Kto je vlastne ten Matić

Bojovník za sexuálne a reprodukčné práva má zaujímavú minulosť. Martin Leidenfrost pátral po mužovi, ktorého meno rozhádalo politikov na Slovensku.

Kým svojim rakúskym čitateľom musím horko ťažko vysvetľovať, čo je vlastne Matićova správa (Rakúšania o ničom netušia, lebo rakúske médiá sa tej téme vôbec nevenujú), na Slovensku je všetko inak. Na Západe je ticho, kým u vás vznikol veľký odpor minimálne voči tomu, že sa Európsky parlament angažuje v otázkach, ktoré sú výlučne v kompetencii členských štátov EÚ.

Rezolúcia, ktorá bola nedávno prijatá s 378 hlasmi proti 255, nepriamo označuje proliferov za narušiteľov demokracie, zákaz potratov za „rodovo podmienené násilie“ a lekárov, ktorí si uplatňujú výhradu vo svedomí, za ohrozenie ľudských práv. V Matićovej správe sa to robí celkom šikovne – je totiž nečitateľná. Nehorázne obvinenia, ktorými sa sleduje cieľ vytlačiť kresťanov z politického procesu, sa topia v záplave samozrejmostí a dobre znejúcich tvrdení. Pojem potrat sa vyskytuje len výnimočne, neustále sa melie o „zdravotnej starostlivosti“, ktorú ale – to sa už nepovie – mnoho z dotyčných neprežije.

Dobre, to všetko na Slovensku viete, ale tušíte, kto je vlastne dotyčný Predrag Matić, ktorý tomu dal meno? Zaujímalo ma to, nedalo sa inak, vycestoval som. Nuž a nestačil som sa diviť: Je to 59-ročný sociálny demokrat, ktorý v roku 1991 bojoval na predmestí Vukovaru ako hrvatski branitelj, bol za to deväť mesiacov trápený v srbských táboroch a potom sa na celé desaťročia zasvätil chorvátskej armáde, nakoniec ako minister vojnových veteránov. Ako sa stane, že niekto taký ako on sa na ženami ovládanom bruselskom Výbore pre ženy bije za „sexuálne a reprodukčné“ práva? Uznáte, musel som to zistiť.

Prišiel som teda jedného večera, teplomer ukazoval 38 stupňov Celzia, Slavónsko ma vítalo žltými oblakmi zo slamy a prachu. Zamieril som priamo na Matićovo bojisko, Borovo Naselje, Trpinjská cesta, začekoval som sa v ani náhodou nie feudálnom „Royal Palace“, pustil som klímu a posadil som sa na terasu v „Mustangu“.

• 

• 

Sedeli tam dvaja mladí inštalatéri klimatizácií so starším machrom, ktorý si práve nechával inštalovať klímu. Často telefonoval, zachytil som, že „s Klárou k bazénu“. Bol som v centre diania: novoomietnutý Mustang slúžil v roku 1991 ako ústredie chorvátskych obrancov. Oproti stálo Múzeum obrancov so zeleným tankom, za ním nový katolícky kostol. Borovo Naselje vzniklo ako osada robotníkov Baťovho mesta, žil tu vysoký počet prisťahovaných Srbov, doteraz tu tvoria nemalú menšinu.

Čítal som si na terase kaviarne jedno chorvátske interview s Matićom. Ukázalo sa, že ani on sám nevedel veľmi vysvetliť svoje pohnútky. Nápadné ale bolo, ako nenávistne sa vyjadroval o kresťanských demokratoch. Citát: „Pravičiari sú neuveriteľní klamári a agresori. Nechcem mať s nimi vôbec dočinenia.“

Rázne popieral, že jeho nezáväzná rezolúcia chce obmedziť výhradu vo svedomí, zároveň ale explicitne žiadal, že riaditeľ nemocnice je povinný zabezpečiť nepretržitý prístup k potratom. Priblížil to príkladom: „Pokiaľ teda majú štyria lekári v nemocnici v Našiciach výhradu vo svedomí, musí tam byť piaty alebo šiesty lekár, ktorý vykoná požadovanú lekársku službu, keď o to žena požiada.“ V chorvátskych reáliách sa to bez hrubého nátlaku nedá dosiahnuť. Priam neuveriteľné boli názory chorvátskeho europoslanca o kresťanskej viere. Vyhlásil: „V 21. storočí sa nedá žiť spôsobom, aký niekto pred dvoma tisícročiami napísal na kožu nejakých kôz.“

Matić si z nezistiteľných dôvodov pridal pseudonym „Fred“, a tak som sa svojich troch prísediacich spýtal: „Počujte, píšem o Fredovi. Môžete mi vysvetliť, prečo chorvátsky obranca odrazu bojuje za práva žien?“ Mal som šťastie. Starší, mal 56 rokov, bojoval spolu s Fredom na Trpinjskej, priatelil sa s ním a stretol sa s ním len pred niekoľkými mesiacmi v Záhrebe. Bol politicky napravo od Freda a sám sa čudoval nad jeho novou životnou témou: „Ja som ešte viac než on za práva žien! Kto nie je za to?“

Fredov priateľ mi ako prvé vysvetlenie pre Matićovu novú životnú dráhu ponúkol toto: „On sa v tom Bruseli nudí.“

To som mu ale neuveril, človek sa nebije dva roky svojho života kvôli nude.

• 

• 

Pridal druhé vysvetlenie: „Vyšlo to z jeho politickej strany.“ A potom tretie: „Že bol braniteljom, to mnoho nevraví. To je široký pojem, nikto predsa nechce vojnu, boli sme tu všetci donútení k tomu, aby sme sa bránili. Fred je pacifista.“

Pýtam sa: „Chcete povedať, že z pacifizmu sa nechal zajať Srbmi?“ Fredov priateľ sa zaškeril: „Mňa v každom prípade nedostali. V ten deň som ležal poranený v špitáli.“

Bez toho, aby som to zamýšľal, sa rozvinula mužská diskusia o potrate, s veľkou dávkou neistoty, plná tápania. Hoci si všetci pri stole hovorili katolíci, postoj svojej cirkvi príliš nezdieľali. Fredov priateľ ako obchodník precestoval Európu, len do susedného Srbska sa mu ani za svet nechcelo, nedávno kúpil Mustang. „Toto je môj kostol,“ vravel. Inštalatéri klimatizácií dlhší čas len počúvali. Jeden z tých mladíkov sa čudoval, že my starí sa tak čudujeme: „Čo je divné na tom, keď obranca Chorvátska bojuje za práva žien?“ Trocha neskôr povedal: „Hm, ťažká téma, o tom by mali rozhodnúť ženy.“ S mnohými ďalšími „hm“ sa dohodlo na tom.  

Fredov priateľ ma ešte zobral do svojho čierneho bavoráku, ktoré bolo dokonale vychladené napriek niekoľkohodinovému parkovaniu, a neskoro večer oslavoval na najmä mužmi obsadenej terase v Royal Palace jeden tučnejší chlapík s krátkymi ružovými nohavicami a zaplatil všetkým hosťom jedno kolo.

Moja izba bola fantasticky klimatizovaná. Keď som zaspával, stále som si ešte lámal hlavu nad tým, ako prišiel chorvátsky branitelj Fred Matić k sexuálnym a reprodukčným právam žien.