Dá sa to: Vyletieť z detského domova, založiť si šťastnú rodinu a viesť usporiadaný život

IMG_20210713_193453 Marián Fečo s rodinou. Foto: archív Mariána Feča

Marián Fečo odišiel z detského domova ako tretiak na vysokej škole na vlastnú žiadosť. Mal odvahu, chcel sa osamostatniť a začať žiť svoj vlastný život. Spočiatku to bolo náročné. Teraz je manažér, šťastný manžel a otec troch detí.

Marián sa do detského domova dostal vo svojich ôsmich rokoch. „Bolo to 16. septembra 1989. Súd vtedy rozhodol o tom, že budeme s mojimi súrodencami umiestnení do detského domova. No bolo to z objektívnych dôvodov,“ spomína si na chvíle, ktoré sa stali pred viac ako tridsiatimi rokmi.

Dôvodom nebolo, že by sa jeho rodičia o deti nezaujímali alebo nechceli starať, skôr nemohli. Mariánova mama ochorela a skončila na invalidnom vozíku. Otec pracoval a popri zamestnaní by nezvládol výchovu šiestich detí. Tie skončili v detskom domove až na najmladšieho syna, ten ostal pri rodičoch.

Detský domov bral ako internát

Marián sa považuje za človeka, ktorý sa veľmi rýchlo prispôsobí novým veciam. Tak to bolo aj v čase, keď sa dostal do detského domova. Na tamojší život si veľmi rýchlo zvykol. Detský domov bral skôr ako internát, keďže každý víkend trávili spolu so súrodencami doma a cez týždeň boli v domove.

Foto: archív Mariána Feča

Hoci sa súrodenci dostali do jedného domova, ich vzájomné vzťahy nemali vhodné podmienky na ďalší rozvoj. V zariadení ich rozdelili do rôznych skupín, spoločného času tam trávili veľmi málo. „Naše vzťahy vtedy veľmi ochladli,“ priznáva Marián.

Nikdy sa na nikoho nehneval za to, že vyrastal v detskom domove. Dokonca to časom bral ako pozitívum, keďže pochádzal z takej časti Košíc, kde žilo veľa ľudí ešte v horších sociálnych pomeroch. Chlapci, s ktorými v Košiciach vyrastal, sa neskôr borili s rozličnými problémami a bežne končili vo väzení. Marián pripúšťa, že detský domov ho od toho uchránil.

Príjemné spomienky má Marián na jednu z vychovávateliek, s ktorou sa dodnes stretáva: „Ona nechodila do detského domova do práce, ale chodila tam ako k svojim deťom, tak sa o nás aj starala. Viac času trávila s nami ako doma. Niekedy sa aj jej deti hnevali na nás, že je s nami častejšie.“

Keď chcel ísť na športovú školu, nepodporili ho

Pri výbere strednej školy nenašiel v domove veľkú podporu. „Boli to ešte také tie deväťdesiate roky, keď veľmi nebrali ohľad na to, čo by chcelo dieťa študovať. Ja som chcel ísť na športové gymnázium v Košiciach, pretože som sa venoval atletike a hádzanej. To mi nakoniec nepovolili, tak som šiel na strednú školu do Michaloviec.“

Túto strednú školu si nakoniec vybral aj preto, lebo tam získal možnosť nastúpiť do prvej ligy v hádzanej za mesto Michalovce. Keďže mu nevyšla stredná športová škola, mohol sa športu venovať aspoň po škole.

Marián s dcérou. Foto: archív Mariána Feča

Ešte v časoch, keď bol v detskom domove, začal spolupracovať s mimovládnou organizáciou Úsmev ako dar. Stál pri zrode jej prešovskej pobočky. Absolvoval niekoľko táborov, bol vo funkcii personálneho manažéra a riadil niekoľko dobrovoľníkov.

Odchod z domova na vlastnú žiadosť

Po strednej škole smerovali Mariánove kroky na vysokú školu do Prešova. V treťom ročníku sa rozhodol opustiť detský domov, hoci mal právo ostať tam ešte dva roky, kým by skončil školu. „Bolo to z takých praktických dôvodov, prečo som odišiel. Ja som aj svoj diplom dostal v podstate ako bezdomovec.“ Marián sa chcel osamostatniť a vedel, že keď odíde skôr, rýchlejšie si zvykne. I keď zo začiatku žil veľmi skromne. Spomína si na dni, keď nemal čo jesť. No rozhodnutie neľutuje.

Marián si myslí, že v tých časoch nebývali deti vychované v detských domovoch úplne pripravené na vstup do samostatného života. Spomína, že každý mesiac dostával od detského domova príspevok a s ním hospodáril. Nešlo o zanedbateľné peniaze a uvedomoval si, že keď z domova odíde, príde o ne a bude si musieť začať zarábať. Peniaze si tak bude viac vážiť.

Po opustení detského domova býval v internáte a cez leto pracoval, aby si niečo zarobil. Keď skončil školu, zrazu nemal kam ísť. Bolo leto, a tak nastúpil do letných táborov a ako vedúci žil tam. Po lete sa mu podarilo zamestnať a začal naplno žiť.

Foto: archív Mariána Feča

Manželku spoznal v detskom domove

Budúcu manželku Katku spoznal Marián v detskom domove. Keď ju tam umiestnili, mala tri roky. On mal vtedy deväť. Ich cesty sa neskôr na čas rozišli, keďže v dvanástich rokoch si ju vzali do pestúnskej starostlivosti. Stretli sa potom až počas jeho štúdia na vysokej škole a na akciách, ktoré organizoval Úsmev ako dar.

Nevdojak ich spojila smutná udalosť, a to smrť Katkinho brata, ktorý bol Mariánovým najlepším kamarátom. „Kontaktovala ma ohľadom pohrebu a potom sa to nejak začalo. Ešte prišla za mnou, keď potrebovala poradiť ohľadom vysokej školy, a tak sme sa začali stretávať,“ spomína si Marián na začiatky so svojou budúcou manželkou.

Spolu sú už viac ako 15 rokov. Majú tri deti, najmladší syn má dva roky. Vytvorili šťastnú rodinu, svojim deťom dávajú všetku lásku. Jediné, čo im nevedia poskytnúť, sú praví starí rodičia. Mariánovi rodičia zomreli v roku 2006, vnuci nemali možnosť spoznať sa s nimi. Poznajú však aspoň adoptívnych rodičov manželky, ktorí sa k potomkom skutočne správajú ako k pokrvným vnukom.

Marián pracuje v Implementačnej agentúre Ministerstva práce, sociálnych vecí a rodiny Slovenskej republiky, koordinuje komunitné centrá za Prešovský samosprávny kraj. Má na starosti desať centier, riadi 43 zamestnancov.

V súčasnosti spolupracuje s Úsmevom na iniciatíve Domováci domovákom. Aj na základe vlastnej skúsenosti cíti poslanie šíriť a vzbudzovať u detí odhodlanie, aby sa nikdy nevzdávali a išli si za svojím. Jeho mottom, ktorým sa vždy riadil, je: „Ak máš dobrého priateľa, máš viac než on.“

Foto: archív Mariána Feča

Každý týždeň prinášame príbeh s mottom Dá sa to. Ide o príbehy silných ľudí, ktorí vyšli z detského domova a dnes pomáhajú iným.


Ďalšie články