Ľudovít Makó sa zapojil do politickej hry. Keď hodnotí sám seba, jeho názor je mimo reality. Nemali by sme sa na Makóa pozerať trochu inak? Ponúkam dve hypotézy.

Bežiaci proces s bývalým špeciálnym prokurátorom Kováčikom vracia stíhanie kriminality za minulej vlády tam, kam patrí, a to je dobre. Ale v tejto oblasti sú aj dve rušivé veci, jednou z nich je správanie Ľudovíta Makóa.

Makó po jednej z výpovedí pred súdom v Pezinku na adresu Fica, ktorý ho predtým kritizoval, povedal: „Ak som nedôveryhodný svedok, človek, tak za otázku stojí, prečo sa so mnou stretával ešte minulý rok v lete a zadával mi rôzne úlohy.“ Podľa Pravdy zároveň „podotkol, že Fico bol vtedy v opozícií a on už nebol vo funkcii“. Fico to prostredníctvom svojho hovorcu odmietol.

Tento výrok si zaslúži pozornosť.

Makó týmito slovami udrel na Fica spôsobom, akým to nedokáže už ani Matovič, ani Mikulec, ani Heger a nikto z vlády.

Ten výrok je politický v zmysle, že sleduje politické ciele. Makó nie je politik, je to kriminálnik, ktorý sa priznal k závažnej trestnej činnosti, ale politickú rolu zohrať môže. A práve ju hrá. Z toho, čo vidíme, sa dá povedať, že základným princípom je, že chráni seba.

Rozoberme si to.

Prvé vysvetlenie hovorí, že Makó chcel brániť svoje meno. Keď jeho dôveryhodnosť napadol Fico, útok mu vrátil. A uviedol niečo, čo môže na Fica pôsobiť aj preventívne.

Ak je to tak, tak je to problém.

Makó nie je politik, nemá si v žiadnom prípade riešiť niečo s Ficom cez médiá. Keďže je v mnohých procesoch kľúčovým svedkom, polícia musí ustrážiť jeho správanie. (Je napríklad nepochopiteľné, že môže dávať stanoviská a krátke rozhovory médiám.) Ak má nejaké informácie o Ficovej trestnej činnosti, má o tom informovať vyšetrovateľa, nie dávať odkazy cez médiá.

Prečo to polícia toleruje? Makó tvrdí, že polícia zabezpečuje jeho ochranu, polícia by mala preto zabezpečiť aj to, aby nerozohrával ani nereagoval na politické hry. Ak sa to bude opakovať, dá sa predpokladať, že polícia jeho správanie akceptuje. Respektíve, že túto jeho rolu akceptuje vládna politická špička. A to by viedlo k novému balíčku podozrení. To ale zatiaľ nechajme bokom.

Je tu ešte aj iný pohľad, prečo to Makó môže robiť. Už ten prvý je problematický, tento druhý je nebezpečný.

Najskôr krátky úvod.

Verejnosť vo všeobecnosti predpokladá, že keď sa vyskytne niekde v štátnom orgáne korupcia, automaticky to organizuje nadriadený. Ak je to úradník, napríklad aj Ľudovít Makó, tak to predsa musí schvaľovať a organizovať niekto, komu podlieha. Šéf finančnej správy, minister financií, prípadne premiér.

Lenže ono to tak byť nemusí a často ani tak nie je.

Spomeňte si kauzy z minulosti. Myslíte si, že keď Palacka „bral vec alternatívne“, že to schvaľoval a organizoval Dzurinda?

Je to nielen sporné, povedal by som, že nepravdepodobné. A to napriek tomu, že sa vtedajší primátor Kresánek sťažoval práve Dzurindovi.

K pointe: Kriminalita nemusí byť vždy organizovaná úplne zhora, môže a často aj je, ale nemusí.

A teraz prejdime k Makóovi.

Makó vystupuje v príliš vysokom počte káuz a obvinení. Ak je kajúcnik, znamená to, že sa musel priznať. A to je dobre. Väzenie ho už neminie.

Máme na neho ale hľadieť ako na pešiaka a podriadeného, ktorý len vykonával rozkazy niekoho iného?

To je otázka.

Existuje aj hypotéza, že hlavou systému (alebo súčasťou hlavy) bol práve Makó. Neznamená to, že jeho politicky nadriadení by boli bez viny. To ani náhodou. Lenže ak Makó na všetkých obvinených niečo vie a ďalších aktívne obviňuje (napríklad Pčolinského), ak má dokonalý prehľad o systéme, aký tu fungoval, je dosť možné, že jeho rola nemusela byť len čiastková a vykonávacia.

Ak si Fico alebo Erik Tomáš u neho objednávali kompromateriály na Kisku, je to škandál a majú za to niesť zodpovednosť. Väčšina káuz, ktoré tu však riešime, je oveľa závažnejších, ako je Kiskova prezidentská kampaň a súvisiace podvody s DPH, ktoré navyše bývalý prezident doplatil.

Makó už teraz vysiela niektoré falošné signály.

Tvrdí napríklad, že začal hovoriť z toho dôvodu, aby povalil systém, ktorý tu fungoval: „…rozhodol som sa to odhaliť, pretože sa mi nepáčilo, ako to fungovalo. Prekračovalo to už všetku mieru. Preto som sa rozhodol, že pôjdem do tejto neľahkej situácie.“

Pravda je však trochu inde. Makó bol najskôr obvinený políciou, čelil dôkazom a spolupracovať začal až potom.

Ešte predtým sa snažil zachrániť si imunitu tým, že sa dokázal dostať do SIS. Tu je tiež nezodpovedaná otázka prečo. Informácie z bezpečnostného prostredia naznačujú, že mohlo ísť o dohodnutý odchod, to znamená, že rolu by v tom nehral len Pčolinský, ktorý ho musel prijať, ale aj bývalý minister financií Heger, ktorý bol jeho nadriadeným, plus bývalý premiér Matovič, ktorý bol zase nadriadený Pčolinskému.

Nesedí ani to, že ak Makó rúca celý systém, pre Pravdu povedal: „Ja som odhalil celý ten systém, ktorý už treba pochovať a dostať to na pravú mieru. Nehovorím, že netreba odsúdiť jednotlivca, ale je lepšie mu dať nejaký benefit za to všetko, čo odhalil.“

Tento systém ale nepochoval Makó, ukončili ho – chvalabohu – voľby. A koniec Makóa, Imreczeho, Kažimíra (jeho zodpovednosť za stav Kriminálneho úradu finančnej správy je najväčšia, pretože bol ministrom financií najdlhšie) a Kamenického, respektíve Fica a Pellegriniho v ich funkciách.

Vidíme však, že Makó si robí zásluhy, ktoré nemá, hovorí o sebe spôsobom, ktorý nezodpovedá realite.

Je až také ťažké predstaviť si, že by to platilo aj pri kriminálnych kauzách? Žeby to, čo hovorí, nebola len čistá pravda, ale tak trochu pokus pomôcť najmä sebe samému?

A druhá otázka, čo všetko by sa na optike týchto káuz zmenilo, ak by Makó nebol zodpovedný iba za vykonávanie, ale ak by z neho bol ústredný mozog systému?

Nech je to akokoľvek, Makóovi by sme nemali zhltnúť, že je len nejakým novodobým Eichmannom, že to bol systém, a nie on a ďalší konkrétni jednotlivci, kto tu nesie zodpovednosť.

Povedal by som, že kým špeciálny prokurátor nepovie inak, mali by sme sa na Makóa pozerať ako na kriminálnika číslo jeden.

Zdieľať

To najlepšie
zo Štandardu

Štandard

Prihláste sa na odber
najlepších článkov týždňa
na denníku štandard.