťania, ako ľudia, ktorým boli zverené isté dary a talenty, chceme svojím nadšením, radosťou a darmi pomôcť miestnej či regionálnej komunite. Mládeži, deťom, ľudom na perifériách alebo samotnému mestu, obci.

Čo je teda konkrétnym cieľom a víziou laických ľudových misii známych ako Žatva? Prečo ľudové a prečo laické? 

Pred nejakým časom, pred asi piatimi, šiestimi rokmi, sme si ako kresťanské spoločenstvá mládeže nášho regiónu povedali, že s počtom, v akom fungujeme, máme potenciál vykonať nejaké spoločné dobro, a tak sme sa spojili pre spoločný cieľ a raz, dvakrát do roka sme sa rozhodli ísť do konkrétneho dekanátu, farnosti a podeliť sa o to, čo máme. 

Nazvali sme to Žatva, tak trochu biblicky a v kresťanskom zmysle s cieľom prichádzať a deliť sa so svedectvami našich životov, svedectvami, ako sa dá aj v dnešnej dobe žiť komunita, spoločenstvo, ako sa dá žiť cirkev. Ukázať, že to nie je o uzavretí sa do kostolov, o náboženstve a nie je to čosi čierno-biele, ale je to o delení sa s radosťou s poznaním Boha.

Pojem ľudové misie poznáme. Robia ich rehole alebo cirkev a sú časom evanjelizácie a duchovnej obnovy alebo duchovnej formácie v kostoloch. V našom približne 150-člennom tíme sú však prevažne laici. Chceli sme cirkev ukázať v trochu širšom rozmere, než je často vnímaná, že ju tvoria len kňazi a rehole, chceli sme poukázať na to, že cirkev tvoria aj laici, rodiny… Táto misia je postavená prevažne na laikoch, na mladých ľuďoch.

V jednoduchosti je našou víziou prísť do konkrétnej farnosti, obce, mesta a realizovať tam celovíkendový program. Stretnúť sa s mládežou, s rodinami, povzbudiť miestnu farnosť, realizovať modlitebné raňajky s poslancami a prispieť niečím dobrým. To všetko v rozmere evanjelizácie, keď sa delíme so svedectvom obrátenia alebo Božieho konania, ale tiež praktickou pomocou.

Čo si môžeme predstaviť pod pojmom modlitebné raňajky?

Vo svete i v európskych krajinách je to zaužívaný názov pre stretnutie, na ktoré sú pozvaní konzervatívni poslanci. Je to stretnutie, ktoré je modlitebné. Má to aj vzťahový rozmer a tým sú raňajky – spoločné jedlo. My sme sa rozhodli na našich misiách pozývať miestne zastupiteľstvo, primátora, starostu, na takéto raňajky spolu s predstaviteľmi cirkvi daného regiónu, kňazmi, pastormi. Snažíme sa priniesť slovo povzbudenia o tom, že ako predstavitelia cirkvi a politiky máme slúžiť miestnej komunite, máme prinášať dobro a slúžiť pre prospech toho mesta a tiež sa spoločne modliť. Svedectvá z týchto stretnutí sú naozaj veľmi dobré a prichádzajú na ne aj poslanci, ktorí sa nehlásia k viere.

• 

• 

Cieľom misií je tiež priniesť praktickú pomoc a pozitívnu premenu do miest a obcí. Čo to znamená? 

Praktická pomoc je veľmi dôležitá v tom, že nechceme ukazovať len jeden pilier cirkvi alebo našej misie. Nechceme len niečo povedať z pódia a odísť. Praktický rozmer spočíva v konkrétnej pomoci. Je to rôzne, vždy to závisí od veľkosti obce, mesta. Niekde prichádzame do sociálne slabších rodín pomôcť narúbať drevo či umyť okná, pomôcť na roli a podobne. Niekde sme upratali faru a niekde sme očistili od odpadkov okolie rieky či revitalizovali časť parku. Svedectvo tejto pomoci bolo v tom, že ľudia v meste videli, že kresťania vedia pomôcť aj prakticky a chcú lásku vyjadriť aj týmto spôsobom. Či už ľuďom, konkrétnym rodinám alebo vo verejnoprospešných veciach. 

Vo vašom tíme je okolo 200 ľudí, čo je pomerne dosť. Kto sú ľudia vo vašom tíme?

Sú to mladí ľudia, mladé rodiny a tínedžeri. Ľudia z kresťanských spoločenstiev, tu v našom regióne Považie, od Nového mesta nad Váhom cez Bánovce nad Bebravou, Topoľčany, Trenčín, Dubnicu… Taktiež sa k nám pripája komunita Sant’Egidio, nakoľko chceme slúžiť aj v sociálnej oblasti, kde sa snažíme chodiť do domovov dôchodcov, do rómskych osád, k ľuďom bez domova. 

Ako to celé funguje? Sú misie len jednorazovou udalosťou? 

Funguje to s Božou pomocou. (Úsmev.) Misie vznikli v podstate z troj-štvorhodinových evanjelizácií, ktoré sme realizovali v minulosti. Bol to akýsi program v kostole pre birmovancov či farníkov, ktorý sme robili s maximálne 20-členným tímom. Povedzme to tak: urobili sme rozruch a išli sme domov. Ale pri týchto misiách sme si povedali, že chceme prísť na miesta na celý jeden víkend a stretnúť sa každým, s kým sa len dá. 

Misie sú teda spravidla rozložené do dvoch dní až troch dní? Ako to prebieha? 

Závisí to od toho, či ide o obec alebo mestečko. Zistili sme totiž, že v sobotu sú na dedine všetci na poliach a na ulici takmer nikoho nestretneme. A tak sme váhu programu presunuli na nedeľu, pretože tá sa na dedine svätí. V sobotu teda pomáhame s prácou.

Ak ide o mestečko, vo štvrtok a v piatok chodíme po školách evanjelizovať a pozývať na večerný program pre mladých. Napríklad, v Topoľčanoch sme sa stretli za jeden a pol dňa s 2 500 študentmi, vtedy sa zapojili naozaj všetky školy v meste aj za pomoci miestneho dekana. V piatok sa ako tím stretávame a spolu sa za túto službu modlíme a slávime svätú omšu. V piatok sa koná program pre mladých a celonočná adorácia. Niekedy príde 300 ľudí, inokedy 1 000. Celú noc sa ľudia modlia, pretože chceme premodliť to mesto, tú oblasť – modlí sa aj tím, modlia sa farníci. Sobota má dva rozmery: evanjelizačný a praktický. Chodí sa po domoch, po uliciach, snažíme sa pomáhať, s čím treba, a zároveň na uliciach evanjelizovať. Usporiadame aj rôzne semináre pre rodiny, pre mužov, ženy… Sobotňajší večerný program opäť závisí od toho, kde sa nachádzame. Niekedy je to farská grilovačka, inokedy ideme do mesta, do barov a svedčíme o Bohu takýmto spôsobom. Niekedy je to jednoducho len o vypočutí a povzbudení.

Mali sme aj takzvaný polnočný pochod – adoráciu. S Eucharistiou a so stovkami ľudí sme symbolicky prechádzali v tichu po námestí a v rozjímaní. Bolo zaujímavé vidieť kontrast mesta a rozmer Božieho kráľovstva, ktorý bol v centre toho celého.

Nedeľa je zameraná na farnosť. Správa, ktorú chceme zanechať, je, že sme tu boli a pomohli sme vám čosi začať, ale teraz je na vás ako veriacich, aby ste v tom pokračovali. Venovali sa mládeži, stretávali a modlili sa ako matky a otcovia, ako komunita. Spoločenstvo, ktoré je z nášho tímu geograficky najbližšie tomu, v ktorom máme misiu, má za úlohu ešte nejaký čas pomáhať a venovať sa tejto farnosti, ak je to potrebné. 

Vidíte, že to má zmysel? Ako ľudia reagujú na vašu misiu?

Robiť misiu a deliť sa s evanjeliom má vždy zmysel, konkrétnym či iným spôsobom. Našou víziou je prejsť všetky dediny a mestečká v našom regióne, aby každý mohol počuť slová evanjelia a povzbudenia. Z každej Žatvy k nám prichádzajú svedectvá aj spätne po niekoľkých rokoch, či už o povzbudení, vzniknutí spoločenstiev, oživení viery…

• 

• 

Ako na vašu službu reagujú kňazi a biskup?

Naše výjazdy sa vždy dejú na pozvanie a pripravujú sa s miestnym kňazom a farnosťou. S naším otcom biskupom Viliamom Judákom sme o Žatve hovorili a dal nám svoje požehnanie. Pravidelne mu po misiách posielame správu o tom, čo sa dialo, a on nás vždy povzbudil do ďalšej služby.

Koľko misií už máte za sebou a kde sa budú konať najbližšie? Ak sa niekto túži pridať, je to možné?

Za sebou máme šesť hlavných misií Žatva. Tento rok, bohužiaľ, kvôli koronavírusu nerobíme víkendové misie, ale usporiadame jednodňové výjazdy, ktorých bude zrejme päť. Najbližšie chystáme výjazd 25. júla do farnosti Pruské alebo dvojdňovú misiu v Novom meste nad Váhom v septembri tohto roka. Pridať sa môže viac-menej hocikto, či už z cirkevného alebo dobrovoľníckeho prostredia.