Dve porážky Ameriky v priamom prenose

Alejandro Mayorkas je niečo ako americkým ministrom vnútra (Homeland Security Secretary), pochádza z Kuby, odkiaľ jeho rodičia ušli do Ameriky pred Fidelom Castrom. Čakali by ste teda, že keď Kuba zažíva niečo, čo by sa mohlo stať ich rokom 1989, že Kubánec v americkej vláde sa bude správať ako ich advokát?

Namiesto toho prišlo toto: „Nikdy nie je správny čas pokúsiť sa o migráciu po mori. Tým, ktorí riskujú svoj život týmto spôsobom a pokúsia sa o to, by som to rád povedal úplne jasne: Ak sa vydáte na more, do Spojených štátov sa nedostanete.“

Kubánec v Bidenovej vláde odkázal Kubáncom z Kuby: Ani sa o to nepokúšajte, „do Spojených štátov nikdy nevstúpite“.

Tvrdé slová.

Najmä ak si uvedomíte, že Kuba je stále totalitný štát a mnohí utečenci z Kuby utekajú pred perzekúciou a väznením za svoj politický protest. Teda niečím, čomu má práve politický azyl slúžiť. Teraz, keď po 11. júli povstalo proti režimu mnoho Kubáncov vo viacerých kubánskych mestách, to platí dvojnásobne. Ale americký minister hovorí – ani na to nepomyslite.

Biden robí v istom zmysle verbálne tvrdšie gestá, ako Trump. Presnejšie, robí to za neho jeho minister.

Mayorkas adresoval výrok aj Haiťanom, kde sa po atentáte na hlavu štátu Jovenela Moïseho, tiež rozpadá tamojšie aké-také politické riadenie. Najnovšie odstúpil premiér Claude Joseph, po medzinárodnom tlaku.

Američania nie sú politicky v jednoduchej situácii, z viacerých dôvodov.

Po prvé, imigrácia do USA od zvolenia Bidena narastá, tento rok bolo pri pokuse o prekročenie hranice zadržaných už vyše milióna ľudí, a to je za 6 mesiacov viac ako bolo za 12 mesiacov každý rok od roku 2005. Každý merateľný ukazovateľ imigrácie rastie (opakované pokusy, imigrácia rodín, aj detí).

Bidenova vláda pritom necháva v platnosti aj špeciálnu jednotku, s ktorou prišiel ešte Trump. Išlo o jednotku s označením Článok 42, ktorá môže pre covid automaticky deportovať imigrantov bez toho, aby vstúpili do azylového procesu.

Biden nehovorí o dostavaní múru na hranici, ale tému zveril svojej viceprezidentke. Tým ju dostal pod dosť tvrdý tlak, nemá totiž výsledky.

Biden má však niečo, čo nemal Trump: naklonené médiá, ktoré mu tvrdé výroky, napríklad jeho ministra, nevyhadzujú na oči, nerobia mu oponenta a v podstate kritiku nahradili empatiou.

Na rozdiel od Trumpa platí, že Biden nemá realistický plán, ako kontrolu na hranici USA obnoviť. Peniaze, ktoré posiela do krajín, odkiaľ prichádzajú imigranti, problém zjavne neriešia.

Je tu aj druhý problém. Američania vedia, že čokoľvek by podnikli voči Kube alebo Haiti, tak to zopakuje Čína voči Taiwanu.

Hoci sa na Kube deje práve to, o čom snívali celé generácie amerických politikov, že Kubánci povstanú proti svojmu režimu, Washington zostáva opatrný, až pasívny. S bonusom zavretých hraníc.

Priezračne to ukazuje napríklad ostatný text Yoanni Sanchézovej, kubánskej liberálnej blogerky, ktorá v článku pre New York Times o dianí na Kube spomína diplomatické výzvy EÚ či OSN, ale ani slovkom vládu USA.

Potom je tu ešte druhý príklad, odchod z Afganistanu.

Kritika vojen na Blízkom východe, zvlášť vojny v Iraku, bola ťažiskovým bodom Donalda Trumpa. Hoci sa to od neho čakalo, ani on neoznámil stiahnutie vojsk z Afganistanu. Urobil tak Biden, posledné jednotky majú odísť k 11. septembru tohto roku, pri 20. výročí útoku na Dvojičky.

Pred pár dňami opustili Američania svoju najdôležitejšiu základňu v Afganistane, Bagrám. Odišli v noci, základňu nechali v rukách domácej armády, ale ak si pozriete fotky, ako to tam vyzerá po ich odchode, pochopíte, že ju odovzdali Talibanu. Američania základňu dokonca pred odchodom odstrihli aj od elektrického prúdu.

Odchod z Afganistanu kritizuje bývalý prezident George W. Bush, ešte otvorenejšie generál David Petraeus, zvyšky neokonov v médiách.

Pointa je inde. Taliban už teraz ovláda 80 percent (skôr rurálneho) Afganistanu, a má všetky predpoklady zatlačiť oficiálnu vládu ešte viac. Američania teda vojnu s Talibmi prehrali. Podobne ako Rusi. Ale v Amerike to už nikoho netrápi. Podobne ako vtedy Rusov. Prevláda úľava, že sa z tejto krajiny vrátia domov. Pretože tam nemajú čo hľadať. Ďalší vývoj viac znepokojuje Pakistan a Rusko než Američanov.

To sú dva základné obrazy súčasnej Ameriky: Krajina, ktorá si bola tak istá svojou misiou, že nepoznala hranice, zápasí s vynucovaním vlastných hraníc pred imigráciou. A nevie si s tým rady.

A krajina, ktorá mala byť majákom pre svet, ktorej intervencie mali pomáhať slobode a demokracii, nedokáže urobiť krok voči totalitnej Kube, kde sa búria Kubánci, a Afganistan odovzdala svojmu osudu. 

Amerika má za sebou dve stratené dekády, frustrácia nerastie len preto, že práve Afganistan a Irak boli zdrojom dlhodobej vnútornej frustrácie, ktorá sa týmto končí.

Otázka ale znie, ako sa Amerika v takomto stave bude schopná mocensky postaviť Číne.