Analýza pokrytectva Bruselu: Europrezident Michel navštívil autoritatívny Azerbajdžan

Návšteva predsedu Európskej rady Charlesa Michela u azerbajdžanského prezidenta Ilhama Alijeva môže priniesť posilnenie energetickej nezávislosti EÚ. Platidlom však nebudú len eurá, ale na pozadí sankcií voči Bielorusku aj morálny kredit. Na východoeurópsku a kaukazskú autokraciu Brusel nepoužíva rovnaký meter.

Európska únia v posledných mesiacoch stupňuje tlak na režim bieloruského prezidenta Alexandra Lukašenka, ktorý minulý rok v auguste sfalšoval výsledky prezidentských volieb. V reakcii na vzostup protestného hnutia spustil vlnu tvrdých represálií. Súčasný postoj Bruselu voči Minsku plne zodpovedá deklarovanému boju EÚ za demokraciu a občianske slobody. V okamihu, keď sa však pozrieme na vystupovanie predstaviteľov Únie voči podobne autokratickému a brutálnemu režimu v Azerbajdžane, morálny kredit EÚ sa rýchlo vytráca.

Keď autokrat prekročí mieru únosnosti

Takmer rok od začiatku politickej krízy v Bielorusku pristúpila Európska únia v júli k uvaleniu ekonomických sankcií na Bielorusko. Režim Alexandra Lukašenka, ktorý po sfalšovaných voľbách rozpútal rozsiahle represie proti opozičným silám, už dávno predtým čelil sankciám Bruselu, len pribudli ďalšie.

Sankcie uvalené Úniou sú sektorálne a nezasahujú celú ekonomiku, ale zameriavajú sa na odvetvia, ktoré sú oporou Lukašenkovej mocenskej vertikály. Týkajú sa troch bieloruských hlavných vývozných tovarov do EÚ – tabaku, olejov a draselných hnojív.

EÚ sa podľa analytika Dionisa Cenusa presunula od individuálnych sankcií k ekonomickým, keď Lukašenkov režim prekročil hranicu únosnosti. Stalo sa tak počas vynúteného pristátia lietadla európskej spoločnosti Ryanair s cieľom zadržať bieloruského opozičníka Romana Protaseviča. (O vynútenom pristátí lietadla spoločnosti Ryanair sa môžete viac dočítať TU).

Cieľom týchto sankcií nie je podľa Cenusa podkopať ekonomiku Bieloruska ako celku, ale oslabiť postavenie bieloruského prezidenta a prinútiť ho k žiadaným ústupkom. Brusel by rád videl prepustenie väzneného Protaseviča a stoviek ďalších opozičníkov a novinárov, ktorí skončili v bieloruských väzeniach. Druhým cieľom je vynútiť si zopakovanie sfalšovaných minuloročných prezidentských volieb.

Bielorusko bolo až do svojho nedávneho odchodu z takzvaného Východného partnerstva dlhodobo jedným z najproblematickejších členov tohto projektu EÚ, ktorý je zameraný na rozvoj vzťahov medzi Úniou a štátmi v blízkosti jej východných hraníc. Nebol však zďaleka jediným. Dynastia Alijevovcov vybudovala v Azerbajdžane za ostatné takmer tri desaťročia podobne tvrdý režim, ktorý v Bruseli nevyvoláva ani zďaleka taký odpor ako ten Lukašenkov. Mlčanie vo vzťahu k Baku by sa dalo vysvetliť jeho vzdialenosťou, strategickou dôležitosťou ako dodávateľa zemného plynu a malým reálnym dosahom na občanov EÚ. Avšak aktívne dvorenie Alijevovi, ako ho počas nedávnej návštevy Azerbajdžanu predviedol Predseda Európskej rady Charles Michel, oberá EÚ v kontexte sankcií voči Bielorusku vážnym spôsobom o jej morálny kredit.

Miera únosnosti stále v nedohľadne

Michel navštívil Baku v pondelok v rámci svojho plánovaného turné po štátoch južného Kaukazu. S Alijevom podľa oficiálnej tlačovej správy diskutoval o „podnetoch pre ďalší rozvoj strategického partnerstva medzi Bruselom a Baku“ a o spolupráci v oblasti satelitov, inovácií a infraštruktúry. „Partnerstvo medzi EÚ a Azerbajdžanom sa nezakladá primárne na otázkach finančnej pomoci a podpory. Je to partnerstvo založené na túžbe spolupracovať v technologickom sektore a obchodovať,“ uviedol Michel. Celá táto pasáž Michelovho prejavu je ešte v rovine bežnej diplomatickej reči pri návšteve ekonomicky a strategicky dôležitého štátu.

Jej zvyšok však už vo viacerých bodoch odporuje reálnej situácii v Azerbajdžane, ako aj širšom regióne južného Kaukazu. Čelný predstaviteľ EÚ sa totiž Alijevovi ďalej poďakoval: „Vyslovil záväzky, ktoré aj dodržal, najmä vo vzťahu k mapám mínových polí a v otázke arménskych zajatcov.“ Azerbajdžan ešte na začiatku júla skutočne prepustil 15 arménskych vojnových zajatcov, ktorých vymenil za arménske mapy mínových polí. Rovnakým spôsobom vymenil ďalších 15 zajatcov za iné mapy aj na začiatku júna.

REPORT: Azerbaijan Destroys Armenian Cemetery In Artsakh’s Occupied Hadrut Region. pic.twitter.com/0A4WgIv9jk

— Zartonk Media (@ZartonkMedia) May 4, 2021

Michelova pochvala však znie bizarne, ak vezmeme do úvahy, že Baku drží v zajatí v rozpore s dohodou prímerí ešte stále približne 60 arménskych vojakov a civilistov, ktorých súdi za terorizmus. Takto zadržaného Arména Vickena Eldžekjana, pôvodom z Libanonu, odsúdil azerbajdžanský súd na dvadsať rokov odňatia slobody.

Európsky parlament pritom ešte v máji schválil rezolúciu, v ktorej Azerbajdžan vyzval na „okamžité a bezpodmienečné prepustenie všetkých arménskych zajatcov, vojenských aj civilných, a aby sa Azerbajdžan v budúcnosti vyhol svojvoľnému zadržiavaniu.“

Viaceré medzinárodné organizácie vrátane Human Rights Watch však varujú, že Arméni sú v azerbajdžanských väzeniach surovo mučení, pričom asi devätnásti vrátane niekoľkých žien boli údajne zavraždení. Zatiaľ čo bieloruský prezident čelí za údajné mučenie väzňov oprávnenej kritike zo strany EÚ, azerbajdžanskému režimu podozrivému z vraždenia zajatcov sa od Michela dostalo slov pochvaly.

Európsky predstaviteľ tiež ani slovom nespomenul neochotu Baku vyšetrovať príslušníkov špeciálnych jednotiek, ktorí podľa dostupných videí odrezali zajatému arménskemu starcovi zaživa hlavu. Medializované prípady ničenia arménskych kostolov a cintorínov na územiach, ktoré sa po druhej vojne v Náhornom Karabachu dostali pod kontrolu Azerbajdžanu, tiež z jeho úst počuť nebolo. (O prípade Genadija Petrosjana, ktorému príslušníci azerbajdžanských špeciálnych jednotiek za živa odrezali hlavu a natočili si to na mobil sa môžete dočítať viac TU. O ničení kresťanských chrámov a arménskych cintorínov na územiach, ktoré vo vojne obsadilo Baku, sa môžete dočítať viac TU).

Michelove slová však nie sú problematické len vo vzťahu k Arménom, ktorí sa v minulosti počas vzájomných konfliktov sami dopustili voči Azerbajdžancom tiež viacerých neprávostí. Ich problematickosť spočíva najmä v tom, ako sa azerbajdžanský režim správa k vlastným občanom, a hlavne politickým oponentom. To je oblasť, ktorá poskytuje možnosť lepšieho porovnania s postojom EÚ k Bielorusku.

Michelove vyjadrenia verzus pochmúrna realita

„Európska únia je politický projekt, ktorý bráni hodnoty demokracie a podporuje slobody aj ľudské práva. Je to zároveň aj politický projekt, ktorý chce rozvíjať pevné partnerstvá s niektorými štátmi, aby mohol identifikovať spoločné záujmy a možné spoločné projekty. „Ďakujem vám za možnosť prehĺbiť väzby medzi vaším štátom a Európskou úniou,“ uviedol Michel na záver stretnutia s azerbajdžanským autokratickým prezidentom.

Predseda Európskej rady tieto slová vylovil len necelý mesiac po publikovaní správy Parlamentného zhromaždenia Rady Európy (PACE), v ktorej ostro skritizovalo neochotu azerbajdžanského režimu spolupracovať pri prepustení politických väzňov. V správe sa píše, že Baku odmietlo implementovať akékoľvek požiadavky podobného dokumentu z roku 2020, rovnako odmietlo akýmkoľvek spôsobom spolupracovať so spravodajkyňou PACE Thorhildur Sunnou Ævarsdóttirovou. Hlava azerbajdžanskej delegácie pri PACE Samed Seidov na jej kritiku reagoval slovami, že v Azerbajdžane žiadni politickí väzni nie sú. Aktivisti za ľudské práva pritom upozorňujú, že v azerbajdžanských väzeniach je približne 150 politických väzňov.

uninspiring. Michel's statement presented after the meeting with Aliyev entails exactly one phrase on human rights & values, added somewhere at the end and without mentioning the persecuted journalists & civil society in Azerbaijan. Now try to compare https://t.co/rVcBhGVASg ⤵️

— Dionis Cenușa (@DionisCenusa) July 18, 2021

V bezpečí pred režimom sa pritom azerbajdžanskí aktivisti podobne ako tí bieloruskí nemôžu cítiť ani v EÚ. Azerbajdžan síce neprinútil k pristátiu žiadne európske lietadlo, zato jeho oponentov v európskych mestách v stále väčšej miere napádajú organizovné skupiny útočníkov hovoriacich po azerbajdžansky. Snažia sa ich zabiť alebo aspoň zmrzačiť.

Svoje o tom vie aj Alijevov oponent Mohammed Mirzali, na ktorého ešte v polovici marca zaútočila za bieleho dňa v západofrancúzskom meste Nantes skupinka neznámych mužov. „Zbili ho a dorezali. Pokúšali sa mu vyrezať jazyk, no mal zaťatú čeľusť. Namiesto toho mu dorezali tvár, krk, ústa, pobodali mu nohy, chrbát, brucho a rozrezali prsty. No nezabili ho. Lekári ho museli operovať do tretej v noci. Teraz leží vo vážnom stave na oddelení intenzívnej starostlivosti. Vyrozprávala mi to jeho mama,“ uviedol vtedy pre novinárov Emin Achmedbekov, azerbajdžanský opozičník žijúci v exile v Rusku. Terčom tlaku zo strany vlády v Baku sa pritom nestával len samotný bloger, ale aj členovia jeho rodiny v Azerbajdžane, ktorých opakovane zatýkali a bili. Jeho rodičia museli nakoniec na staré kolená tiež požiadať o azyl vo Francúzsku. (O prípade Mohammed Mirzaliho sa môžete dočítať viac TU)

Rozhodne nejde o izolovaný incident. Útoky neznámych osôb na kritikov vlády v zahraničí začali pribúdať už v roku 2018 a odohrávajú sa systematicky. Len nedávno, 13. februára, sa terčom podobného brutálneho útoku v Berlíne stal aktivista Orchan Agajev. Po bitke ostal ležať na zemi s dolámanými kosťami. Prenasledovanie Alijevových oponentov tak v čase, keď mu európski predstavitelia pokorne ďakujú za prehlbovanie spolupráce, naberá systematický charakter nielen v samotnom Azerbajdžane, ale aj v EÚ.

Príčiny a dôsledky dvojitého metra

Analytik Dionis Cenusa vo svojom komentári identifikoval tri hlavné príčiny, pre ktoré Únia nereaguje na systematické porušovanie ľudských práv a prenasledovanie opozície v Azerbajdžane tak prudko, ako na veľmi podobnú situáciu v Bielorusku.

Prvou z nich je geografická vzdialenosť od hraníc Únie, „ktorá bráni aktívnej socializácii azerbajdžanských aktérov a spoločnosti ako takej s demokratickými hodnotami EÚ“. Geografická vzdialenosť od EÚ hrá nepochybne svoju úlohu pri úrovni kritiky, ktorej sa štátu dostáva z Bruselu za nízku úroveň demokracie. Únia, pochopiteľne, nebude venovať toľko pozornosti stavu demokracie v Tadžikistane ako v štáte na svojich hraniciach. Zároveň tam však jej predstavitelia pravdepodobne nebudú počas oficiálnej návštevy Dušanbe vychvaľovať upevňovanie väzieb s režimom miestneho autokratického lídra Emómalí-jiho Rahmóna.

Druhým faktorom je podľa experta obmedzený dosah prípadných sankcií na Baku v stave, keď sa v Azerbajdžane nekonajú slobodné voľby a krajina sa dostáva čoraz viac pod vplyv a ochranu Turecka. Aj tento argument však platí pri porovnaní s Bieloruskom len čiastočne. Prvé sankcie uvalila Únia na Minsk práve v súvislosti s absenciou slobodných volieb a útlakom opozície. Bieloruský režim pritom tiež má, podobne ako Azerbajdžan, mocného patróna – Rusko.

Najzásadnejšiu úlohu tak pravdepodobne zohráva tretí Censuom spomínaný faktor, a síce závislosť EÚ od dovozu azerbajdžanského zemného plynu. Na rozdiel od Bieloruska je Azerbajdžan dôležitým hráčom v snahe EÚ znížiť svoju závislosť od dovozu tejto strategickej komodity z Ruska. Baku by malo Bruselu len v tomto roku dodať desať miliárd metrov kubických zemného plynu. Podľa Censua tak záujem EÚ o azerbajdžanský plyn prehluší akúkoľvek debatu, ktorá by mohla viesť k snahe zatlačiť na demokratizáciu tohto juhokaukazského štátu, podobne ako sme tomu svedkami v prípade Bieloruska.

Určitá miera realizmu je pre každý štát nutným predpokladom úspechu na medzinárodnej scéne. Výnimkou nie sú ani nadnárodné integračné zoskupenia ako EÚ. V prípade Únie však môže byť realizmus v podobe, v akej ho demonštroval na návšteve Baku predseda Európskej rady, dvojsečný, keďže Únia si zároveň zakladá aj na vysokom morálnom kredite a podpore demokracie. Posilňovanie väzieb s autokratickým režimom azerbajdžanského prezidenta tak síce môže pomôcť Únii posilniť jej energetickú nezávislosť, no na pozadí sektorálnych sankcií voči podobne autokratickému režimu Alexanda Lukašenka ju zároveň pripravuje o morálny kredit.