Ostrihomská bazilika je ako obrovský slimák, píše v prázdninovej reportáži z tohto krásneho maďarského mestečka na našej hranici Jiří Peňás.

Ostrihomská bazilika je ako obrovský slimák, ktorý vyliezol na kopec, vystrčil tykadlá a už ich zabudol dať späť. Tie tykadlá, to sú dve veže po stranách, slimačia ulita, to je tá mohutná zelená kupola, ktorá je snáď tretia alebo štvrtá najväčšia v Európe, čo zodpovedá sebavedomiu Uhorska v čase, keď ju nad Dunajom vztyčovali. Stavba zabrala kus 19. storočia (stavalo sa v rokoch 1822 až 1869), pretože takéto kostoly sa stavajú dlho a na večné časy, na slávu ríš, ktoré majú chrániť a symbolizovať. Tá ríša sa volala Zem koruny svätoštefanskej a Ostrihom (Esztergom) bol v tej korune obzvlášť dôležitým klenotom, z hľadiska historického a duchovného jej stredom, zlatou prackou pripnutou na stužke Dunaja, ktorý od roku 1918 oddeľuje Maďarsko, teda to, čo zostalo z Uhorska, od Slovenska, čiže Felvidéku, Hornej zeme.

Ostrihomské návršie nad Dunajom, s bazilikou a zvyškom hradu, to je uhorský Svätý Vít s Pražským hradom dohromady. Tu sa usídlil Gejza, knieža Maďarov, ktorých sto rokov predtým priviedol z ázijských stepí Arpád, zakladateľ dynastie. V roku 973 (od toho roku máme v Prahe biskupstvo) tu založil svoj ešte polopohanský dvor, kde sa šamani a stepné božstvá striedali s prvými kňazmi, ktorí potom prevládli za Gejzovho syna, svätého Štefana, čo sa na ostrihomskom hrade narodil ešte s pohanským menom Vajk. Na Vianoce roku 1000 ho tu – aspoň podľa tradície – pokrstil náš Slavníkovec, svätý Vojtech, ten je tu uctievaný ako patrón baziliky, ktorú založil v roku 1010 práve svätý Štefan: Vojtech sa po nemecky volá Adalbert, po maďarsky Béla. Týmto ostrihomským aktom sa Uhorsko stalo v priebehu sto rokov definitívne kresťanskou a európskou krajinou, čo doteraz radi zdôrazňujú so všetkou maďarskou urputnosťou.

(viac…)
Zdieľať

To najlepšie
zo Štandardu

Štandard

Prihláste sa na odber
najlepších článkov týždňa
na denníku štandard.