Ako sme cancelovali: Hertha Berlín

Typické znaky cancel culture zhrnul Marian Kechlibar v článku Digitálny Moloch:

1. Vlastné jadro nátlakovej skupiny tvorí väčšinou prekvapivo malé množstvo jedincov. Dokonca aj v obrovskej internetovej anglosfére ide napríklad len o tisíc ľudí (vyzerá to ako veľké číslo, ale uvážte, že anglicky hovorí na adekvátnej úrovni minimálne miliarda obyvateľov planéty Zem). V českom priestore ich môže byť dokonca len päť či desať. Dokážu však v médiách narobiť hurhaj, ktorý absolútne nezodpovedá ich počtom.

2. Aktivisti zvyčajne svoju ďalšiu obeť osobne nepoznajú. Veľakrát ešte deň pred vypuknutím akcie nepoznajú ani jej meno. Keď sa však akcia rozbehne, zosypú sa na obeť v priebehu pár hodín ako roj sršňov.


3. K vzniku škandálu stačí, aby obeť urobila jediný kiks. Paradoxne sú na tom lepšie ľudia, ktorí majú históriu plnú rôznych kontroverzií (v Čechách napr. Daniel Landa), pretože ich okolie (zamestnávateľ, klienti) ich dávno dobre pozná a nevadí mu to. Naopak tí, ktorí sa celý život snažili úzkostlivo zachovávať dekórum a raz, jediný raz im niečo ušlo, tí majú najviac čo stratiť.


4. Zo strany aktivistov býva tvrdo požadovaný maximálny možný trest. Umiernené hlasy sú prekričané radikálmi. Bežné ospravedlnenie, napomenutie alebo zníženie prémií nestačí, dotyčný musí byť s hanbou prepustený z práce, vylúčený zo školy atď. Často sa im to aj podarí, čo je pre aktivistov silne uspokojujúce a motivuje ich to k ďalšej činnosti, prípadne k tomu, aby si trúfli na nejaký väčší cieľ.

Ako bod číslo 5 možno ešte zahrnúť fakt, že ani názor prípadného poškodeného nehrá žiadnu rolu – trest musí prebehnúť aj vtedy, keď sa on sám poškodený necíti a o potrestanie nestojí.

Príbeh, ktorý odhaľuje absurdnú podstatu cancel culture, sa odohral tento rok na jar v nemeckom futbalovom klube Hertha Berlín.

Prípad prvý: Petry

Začína sa v inom nemeckom klube, v Lipsku, kde maďarský brankár Péter Gulácsi cítil potrebu (alebo tlak kabíny) zastať sa LGBT komunity. Gulácsi sa vyfotil pre svoj Instagram so symbolom „Rodina je rodina“ používaným maďarskými LGBT organizáciami a k tomu pripojil popis, že podporuje dúhové rodiny a rodina je podľa neho každé spoločenstvo ľudí, kde sa majú radi, bez ohľadu na počet a pohlavia zúčastnených.

Téma, samozrejme, vyvolala v Maďarsku rôzne odozvy (zatiaľ čo reakcia v Nemecku bola jednoliato pozitívna, oslavujúca Gulácsiho odvahu) a provládny denník Magyar Nemzet uverejnil rozhovor so Zsoltom Petrym, maďarským trénerom brankárov pôsobiacim v klube Hertha Berlín.

Petry v rozhovore povedal: „Väčšina maďarskej spoločnosti nesúhlasí s liberálnym pohľadom Pétera Gulácsiho na dúhové rodiny. Preto ho mnohí začali kritizovať, aj keď vyjadrenie názoru nemožno morálne spochybniť. Nemôže a nemal by byť zásadne odsudzovaný len preto, že vyjadril svoj názor,“ odpovedal Petry. „Ako športovec by som sa však na jeho mieste sústredil na futbal a nevyjadroval sa k sociálnym a spoločensko-politickým otázkam,“ pokračoval bývalý brankár.

Ďalšia otázka však smerovala na Petryho osobný názor a Petry sa tu vyjadril okrem iného k migrácii: „Nechápem, ako môže Európa morálne klesnúť tak hlboko… Imigračná politika je pre mňa známkou morálneho úpadku. Európa je kresťanský kontinent, nepáči sa mi, že sa na ňom teraz rozmáha morálny úpadok. Liberáli sa predháňajú vo zveličovaní: ak si myslíte, že migrácia nie je dobrá, pretože Európu zaplnilo veľa kriminálnikov, okamžite vás vyhlásia za rasistu.“

Ponechajme teraz bokom vnútornú nekonzistentnosť Petryho v rozhovore. Hertha nečakala ani na preklad, Petryho okamžite vyhodila z práce a nebol nikto – v Herthe, médiách či nemeckom futbalovom svete ako takom -, kto by sa ho zastal. (Mohutnej podpory sa Petrymu dostalo v Maďarsku.) Petry sa, samozrejme, ospravedlňoval, vyjednával, dokonca tvrdil, že rozhovor neautorizoval. Ale nebolo mu to nič platné.

(Sám Gulácsi Petrymu vraj zavolal a vyjadril solidaritu; k téme sa vyjadrovať prestal – možno aj on sám si uvedomil, že zatiaľ čo jeho za názor oslavujú, krajana za opačný prepustili z práce.)

Prípad druhý: Lehmann

Jedným z tých, ktorí sa Petryho nezastali a naopak, museli participovať v rozhodnutí o jeho vyhodení, bol Jens Lehmann. Bývalá futbalová hviezda Nemecka, teraz člen dozornej rady Herthy. Po pár týždňoch si Lehmann cez Whatsapp robil žarty z iného bývalého nemeckého reprezentanta čiernej pleti Dennisa Aoga. Aogo totiž začal komentovať futbal pre stanicu Sky Sport. „To je teraz váš kvótový černoch (Quotenschwarzer)?“ pýtal sa Lehmann posmešne.

Lenže sa mu stal freudovský preklik a správu namiesto zamýšľanému adresátovi poslal samotnému Aogovi. Aogo sa pochopiteľne cítil urazený, čo asi nie je divu, pretože Lehmann v správe spochybnil jeho kompetenciu byť dobrým futbalovým komentátorom. Aogo správu zverejnil na sociálnej sieti, tým to však pre neho skončilo. Nepožadoval potrestanie a o Lehmannovi vyhlásil, že žiadny rasista nie je.

To ale nehralo rolu, z Lehmanna sa stal okamžite vyvrheľ, bol zbavený niekoľkých funkcií vrátane tej v dozornej rade Herthy.

Prípad tretí: Aogo

Lenže netrvalo dlho a Dennis Aogo si ako komentátor Sky Sport vyrobil problém, keď o hráčoch Manchestru City žoviálne nadhodil, že „cvičia až do splynovania“ (trainieren bis zum Vergasen). Toto vyjadrenie je narážka na holokaust a v Nemecku je považované za mimoriadne neslušné, napriek tomu sa u jednoduchších ľudí v istých spoločenských vrstvách stále vyskytuje.

Aogo má síce nigérijského otca a po rozchode rodičov ním bol vychovávaný, vyrastal však v chudobnejších pomeroch a čo sa týka jazyka, zrejme sa perfektne asimiloval medzi nemeckých proletárov.

Aj Aogo sa ospravedlnil, aj Aogo prišiel o prácu.

Prípad štvrtý: Palmer

Boris Palmer je politik nemeckých zelených, ktorí ho však nenávidia a snažia sa ho zo všetkých síl zbaviť. Je úspešným a obľúbeným primátorom mesta Tübingen, ktorému vládne už 14 rokov a vyhráva s veľmi solídnymi výsledkami. Uhlíkové emisie dokázal znížiť ako žiadna iná obec v Nemecku, veľký záujem vzbudil svojím bojom s pandémiou. Problém je, že sa dlhodobo vyjadruje nekonformne k rôznym spoločenským otázkam: k migrácii a cancel culture. Zeleno-liberálny mainstream v médiách, samozrejme, popiera ako problémy s migráciou, tak aj existenciu fenoménu cancel culture v Nemecku. Palmer to vidí inak a podpísal Appell für freie Debattenräume (Výzva na priestor pre slobodnú diskusiu). Ďalší signatári boli obvykle starší novinári a intelektuáli konzervatívneho razenia, žiadny iný zelený sa tam nevyskytol.

Palmer sa na svojom Facebooku zastal Lehmanna i Aoga. Napísal: „Cancel culture z nás robí poddané hovoriace automaty, človek je na hrane s každým slovom. Nechcem žiť v takom jazykovom jakobínstve.“ Strhol sa zvyčajný shitstorm progresívnych aktivistov, na ktorý je Palmer zvyknutý a zrejme si ho aj užíva. K tomu skutočne smrteľnému hriechu došlo až o chvíľu neskôr, v diskusii pod týmto statusom. Nejaká žena sa v diskusii ozvala, že ju raz Aogo na pláži balil tak, že jej ponúkal svoj negerschwanz (áno, preklad je čierny chvost). Z jej komentára vyplývalo, že výraz použil Aogo, ktorý to považoval za neodolateľnú ponuku. Ani Palmer neodolal a pridal pod komentár ironickú poznámku „Aogo je zlý rasista. Ponúkal ženám svoj negerschwanz.“

Ak by niekoho ešte zaujímal názor Aoga, jediného černocha na scéne, ktorého sa to navyše bezprostredne týkalo, ten sa vyjadril, že Palmerovu iróniu pochopil a s jeho kritikou cancel culture súhlasí.

Nemeckí zelení však rozbehli proces za Palmerove vylúčenie zo strany. Ide o zložitý proces a Palmer má množstvo obranných prostriedkov, navyše zeleným nepomáha riešiť vnútorné konflikty pred voľbami, títo spojenci českých aj slovenských Pirátov sú však natoľko dogmatickí cenzori, že snaha potrestať Palmera prevažuje všetky marketingové poučky.

Opäť sa však prejavuje, že nejimúnnejší sú proti cancel culture paradoxne práve volení politici. Legitimitu im totiž dodávajú voliči a len voliči ich môžu o ich mandát pripraviť. Možno si pritom predstaviť, že Palmer by voľby vyhral aj ako nezávislý, strana potrebuje skôr jeho než on ju. Čo by bola pekná bodka za touto trpkosladkou komédiou.

„Dámy a páni, každý z nás aspoň raz v živote onanoval. Kto tvrdí, že nie, onanuje doteraz!“ Onania už nie je tabu a hláška, ktorú preslávil česko-rakúsky rodák Sigmund Freud, by sa dnes mohla preformulovať: „Každý z nás povedal (napísal) niekedy niečo, za čo by nás vyhodili z práce.“ A preto je správne zastávať sa aj tam, kde nemáte osobné sympatie.

Text pôvodne vyšiel na portáli českých Konzervatívnych novín. Vychádza v spolupráci s redakciou.