Rusko vedie s demografickou krízou zúfalý boj. Ukrajina medzitým populačne kolabuje

Ukrajinské dôchodkyne predávajú tovar na ulici v Ľvove. Foto: TASR/AP

Často sa hovorí o vymieraní Ruska. Kremeľ pritom v posledných rokoch prijal sériu opatrení, ktoré síce demografickú krízu nezvrátia, no môžu ju zmierniť. Pri sústredení sa na ruské problémy však odborníci a novinári často prehliadajú skutočnosť, že susedná Ukrajina čelí dlhodobo omnoho vážnejšej populačnej kríze.

„Ak je Ruská demografia problémom, tá ukrajinská je katastrofou,“ napísal vo svojej najnovšej analýze pre nemecký portál BNE IntelliNews expert na Rusko Ben Aris. Obe krajiny podľa jeho slov čakajú približne dve desaťročia stagnácie, keďže tam do produktívneho veku nastupuje generácia z „demografickej jamy chaotických 90. rokov“. Omnoho väčšie výzvy však z tohto hľadiska čakajú pravdepodobne Ukrajinu.

Katastrofa, ktorú Kremeľ dokázal zmierniť

Rozpad Sovietskeho zväzu viedol v 90. rokoch prakticky v celom postsovietskom priestore k mimoriadne vážnym sociálno-ekonomickým otrasom, ktoré mali okrem iného za následok aj prepad pôrodnosti a znižovanie strednej dĺžky života. Nie všade však boli dosahy transformácie na demografiu rovnako vážne. Rusko, ktoré sa v tomto kontexte spomína najčastejšie, kleslo v najhoršom období z hľadiska počtu obyvateľov späť na úroveň z roku 1985. Susedná Ukrajina sa však medzitým populačne zrútila na úroveň roku 1959 a prišla tak až o dve tretiny povojnového demografického rastu.  

Aris v analýze pripomína, že demografické vyhliadky Ruska na začiatku nového milénia boli katastrofické. Vzhľadom na existujúce trendy, keď Rusko ročne strácalo 750-tisíc ľudí, sa predpokladalo, že vtedajších 144 miliónov Rusov sa do roku 2020 zmenší na 77 miliónov. (O limitoch predpovedania populácie z dlhodobého horizontu, ako aj o tom, koľko obyvateľov malo mať dnešné Rusko podľa výpočtu Dmitrija Ivanoviča Mendelejeva, sa môžete viac dočítať TU). 

Vývoj v krajine sa však nakoniec ubral iným smerom. Od roku 2006 spustila ruská vláda sériu reforiem s cieľom zvrátiť nastúpený trend prostredníctvom podpory rodín s deťmi. Rusko následne zažilo desaťročie nebývalého populačného rastu, ktorý trval až do roku 2018, keď ho skončila už spomínaná kombinácia nástupu generácie populačnej jamy a ekonomického stagnovania.

Ako upozorňuje Aris, aj napriek trendu posledných troch rokov sa Moskve darí znižovať konzumáciu alkoholu, zlepšovať zdravie obyvateľov a predlžovať priemernú dĺžku života. V konečnom dôsledku by Rusko podľa odhadov OSN malo v roku 2050 mať 144 miliónov obyvateľov oproti terajším 148 miliónom, pričom najpesimistickejší scenár počíta s poklesom na 125 miliónov. (O úspechoch a zlyhaniach ruskej vlády v boji proti nadmernému konzumovaniu alkoholu sa môžete viac dočítať TU).

Ukrajinský voľný pád

S ruskou trajektóriou ostro kontrastuje vývoj na Ukrajine, kde po roku 1991 nastal prakticky nepretržitý populačný kolaps. Počet obyvateľov nášho východného suseda podľa oficiálnych údajov ukrajinských úradov klesol za posledné tri desaťročia z 51,9 na terajších 41,9 milióna obyvateľov. Túto hodnotu však podľa Arisa tiež vystavili spochybneniu.

Podľa výsledkov elektronického sčítania z roku 2020 má Ukrajina už len 37 miliónov obyvateľov. Započítaní pritom neboli obyvatelia Ruskom anektovaného Krymského polostrova a separatistických oblastí na východe Ukrajiny, ktoré by dokopy pridali približne ešte jeden milión obyvateľov.

Hoci je podľa Arisa aj pri tomto sčítaní otázne, do akej miery je presné, naznačuje, že Ukrajinu z hľadiska počtu obyvateľov po prvý raz v dejinách predbehlo Poľsko. V prípade, ak by sa tieto čísla potvrdili, znamenalo by to, že po revolúcii z roku 2014, po ktorej nasledovala anexia Krymského polostrova a vojna na Donbase, prišla Ukrajina o ďalšie približne štyri milióny obyvateľov. Aris to vyhodnocuje tak, že na Ukrajine po roku 2014 nastal takmer taký istý demografický šok ako v 90. rokoch.

Ukrajina sa stále vyľudňuje. Odchádzajú hlavne mladí ľudia. Foto: TASR/AP

Ďalším často prehliadaným demografickým úderom sa pre Ukrajinu stal jeden z najväčších úspechov bývalého prezidenta Petra Porošenka – dosiahnutie bezvízového styku s EÚ. Ten spôsobil masívny odliv pracovnej sily, keď len do Poľska a ďalších štátov strednej Európy odišli za prácou približne tri milióny Ukrajincov. Ďalšie tri milióny medzitým žijú a pracujú v Rusku.

Boj o vyššiu natalitu, pracovnú silu a ekonomickú budúcnosť

V časoch ZSSR sa v ukrajinskej i ruskej zväzovej republike rodili v priemere niečo viac než dve deti na ženu, čím dochádzalo k pravidelnej reprodukcii obyvateľstva. Turbulentné 90. roky sa v postsovietskych štátoch prejavili prudkým prepadom plodnosti, keď sa mnohé páry v stave mimoriadne nepriaznivej sociálno-ekonomickej situácie rozhodli mať len jedno dieťa.

Pri tomto ukazovateli sa po celý čas darilo lepšie Rusku. V roku 2015 dosiahli oba štáty z hľadiska plodnosti svoj doterajší vrchol. Na jednu Rusku vtedy pripadlo 1,78 dieťaťa, na Ukrajinku 1,51. Plodnosť odvtedy začala opäť klesať, pričom v roku 2020 dosahovala v Rusku 1,5 dieťaťa na ženu a na Ukrajine len 1,2. Nožnice medzi natalitou a mortalitou sa však na Ukrajine i v Rusku začali s nástupom nového milénia vo všeobecnosti znova zužovať, pričom v Rusku sa v roku 2012 dokonca narodilo viac detí, než umrelo ľudí.  

Nárast plodnosti v prípade Ruska nebol len pasívnym dôsledkom rastúcej ekonomiky a životnej úrovne. V roku 2006 spustila ruská vláda sériu reforiem s cieľom zvrátiť nastúpený trend prostredníctvom podpory rodín s deťmi. O rok nato začali ruské úrady poskytovať finančnú podporu pri narodení alebo adoptovaní druhého dieťaťa. Od roku 2020 dostávajú ruské rodiny po novom podporu aj pri narodení prvého potomka. Za prvé dieťa štát vypláca 467-tisíc rubľov (5 324 eur) a za druhé 617-tisíc rubľov (7 035 eur).

Ruský demograf Alaxej Rakša pripomína, že od roku 2011 prijali ruské regióny opatrenia na podporu pri narodení tretieho dieťaťa vo výške od 50- do 300-tisíc rubľov (od 570 do 3 422 eur). V oblastiach, kde bola podpora aspoň 200-tisíc rubľov, zaznamenali nárast natality. „Z hľadiska rodenia druhých a tretích detí sa tak Rusko následne dostalo mierne nad priemer rozvinutých krajín.“ Do roku 2007, kým nezačali poskytovať celoštátny príspevok na druhé dieťa, rástlo podľa slov Rakšu obyvateľstvo veľmi pomaly. Následne pôrodnosť vyskočila, a to najmä v prípade druhorodených detí.

Podľa Arisa si tak vláda ruského prezidenta Vladimira Putina môže na účet pripísať extra štyri milióny detí, ktoré sa po roku 2006 narodili vďaka tejto prorodinnej politike. (O politike ruskej vlády na podporu natality sa môžete viac dočítať TU).

S cieľom zmierniť dosahy demografickej jamy vypracovala Moskva na roky 2019 až 2023 národný projekt Demografia s rozpočtom viac než tri bilióny rubľov (takmer 34 miliárd eur). Projekt má pomôcť zabezpečiť dosiahnutie priemernej dĺžky života 67 rokov, zvýšenie natality na 1,7 dieťaťa na ženu, vytvorenie podmienok na starostlivosť o deti do troch rokov a podporu zdravšieho životného štýlu. Experti vrátane vládnych sa obávajú, že ani takýto štedrý balík finančných prostriedkov nemusí v súčasnej situácii stačiť a v budúcnosti ho bude treba ešte viac posilniť a zefektívniť.

S tým súhlasí aj Aris, podľa ktorého začína demografická diera z 90. rokov oprávnene robiť vrásky na čele lídrom v Moskve aj Kyjeve. Rusko sa snaží demografický výkyv pracovnej sily kompenzovať opätovným nalákaním aspoň 500-tisíc pracovných migrantov, pretože minulý rok odišla pre pandémiu polovica z vyše 11-miliónovej armády zahraničných pracovníkov. Oproti minulosti to však bez zásadných reforiem nebude mať Moskva také ľahké. Pokračujúca pandémia a najmä dlhodobý prepad hodnoty rubľa prestávajú vytvárať z Ruska lákavý pracovný trh pre pracovných migrantov.

Cintorín v Moskve, kam pochovávajú obete pandémie. Tá demografii neprispieva. Foto: TASR/AP

Nemenej vážnemu problému v súvislosti s bezvízovým stykom s EÚ čelí aj Kyjev. Ten bude musieť nájsť spôsob, ako presvedčiť šesť miliónov Ukrajincov, ktorí odišli za lepšími platmi do zahraničia, aby sa vrátili žiť pracovať do svojej domoviny.

Nie všetko je také čierne

Sú aspekty, pri ktorých sa trajektória vývoja vybrala po rozpade Sovietskeho zväzu dobrým smerom, či ide o Rusko alebo Ukrajinu. Jedným z nich je priemerná dĺžka života. Tá v 90. rokoch v oboch postsovietskych republikách prudko padla, pričom v Rusku výrazne viac než na Ukrajine. Kým v Rusku dosiahla priemerná dĺžka života najnižšiu úroveň 57,4 roka v roku 1994, na Ukrajine to bolo 67,3 roka o štyri roky neskôr.

Odvtedy do roku 2020 stúpla stredná dĺžka života Ukrajincov na 72 rokov. Rusku sa podarilo Ukrajinu predbehnúť až v roku 2015, pričom v roku 2019 sa Rusi v priemere dožívali 73,3 roka. Dosahy pandémie nového koronavírusu tento ukazovateľ následne zrazili na 71,5 roka. Aj napriek tomu však Ukrajinci i Rusi dnes žijú omnoho dlhšie než kedykoľvek v dejinách.

Prepad natality zďaleka nie je len problémom Ruska a Ukrajiny, ale prakticky celého moderného sveta. Ak v rokoch 2010 až 2015 na jednu Rusku v priemere pripadlo 1,7 dieťaťa a na jednu Ukrajinku to bolo 1,5, na Slovenku 1,4, na Maďarku 1,3, Nemku 1,4 a Číňanku 1,6 dieťaťa. O  trošku väčšia bola v tomto čase natalita v škandinávskych krajinách.  


Ďalšie články