Hygiena a vzťah k vode medzi našimi predkami

Od starovekých vyspelých kultúr až po súčasnosť sa hygiena, liečenie a skrášľovanie navzájom prelínali a prelínajú. A práve voda zostáva stále tým najpotrebnejším čistiacim prostriedkom. Píše Katarína Nádaská.

V lete, keď svieti slniečko, ľudia radi upratujú a skrášľujú si svoje domovy. Dnes máme rôzne technické vymoženosti, ktoré nám uľahčujú upratovanie a máme širokú škálu kozmetických prípravkov slúžiacich na dokonalú hygienu. Ako to bolo s hygienou v minulosti, ako sa ľudia umývali a skrášľovali, keď nemali šampóny, gély a mydlá od výmyslu sveta? Pozrime sa spolu do histórie.

Viaceré staroveké kultúry mali tiež jasne vyhranený vzťah k hygiene, spomeňme napríklad civilizáciu starého Egypta, kde bol telesný pach spojený s predstavou nečistoty a hriechu. Príjemná vôňa tela a vôňa vo všeobecnosti bola „božskou vôňou“. Preto egyptské chrámy, svätyne i hrobky museli voňať, a to špecifickým spôsobom.

V Babylonskej ríši i v Egypte sa pálilo v chrámoch kadidlo, príjemne museli voňať i kňazi. Navyše, povinnosťou kňazov bolo dbať o čistotu tela i odevu. Preto kňazi používali voňavky a v chrámoch v hojnej miere používali kadidlo. Pálenie kadidla má teda svoju dávnu históriu a používa sa aj v súčasnosti prakticky s tým istým cieľom, ako tomu bolo v starovekých kultúrach – ide o minimalizáciu pachov ľudských tiel zhromaždených v menších priestoroch.

Kresťanstvo prevzalo z judaizmu pálenie kadidla, ktoré sa páli v chrámoch pri slávnostných príležitostiach a jeho vôňa spríjemňuje pobyt veriacim v chráme a zároveň je prejavom úcty k Bohu.

Od starovekých vyspelých kultúr až po súčasnosť sa hygiena, liečenie a skrášľovanie navzájom prelínali a prelínajú. A práve voda zostáva stále tým najpotrebnejším čistiacim prostriedkom. Bez vody sa totiž nezaobídeme ani pri hygiene tela, vlasov, zubov, nechtov, pri hygiene odevu, lôžkovín, textilu, pri čistení príbytkov, kuchynského riadu, potravín, ale i hospodárskych budov či pracovného prostredia.

Význam vody v rituálnych obradoch

Voda napokon od nepamäti symbolizovala život a bežne sa užívala pri každodennej práci a bola potrebnou pri väčšine obradov. V predkresťanskej slovanskej mytológii sa stretávame s častým prinášaním obetí k vode: „Na Štedrý večer sa prinášali dary studničkám, studniam a potokom. Budúcnosť ľudí sa predpovedala z misky naplnenej vodou.“ 

Očistný charakter vody podčiarkovalo umývanie sa vo Veľkonočný pondelok v potoku, ktoré bolo u mládeže spojené s veľkonočnou oblievačkou. Starozákonné knihy kladú do popredia predovšetkým očistnú funkciu vody: „Ten, ktorý je čistý, pokropí nečistého v tretí a siedmy deň. Keď ho zmieri na siedmy deň, ten si vyperie svoje šaty a vykúpe sa vo vode. Potom večer bude už čistý. Keď niekto nebol pokropený očistnou vodou, ostáva nečistý.“

Kresťanstvo prijalo funkciu vody ako viditeľného symbolu očistného prostriedku hlavne pri krste, vychádzajúc z niektorých starozákonných nariadení a predpisov. Aj Nový zákon o tom hovorí: „Ak sa niekto nenarodí z vody a Ducha, nemôže vojsť do Božieho kráľovstva.“ 

Ako vidno, úkon krstu symbolizovanom vodou je v katolíckom náboženstve primárnou podmienkou spásy. Bol to azda obraz tečúcej vody, ktorý mal pútnikov nabádať k vnútornej, duchovnej očiste, a symbolickej očiste tela umytím nôh po dlhej ceste, pred vstupom do chrámu. Každý, kto sa zúčastnil púte, mal pri sebe fľašku na vodu. Voda z pútnického miesta sa prinášala domov ako dar a pozdrav tým, ktorí na púti neboli. Táto voda sa zvykla aj svätiť a vo fľaške ju držali domáci ako ochranu pre osoby a celý príbytok. V čase choroby sa voda z pútnického miesta užívala ako liek.