Ako sme žili: Na čo všetko našim predkom kedysi poslúžil moč

Pokračujeme v letnom seriáli Kataríny Nádaskej o starých zvykoch medzi našimi predkami. Dnes to bude delikátna téma.

Drobné nečistoty, ak nebola poruke voda, sa čistili slinami. V prípade potreby aj v súčasnosti matka popľuje rožtek vreckovky, tak ako kedysi jej prababka popľula rožtek futy a „umyje“, čo treba. 

Ďalšou tekutinou, ktorá sa dala použiť nielen na liečenie, obklady, ale i na umytie bol moč. Aj na Slovensku je všeobecne známe využitie moču ako očistnej a aj dezinfekčnej tekutiny. Močom sa dezinfikovali drobné poranenia rúk či nôh pri poľných prácach, alebo u detí pri pasení kráv, využívali ho aj drevorubači, pretože pri ich lesných prácach boli sečné, bodné, ale i tržné zranenia pomerne časté. Pri poranení sa prúd moču usmernil na ranu. Ženy a dievčatá sa vymočili do dlane a ranu si ošetrili. Moč sa používal aj na kožné neduhy, rôzne vyrážky, ochvaty (ekzémy).

Moč sa používal aj v prípade nevoľnosti, ktorú malo vyvolať urieknutie – močom sa umyla tvár a utrela sa spodnicou obrátenou „naruby“, prípadne bolo potrebné napiť sa vlastného moču. Verilo sa, že niektorí ľudia dokázali urieknuť nielen ľudí, ale i zvieratá:…“moji rodičia nemali radi cudzieho človeka v maštali alebo pri chlieve. Hlavne nie takých so zrasteným obočím. Tí vraj uriekali na sto percent. Ak po ich odchode ostali prasiatka smutné, nechutilo im jesť a chvostíky im ovisli – celkom isto boli urečené. Tak isto sa dalo urieknuť i teľa a krava. Vtedy nás chlapcov rodičia durili rýchle, ale rýchle kosierkami moču zmáčať chrbátiky prasiatok. Po takejto kúre sa prasiatka vzchopili k životu….“

Pri návrate chlapcov z pasenia kráv, keď bolo treba zahasiť oheň a studnička bola ďaleko – obstali chlapci oheň a vymočili sa doň. To kde-tu zažijeme ešte aj dnes.

Novorodenci často trpeli na „vypareniny“ – vzhľadom k tomu, že textilné plienky rýchlo nasávali moč a nie vždy sa dalo dieťa okamžite prebaliť do suchej plienky, ostávali na zadočkoch detí červené bolestivé vypareniny. Na tieto sa používal – namiesto dnešného zásypu – prach naškriabaný spod dverí, prípadne práchno zo zotletého dreva.

Na čistenie nosa sa používala šatôčka (vreckovka). Šatôčka pôvodne nemala funkciu vreckovky na čistenie nosa – bol to dar lásky ozdobený monogramom, alebo vyšitou kvetinkou. Podľa zachovanej ústnej tradície, keď chcela cisárovná Mária Terézia odnaučiť vojakov utierať si nosy do rukáva uniformy, prikázala v tých miestach ponašívať rady gombíkov. Textilný priemysel pohotovo reagoval na potreby spoločnosti a vreckovky sa vyrábali v rôznych veľkostiach a farbách. Na vidiek však prenikla vreckovka (šnuptichel) až po druhej svetovej vojne. Muži a chlapci vo všeobecnosti na vyčistenie nosa potrebovali len kúsok voľného priestoru – pretože sopľa sa dalo zbaviť vysiakaním obsahu nosnej dutiny do priestoru.   

Letný seriál o slovenských zvykoch a tradíciách pokračuje, staršie články Kataríny Nádaskej nájdete tu.