Stretol som sa s istým nemeckojazyčným biskupom. Sedeli sme v kaviarni a hovorili o tabuizovaných témach. Ten biskup ma prekvapil.

V týchto dňoch som sedel s jedným biskupom z nemeckojazyčného sveta. Ten rozhovor nebol určený pre verejnosť, preto dôsledne zahmlím a zakryjem identitu otca biskupa aj všetkých spomenutých osôb. V rodnej nemčine určite nebudem o stretnutí písať, to by sa nepatrilo, len pre slovenských čitateľov robím jednorazovú vý­nimku. Na Slovensku sa živo debatuje o potenciálne odštie­pe­neckej (napríklad „synodálnej“) ceste biskupských konferencií nemeckého sveta, vďaka tomu rozhovoru môžem ponúknuť malý pohľad zvnútra. Poviem hneď na úvod, že som počas tohto rozhovoru niekoľkokrát žasol.

Priznám tiež, že sa mi na stretnutie veľmi nechcelo. Pred dva a pol rokom som sa stal pravdepodobne prvou obeťou cancel culture v Ra­kús­ku, tri médiá ma vyhodili za komentáre obhajujúce vieronáuku kato­líckej cirkvi. Bola to pre mňa existenčná kríza. Teraz sa mám fajn, hlavne kvôli pomoci, ktorá mi bola poskytnutá zo Slovenska, no stále vo mne žije spomienka na to, že z oficiálnej rakúskej cirkvi sa ma vtedy nikto nezastal. Nejde pritom o moju osobu, ale ťaží ma, že sa nikto nezastal témy, kvôli ktorej som bol preškrtnutý.

S tým biskupom som to vôbec nechcel riešiť, nechcel som sa sťažovať ani vy­plakať. A nielen preto, že ako obyčajný katolícky laik pociťujem bázeň pred biskupom. No hlavne preto, že on za to nemohol. Nie je biskupom mojej diecézy, v konferencii biskupov svojej krajiny nemá silné po­stavenie, jeho svetonázor je verejnosti v podstate neznámy a nikoho jeho názory ani veľmi nezaujímajú. Jeho diecéza nie je malá ani veľká, nie je moc významná, ani úplne nevýznamná. Možno práve preto bolo tak vzácne, že som ho spoznal: Možno je tam vonku aj nie­koľko ďalších takých biskupov, ako on. Možno je dokonca v niečom typický.

Obaja sme prišli do kaviarne priskoro. Biskup bol milý, vľúdny a sú­stredený a už tým, že rozprával dialektom svojho rodného kraja, pô­sobil ako normálny nenamyslený chlap. Mal na sebe bielu košeľu, prezradiť ho mohol iba bis­kupský prsteň. Začal s nesýtenou mi­ne­rál­kou, ja s bielym strikom, pri druhej runde sme si už oba­ja dali strik.

Prvým prekvapením bolo, aký bol: Oči mu žiarili, sršal energiou, stále vypúšťal vtipy a nápady. Človek zvyknutý na verejné vy­hlá­se­nia konferencií nemecky hovoriacich biskupov (pastierske listy sa tam píšu pomerne zriedkavo), musel byť len nadšený.

Predmet nášho stretnutia bol vzdialený od pálčivých tém súčasnosti, išlo o čisto historickú tému. Tej téme sme sa spočiatku aj venovali, no bis­kup už po krátkom čase odbočil – k politike. To bolo druhé pre­k­va­penie – na moje prekvapenie je politicky rozhľadeným človekom. Ak niekto začal riešiť mod­litbu alebo sviatosti, bol som to ja. Dozvedel som sa, že bis­kup si bežne volá s vysokopostavenými politikmi, politické siete mal pre­skenované až na úroveň okresov. Isté mestečko, označme ho X, ktoré nie je ani okresným me­stom, je známe len pre svoj malý pivovar, a turista tam v živote ne­zavítal, biskup poznal tak dobre, že vedel dokonale odrecitovať vzťahový dia­gram politikov a aktérov z X: „Oni fakt držia spolu!“ Vedel aj pomenovať jedinú výnimku, sociálneho demokrata, ktorý si vydobyl úrad predsedu zastupiteľstva vo veľmi vzdialenom regióne – a bez po­mo­ci sprisahancov z jeho rodného X.

Z vyjadrení biskupa bolo zrejmé, že pociťuje prirodzenú blízkosť ku kresťanskodemokratickej strane vo svojej krajine. Súhlasil síce s mojím tvrdením, že autentická kresťanská demokracia je už aj v tejto strane záležitosť pár jednotlivcov, ale nekarhal za to stra­ní­kov, radšej vyzdvihol pozitívne príklady. Pokúsil sa načrtnúť príklady, že „zopár základov ešte stále stojí“. Spomínal pravidelnú ročnú púť zvä­zu roľníkov kresťanskodemokratickej strany – „oni to stále ro­bia!“ Rozprával príhodu, ktorú nezažil sám, ale jeho predchodca na bis­kupskej stolici: Otvorila sa nová stredná technická škola, bis­kup sedel v publiku, požehnanie školy ale nebolo na programe. Keď sláv­nostné obecenstvo už smerovalo k východu, predseda vlády tohto re­gió­nu vraj zavolal, že bez požehnania biskupom to nejde – „a všet­ci sa poslušne vrátili do siene“. Biskup pritom oslovil pred­sedu vlády tohto regiónu nežné oslovenie, predstavte si to ako „Miško“ alebo „Miš­ka“: „Toto pri X stále platí. Požehnanie biskupom musí byť!“

Tretie prekvapenie bolo, s kým sa biskup stýka. Ide napríklad o ka­tolíkov, ktorí sú nielen v spoločnosti, ale v podstate aj vo vlastnej cirkvi vytlačení na okraj. Výborne si vraj rozumie s asi najprincipiálnejším tradicionalistom medzi biskupmi nemec­ké­ho sveta. A veľmi ma zaskočil, keď ako takú samozrejmosť u­trúsil, že raz za čas sa stretáva s profesorom X.

Tu treba kúsok odhaliť, aby toho kryptovania nebolo príliš, aj keď meno nevyslovím, to kvôli GPS súradniciam.

Profesor X je starý konzervatívny re­bel, ekológ z prvej línie, erudovaný vyzývateľ finančnej oli­gar­chie, nekompromisný prolifer a hlboko veriaci katolík. Je ab­so­lút­ne ostrakizovaný, už niekoľko rokov žiadne médium nezverejňuje jeho bystré postrehy ani analýzy. Mám to šťastie a s pánom profesorom sa poznám, vážim si ho a chcel som mu svojho času pomáhať. Keď som začal tušiť, že sa moja krátka kariéra na poste kon­zervatívneho komentátora v mienkotvornom nemeckojazyčnom denníku čoskoro skončí kopancom, tak som mu narýchlo ešte venoval malý chválospev. Mal som sen, aby ho nechali aspoň občas v no­vi­nách niečo napísať. Nedosiahol som nič, iba som ho nasledoval do os­tra­ki­zácie. Odvtedy si píšeme, povzbudzujeme sa navzájom. Keď mu zablo­kujú mailovú schránku, napíše mi z mailu svojich detí.

Niečo z toho som porozprával aj biskupovi, keď spomenul profesora X. Považujem za nespravodlivé, že autor takého rangu už nemôže pí­sať. Biskup na to: „Starý je.“ – „To nemôže byť dôvodom.“ – „Máte pravdu, vie toho neskutočne veľa.“ – „Myslím si, že je os­trakizovaný z doby utečeneckej krízy, keď začal varovať pred mig­ráciou z moslimského sveta.“ – „Ale bez migrantov sa ne­za­obí­deme!“ Bavili sme sa teda o migrácii, o profesorovi už nebola reč. Od­niesol som si z toho, že aj biskup si váži profesora rovnako ako ja, častejšie sa s ním stretáva než ja, ale tam to končí.

Štvrtým prekvapením bolo, že biskup z ničoho nič začal atakovať Matićovú správu Európskeho parlamentu. Hneď v úvode ju označil za „zhubnú“ a dodal: „Ak takto pôjdeme ďalej, z Európy bude starobinec s peknými múzeami.“ Ráznosť jeho prejavu ma príjemne prekvapila.

V médi­ách a v politike nemecky hovoriacich krajín bolo o Matićovej sprá­ve totiž ticho. Niektorí biskupi ju síce vyváženými slovami kri­ti­zo­vali, ale médiá tie vyjadrenia ignorovali, platí to aj pre médiá vo vlastníctve ka­tolíckych organizácií.

Ja som sa práve pred týmto stretnutím vrátil z Chor­vátska, kde som ako reportér pátral po tom, kto ten Matić z Ma­ti­ćovej správy vlastne je, a práve nemeckojazyčná od­be­ra­teľ­ka mojej Matićovej reportáže zdvihla obočie nad tým, že sa niečomu takému vôbec venujem. Po­vedal som biskupovi: „Skvelé, že to hovoríte, Matićova správa bola napríklad na Slovensku veľkou témou, kým u nás nikoho ne­zaují­ma.“ Biskup so mnou súhlasil. On ešte v deň pred bruselským hlasovaním za­volal najvyššie postavenému katolíckému laikovi jeho krajiny, ten síce v živote o nejakej Matićovej správe nepočul, ale v rých­lo­sti organizoval rozposielanie stovky e-mailov. Už bolo neskoro. Pre­spali to.

Piate a posledné prekvapenie, čo mi biskup pripravil, prišlo v podobe veľkolepého oznámenia: „Cirkev si musí založiť nový mediálny dom.“ Biskup tým dal najavo, že chápe, že sa bohatá paleta médií, ktoré sa nachádzajú v priamom alebo nepriamom majetku rôznych katolíckych diecéz a organizácií, vymkla z kontroly. Tie noviny píšu zvlášť v kultúrno-etických otázkach zväčša proti vierouke cirkvi.

Pochválil sa, že v tejto záležitosti bude mať čoskoro stretnutie s dcérou dedičky jedného z najväčších mediálnych konglomerátov sveta. Obdivoval som, že tento nenápadný biskup si vie vybojovať termín u potenciálne mocnej ženy, ináč mi prišla jeho voľba dosť čudná. Ten mediálny koncern tlačí výrazne protikresťansko-mainstreamovú líniu, v americkej pobočke dokonca funguje diversity and inclusion committee, ktorá umožňuje woke zamestnancom prostredníctvom anonymných podaní, že môžu knižný projekt s konzervatívnym autorom hneď v zárodku zabiť. Tam sa cancel culture nevyskytuje výnimočne, tam je rovno inštitucionalizovaná. Takže nevýrazná dcéra majiteľky takej firmy mu bude financovať katolícky mediálny dom?

Biskupov plán  pôsobil ešte nereálnejšie, keďže len zopár minút predtým mi s nadšením rozprával o svojej nedávnej návšteve u šľachtica istého vysokopostaveného starobylého rodu. Je známe, že patriarcha tohto rodu je konzervatívny katolík, podľa biskupa to platí aj pre mladšiu generáciu. Opýtal som sa ho: „Ich majetok je vraj 5 až 8 miliárd, sú to podľa vás dobrí katolíci, prečo sa na médiá nespýtate ich?“ Biskup bol chvíľu ticho, akoby zaskočený, že to nenapadlo jemu samému. Potom zavolal: „To je ale skvelý nápad! Už len kvôli tomu sa mi naše stretko oplatilo.“

Tak sme sa, v najlepšej nálade, rozlúčili.

Raz som mu stručne opísal, aké boli dôsledky môjho cancelovania dva a pol roka dozadu, tváril sa šokovane. Keď som mu priblížil, že práve médiá v katolíckom vlastníctve ma vtedy – jemne povedané – nepodporovali, povedal: „Ani mňa nepodporili.“ Keď som zdôraznil, že nie som z tých skúseností zatrpknutý, povedal: „Ani ja.“ V tom okamihu sa mohlo zdať, že sme na jednej lodi.

Keď si to ale spätne zhrniem, biskup sa ani náznakom nevyjadril, že takí ako on a ja a profesor X, by sme si mali pomáhať.

Pre katolíkov nemeckého sveta platí skôr opak: My sme tí, čo si nepomáhame.

Na moje šťastie som žiadnu útechu a žiadne sľuby nečakal. Odišiel som z kaviarne bez sklamania. Tri striky na účet jednej stredne významnej diecézy mi padli dobre. Vzletným krokom som sa pobral domov. S myšlienkou, že mám toho biskupa rád.

Zdieľať

To najlepšie
zo Štandardu

Štandard

Prihláste sa na odber
najlepších článkov týždňa
na denníku štandard.