V zdravotníctve treba zásadnú zmenu prístupu. Inak budú dlhy ďalej rásť a spokojnosť so starostlivosťou bude klesať. Odvaha na nevyhnutnú reformu sa hľadá už dve desaťročia. 

Vláda túto stredu schválila oddlženie zdravotníckych zariadení v hodnote 575 miliónov eur. Aby sme mali predstavu, o akú sumu ide, je to porovnateľný peniaz, aký počas doterajšej epidémie koronavírusu vynaložilo na pomoc ministerstvo práce. Dohromady ide o všetky tie príspevky, ktoré dostali zamestnávatelia, aby mohli po výpadku tržieb vyplatiť svojim zamestnancom mzdy, a ktoré prijali živnostníci od štátu vo forme mesačných kompenzácií.   

Iste, kto by neprial zdravotníctvu, hlavne v takýchto ťažkých časoch? Tu však nejde o otázku, komu dopriať alebo nedopriať. Ide o dlhodobý problém, ktorý sa ťahá na Slovensku celé desaťročia. Len nikto doteraz nemal odvahu povedať, aby sa s tým spravilo niečo principiálne.

Oddlžujeme už piaty raz

Oddlžovanie zdravotníckych zariadení nie je nič iné ako doplácanie im za to, že si neustále žijú nad pomery. Áno, môže to znieť divne, hlavne ak v mnohých nemocniciach vidíme úbohý stav, ale v skutočnosti je to ozaj život nad pomery – reálne pomery, aké tam sú. Ani na ich udržiavanie nie je dosť peňazí.

Zdravotnícke zariadenia chronicky vyrábajú straty, neplatia dodávateľom, neuhrádzajú odvody za svojich zamestnancov Sociálnej poisťovni. Ku koncu roka 2019 sa záväzky po lehote splatnosti vyšplhali na takmer 600 miliónov eur. Podľa stredajšieho rozhodnutia vlády ich zaplatí štát.

Nič nové. Oddlžovania sme tu mali už štyri, toto je v poradí piate. Posledné sa spustilo v roku 2017 a stálo porovnateľnú sumu – 585 miliónov eur.  Za tri roky sa dlh vyšplhal zas na takmer rovnakú sumu.

Predposledné oddlžovanie bolo v roku 2011, vtedy to stálo 310 miliónov eur. Ak by sme išli na začiatok, dostali by sme sa do roku 2003. Vtedy to bolo v korunách vyše 20 miliárd, v prepočte na eurá takmer 700 miliónov.   

Celkovo sa na oddlženie zdravotníckych zariadení doteraz minulo takmer 1,7 miliardy eur. Ako vidíme, ide o cyklický vývoj svedčiaci o dvoch skutočnostiach.

Nemocnice a ďalšie zdravotnícke zariadenia sú na Slovensku chronicky slabo financované. A manažéri ich spravujú neefektívne. Dlhy vytvárajú dominantne štátne nemocnice, mnohé súkromné dokážu hospodáriť bez straty.

Váľať všetko na manažérov nemocníc však nemožno. Svojimi zásahmi ich priamo či nepriamo vháňali do problémov aj vládni politici. Napríklad tým, že umožnili, aby sa zo štátnych nemocníc vylúpli do súkromného sektora najziskovejšie oddelenia. Politicky ich nútili pristupovať na predražené nákupy. Podvolili sa tlaku lekárov a rázne zdvihli ich odmeňovanie, čím sa položka na mzdy vyšplhala v roku 2019 až na takmer 60 percent všetkých nákladov nemocníc krytých zdravotnými poisťovňami.

Odhadnúť, do akej miery sa na cyklickom vytváraní dlhov podieľa nedostatok financií a do akej zlé riadenie inštitúcií, je nemožné. Porovnávať štátne s efektívnejšími súkromnými je problematické.

Kým súkromné nemocnice sú vystavené tlaku exekúcií, štátne nie. Aj preto to rozdielne hospodárenie. Podľa pôvodných zámerov mal byť od začiatku budúceho roka meter na obe sorty zariadení rovnaký, ale zásahom súčasnej vlády sa exekučná ochrana nad štátnymi nemocnicami predlžuje.

Valíme pred sebou dlhy

K oddlžovaniu zdravotníckych zariadení sa uchyľovali vlády viacerých predsedov – od Mikuláša Dzurindu, cez Ivetu Radičovú, Roberta Fica až po Igora Matoviča. Nemali na výber. Zdravotná starostlivosť je prvoradá, napokon jej všeobecnú dostupnosť garantuje ústava.

Predsa však mohli spraviť jedno dôležité rozhodnutie. Povedať rovno, akú perinu máme a či sa ňou dokážeme prikryť.

Nuž, nedokážeme. Bezplatná zdravotná starostlivosť je chimérou. Zdroje vyčlenené na zdravotníctvo, či to je zo zdravotných poisťovní, kam prispievajú zarábajúci občania, alebo z odvodu štátu, ktorý ho platí za ostatných, nestačia.

Zreteľným príkladom je doplácanie štátu na oddlžovanie zdravotných zariadení, ktoré prichádza v priemere každé štyri roky. To sú peniaze, ktoré očividne v systéme chýbajú. Keď pohár trpezlivosti nevyplatených dodávateľov pretečie únosnú mieru, peniaze sa niekde musia nájsť.

Menej zreteľným príkladom je vytváranie investičného dlhu. Kým v predchádzajúcom prípade ide o dofinancúvanie prevádzkových nákladov zariadení, v tomto prípade je to zanedbávanie stavieb, vybavenia, chýbajúca nová fakultná nemocnica v Bratislave či ďalšie po celom Slovensku.

Odborníci a napokon aj sám minister zdravotníctva Marek Krajčí, hovoria o investičnom dlhu vo výške 1,5 až 3 miliardy eur. Ten roky valíme pred sebou a z roka na rok ho nabaľujeme.

Perina je malá, trčia spod nej nohy

Ak zrátame prevádzkové a investičné dlhy zdravotníckych zariadení, môžeme si spraviť obraz o perine, ktorou sa prikývame, a zistiť, či nám spod nej netrčia nohy.

Najskôr si priblížme, čo treba zakryť. Tento rok ráta ministerstvo financií s celkovými výdavkami na zdravotníctvo na úrovni 5,7 miliardy eur. Budú kryté zdrojmi?

Ak si vezmeme priemerný ročný nárast dlhov zdravotníckych zariadení podľa posledného obdobia, vychádza to na zhruba na 200 miliónov eur ročne. Ak si povieme, že zanedbaný investičný dlh vymažeme v priebehu piatich až desiatich rokov, potom nám na to treba 300 miliónov eur na jeden rok.

Spolu bude potreba zdrojov nad rozpočet 500 miliónov eur. K tomu sme nepripočítali efekty nového fenoménu – dotovaním vlieva vláda tento rok do Všeobecnej zdravotnej poisťovne takmer 200 miliónov eur.

Viem, čísel je priveľa, ale treba ich použiť, aby sme si uvedomili závažnosť problému. Ak nám ročne chýba na zdravotníctvo viac ako 500 miliónov eur, znamená to, že zo súčasného systému nedokážeme pokryť jednu desatinu skutočných výdavkov. Je to, akoby nám spod periny trčali nohy od pol lýtok nadol.

Čo s tým robiť? Sčasti to už štát vlastne chaoticky robí. Z času na čas vyhlási oddlžovanie a zaplatí ho. Kto na to prispeje? Peniaze plynú zo štátnych finančných aktív. A tak to zaplatia všetci občania, od batoliat až po dôchodcov.

Na dôsledky neumorovania investičného dlhu doplácajú najviac tí, čo potrebujú zdravotnícku starostlivosť najviac a zároveň si nemôžu dovoliť zaplatiť alternatívne súkromné služby – teda chudobnejšie rodiny, dôchodcovia, odkázaní ľudia. Musia využívať to, čo im ponúka štát. Ak je ponuka služieb nedostatočná, platia svojím zdravím.

Treba sa odhodlať na zásadný krok

Existuje iné riešenie? V zásade sú dve možnosti. Jedna: Zdvihnú sa všeobecné platby do systému. Pracujúcim sa zvýšia odvody, štát bude za svojich poistencov platiť viac.

Druhá možnosť: Definuje sa štandardná a nadštandardná zdravotná starostlivosť. Prvá bude v zmysle ústavy bez úhrady a bude sa financovať zo súčasného solidárneho systému, ktorý na to bude postačovať. Na druhú si bude klient priplácať.

Ani jedna z volieb nebude populárna, ale napokon si vláda bude musieť tak či tak vybrať. Inak  bude úroveň zdravotnej starostlivosti stagnovať, ak nie klesať, pričom dotácie zo štátneho rozpočtu sa stanú pravidelnou nevyhnutnosťou.  

Ako lepšie riešenie sa ukazuje druhá možnosť. Nadštandardná starostlivosť bude pre mnohých ľudí ťažšie dostupná, ale jej uplatnenie bude všeobecne viesť k tomu, že sa na ňu budú ľudia pripoisťovať. Nie v štátnom systéme zdravotného poistenia, ktorý v súčasnosti pripomína skôr povinné zdaňovanie, ale v súkromných poisťovniach.

Druhý variant má, nesporne, ďalšiu výhodu. Bude viesť k tlaku na efektívnosť nakladania s peniazmi v zdravotníctve. Presne k tomu, čo dnes v štátnych zdravotníckych zariadeniach chýba. Bude vytvárať tlak proti bujneniu dlhov, ktoré musí vykrývať štát. Takých, aké sa v stredu podujala umoriť vláda.

Vydržte, hlasujete...

Ďakujeme za váš hlas...

Už ste hlasovali...

0

To najlepšie
zo Štandardu

Štandard

Prihláste sa na odber
najlepších článkov týždňa
na denníku štandard.