Minulý rok bolo Taliansko prvou krajinou na svete, ktorá išla kvôli pandémii čínskeho vírusu do celonárodnej karantény. Teraz má vyše polovicu populácie zaočkovanú oboma dávkami, no v posledných dňoch stúpajú čísla nakazených. Bežný život však naďalej pokračuje.

V Ríme som žil dlhodobo pred pandémiou, minulý rok som sa vrátil domov a teraz som opäť späť vo Večnom meste. Nežil som tu skoro rok, Taliansko sa za ten čas zmenilo, najlepšie to viem povedať o Ríme, ktorý poznám. Nechal som si pár dní, aby som tie zmeny nasal a strávil, je čas podeliť sa s dojmami, čo všetko pandémia Večnému mestu urobila.

Zmenilo sa niekoľko vecí naraz, počnúc vládou, množstvom turistov či pútnikov a teraz už – chvalabohu – aj zaočkovaním polovice obyvateľstva. Nedávno prišla utrápeným Talianom aj veľká športová vzpruha – výhra na majstrovstvách Európy vo futbale. Ako sa futbalový tím postupne prebojovával k víťazstvu, na uliciach a v baroch bola zvýšená koncentrácia ľudí s vlajkami, dresmi, trúbkami. To znamenalo množstvo ľudí pohromade často bez rúšok a počas gólov kričanie, objímanie a tanec. Nehovoriac o tom, že v noci sa kvôli oslavám skoro nedalo zaspať.

Najkrajšie na tom ošiali bolo, ako ožili národné city a sentiment. Hoci sme o tom na Štandarde priniesli aj článok, pri ktorom sa človek musel chytať za hlavu, čo všetko dokážu progresívci riešiť, pozerať sa na taliansku squadru, ako nahlas spievali národnú hymnu, bolo svieže a potešujúce. Napokon, futbalový šampionát oživil národné cítenie aj v ďalších štátoch po Európe. Futbalisti sa za svoje národné hymny nehanbili a oduševnene ich spievali. Taliani a Rimania spolu so svojimi hviezdami.

Vráťme sa však k mestu, kde čas plynie inak a večnosť je akosi prítomnejšia.

Pandémia čínskeho vírusu stredomorskú krajinu paralyzovala v roku, keď si Rím a Peking pripomenuli 50 rokov od nadviazania diplomatických vzťahov. Paradoxom je, že Taliansko bolo nielen prvým štátom na svete, ktorý šiel do celonárodnej karantény kvôli čínskemu vírusu, ale aj prvým minimálne v Európe, ktorý zrušil lety s Čínou. Táto karanténa v Ríme bola ťažká, no potom prišla takzvaná fáza dva, teda postupné uvoľňovanie protipandemických opatrení, čo ľudia všade naokolo veľmi vítali. Pre mnohých sa však napriek núdzovému stavu život zakrátko vrátil do normálu.

Teraz je väčšina obchodov otvorená, no stále nie všetky. Večné mesto, ktoré je inak turistickým magnetom, má výrazne menej návštevníkov. Pre tých z nás, ktorí sa sem vrátili, je to akoby sme sa prechádzali po inom meste, tak veľmi Rímu chýbajú ľudia. Samozrejme, že to má aj ekonomické dôsledky, veď Rím žije z turistov a úbytok ľudí sa značne dotkol ubytovacích zariadení, reštaurácií či turistických atrakcií. Cez víkend síce chodí mnoho ľudí na pláž v Ostii, ktorá je od hlavného mesta vzdialená asi hodinu vlakom, no stále nie je úplne zaplnená. Pred dvomi rokmi nevídaná vec.

Metro býva ráno preplnené, ale cestujúci sa už na seba netlačia ako kedysi, v tomto čase je nemožné dodržiavať odstupy. To platí aj pre iné dopravné prostriedky počas dopravnej špičky, ale inak sú skôr poloprázdne. V autobusoch visia plagáty, že revízori sa opäť vracajú do vozidiel na kontrolu lístkov a počet udelených pokút odvtedy narástol o 40 percent. Zároveň sa rozmohla individuálna doprava, a to najmä elektrické kolobežky.

Nosenie rúšok už nie je povinné na verejnosti, ale vo vnútri, no mnohí to nedodržiavajú posilnení vierou vo svoju silnú imunitu či vakcináciou. Prázdnota na vás udrie najviac na námestiach, všade tam, kde ste si pamätali hlúčiky či masy ľudí, je zrazu prázdno. Ako tu, na fotke pred San Pietrom.

Výrazne menej turistov zaznamenal aj Vatikán. Foto: Bohumil Petrík

Polovica občanov je zaočkovaných, no prípady nákazy stúpajú

V jednom ohľade sú na tom ale Taliani dobre, minimálne lepšie ako my: Očkovanie proti proti ochoreniu COVID-19 oboma dávkami práve prekročilo symbolický prah polovice tunajšieho obyvateľstva. Zaočkovať sa môžu i cudzinci, no nie všetky regióny a centrá sú rovnako pripravené. K tomu treba prirátať byrokraciu a občasné nedorozumenia, ktoré sa netýkajú len kultúrnej bariéry.

„Som z Európskej únie a chcel by som u vás požiadať o vakcínu,“ hovorí muž v očkovacom stredisku neďaleko Vatikánu. „Akú vakcínu?“ pýta sa nechápavo úradníčka za sklom s rúškom na tvári. Ťažko povedať, či je viac zmätená ona alebo cudzinec a bolo by to vtipné, keby to bolo vymyslené. Chvalabohu, Taliani sa nezabudli smiať ani cez pandémiu. Gény sú silnejšie ako choroba.

Očkovanie pre bezdomovcov už dávnejšie začal Vatikán. V júli bezplatné centrum otvorila aj Komunita svätého Egídia, lebo štátna kampaň na imunizáciu sa podľa nej nedostala k tisícom ľudí:

„Nechceme si zvyknúť na mŕtvych, preto otvárame toto centrum,“ vysvetlil predseda komunity Marco Impagliazzo. Vakcínu poskytujú bezdomovcom a tým, ktorí sú „omylom neviditeľní“ pre imunizačnú kampaň: napríklad cudzinci, ktorí čakajú na potvrdenie na pobyt či prácu a osamelé staršie osoby, ktoré nechápu, prečo a ako sa zaočkovať.

Mladí sú zväčša „odvážni“ a bolo to vidieť najmä počas futbalových zápasov. Keď národný tím prišiel na otvorenom autobuse do Ríma ukázať európsku trofej, vytvorili sa skandujúce davy, čo malo ďalej výrazne prispieť k rozšíreniu koronavírusu. V médiách sa však objavilo aj tvrdenie, že práve toto víťazstvo teraz Taliansko reštartuje, lebo športovci dodali národu potrebnú nádej a ozajstný dôvod na pýchu. Futbal túto ťažko skúšanú krajinu, ktorá sa kdesi v mysli obáva ekonomických dôsledkov tejto krízy spojila. Taliani to potrebujú, ako napokon my všetci.

Kultúra i bohoslužby pokračujú s obozretnosťou

Novým podmienkam sa prispôsobila tiež kultúra. Najviac to vidieť na filmových večeroch pod otvoreným nebom, ktoré sa v lete pravidelne konajú na rôznych miestach v Ríme. Niekde vyžadujú online registráciu a vstup na námestie v rôznych časoch, aby sa zamedzilo vstupu veľkému počtu osôb tesne pred začiatkom premietania. Spravidla merajú návštevníkom teplotu, čo je bežná prax aj pri vstupe na mnohé výstavy a diskusie. Návštevníci taktiež musia vyplniť formulár, kde čestne vyhlásia, že nemajú príznaky chrípky, nie sú v karanténe ani v kontakte s osobou, u ktorej potvrdili ochorenie COVID-19.

Niektoré podujatia síce sľubujú dodržiavanie protipandemických opatrení, no v praxi ich často nemožno kontrolovať. Napríklad na preplnenom víkendovom predstavení opery Aida v Ríme sa nedali vynucovať, lebo sa sčasti odohrávalo v záhrade a organizátori i návštevníci boli veľmi ústretoví a uvoľnení. Niektorí diváci boli azda príliš nedbanliví, nemali ani rúška a bezprostredná blízkosť k iným ľuďom im nerobila žiaden problém.

Menej ľudí vidieť aj v kostoloch. Foto: Bohumil Petrík

Zdá sa, že najväčšmi sa dodržiavajú protipandemické opatrenia v kostoloch. Sú tam s výrazným odstupom rozostavané stoličky či označené miesta na sedenie a pri vchode je dezinfekčný gél na hygienu rúk, ktorý často nemajú ani v obchodoch. Samozrejmosťou je úklon hlavy namiesto podania rúk na znak pokoja počas bohoslužby a neraz tiež súbežný prenos omše cez internet.

Azda vás priveľmi nepohorším, ak poviem, že niektorí tunajší kňazi dokonca rozdávajú prijímanie v plastových rukaviciach.

Pred rokom dominovali slogany #iorestoacasa (ostávam doma) a #andratuttobene (všetko bude dobre), teraz už ľudia sú vonku a domnievajú sa, že dobre už je. Terajšie slogany však znejú #iomivaccino (zaočkujem sa) i „Italia rinasce con un fiore“ (Taliansko sa obnoví počnúc kvetinou). Či už sa obnoví kvetinou, triumfom vo futbale alebo novými opatreniami, ešte chvíľu potrvá, kým sa opäť do Ríma otvoria všetky cesty. Jedno ale jasné je, Rímu pútnici a turisti chýbajú, tak ako Rím chýba všetkým tým, ktorí naň radi spomínajú.

Zdieľať

To najlepšie
zo Štandardu

Štandard

Prihláste sa na odber
najlepších článkov týždňa
na denníku štandard.