Putin napísal článok. Rusi, Ukrajinci a Bielorusi podľa neho tvoria trojjediný národ

Západ chce vraj popretŕhať prirodzené väzby medzi Moskvou a Kyjevom a z Ukrajiny si znova urobiť zásobáreň. Ruský líder sa rozhodol reagovať vlastnou interpretáciou dejín a väzieb medzi Rusmi a Ukrajincami. Článok vraj napísal po niekoľkých mesiacoch uvažovania. Vychádza v čase, keď nepriateľské mocnosti údajne spúšťajú „Plán anti-Rusko“.

Ruský prezident Vladimir Putin publikoval v pondelok článok s názvom „O dejinnej jednote Rusov a Ukrajincov“. Hoci ide na pohľad o mimoriadne dlhý historický exkurz do dejín rusko-ukrajinských vzťahov z pohľadu Moskvy, možno z neho vytiahnuť niekoľko základných motívov, odhaľujúcich prizmu, ktorou hľadí na súčasný svet Kremeľ.

Trojjediný národ

Predstava trojjediného ruského národa, ktorý sa skladá z Veľkorusov (Rusi), Malorusov (Ukrajinci) a Bielorusov je prvým a hlavným motívom, ktorý možno v Putinovom článku identifikovať. Ruský líder pritom zdôrazňuje, že korene tohto národa sú v Kyjevskej Rusi s centrom na dnešnej Ukrajine, no dodáva, že jeho ďalším politickým centrom bol tiež Velikij Novgorod v dnešnom Rusku. Zdôrazňuje tiež, že v dôsledku špecifických historických procesov nakoniec územia niekdajšej Kyjevskej Rusi po jej rozpade opätovne zjednotila Moskva. Za podstatnú tiež považuje skutočnosť, že spoločná identita pretrvávala aj stáročia po rozpade spoločného štátu.

„V žiadosti [kozáckeho, pozn. red.] Záporožského vojska kráľovi Poľsko-litovskej únie z roku 1649 sa hovorilo o dodržiavaní práv ruského pravoslávneho obyvateľstva a o tom, aby bol ‚kyjevský vojvoda z ruského ľudu a pridržiaval sa gréckych zákonov a aby neprenasledoval cirkev božiu‘,“ píše Putin s tým, že poľsko-litovskí králi záporožcov nevypočuli a naďalej ich utláčali. Tí sa nakoniec na ľavobrežnej Ukrajine po povstaní Bohdana Chmeľnického rozhodli pripojiť k Rusku.

Ruský prezident nepopiera, že nakoniec začali vznikať samostatné jazyky a identity, nešlo však podľa neho o priamočiary proces smerom k Rusom, Ukrajincom a Bielorusom. Ako píše, samostatný vývoj prebiehal v rámci Ruskej ríše v takzvanom Malorusku a Novorusku, ale aj na Kryme, kde žilo veľké množstvo národov „udržiavajúcich si svoju vlastné viery, zvyky a tradície“.

Rozhodujúcim momentom, ako píše Putin, bol nástup boľševikov, ktorí tento prirodzený proces zdeformovali. Malo sa tak stať prostredníctvom sociálnych experimentov a najmä politiky takzvanej korenizácie, pomocou ktorej sa Moskva snažila v ranom období Sovietskeho zväzu integrovať zväzové republiky cez posilňovanie vplyvu elít z ich titulárnych národov. Práve tento proces podľa Putinovho názoru rozbil prirodzený trojjediný národ.

K tejto časti treba dodať, že ide o ruský pohľad na vzťahy s Ukrajincami. Hoci si Putin historické fakty nevymýšľa, no tie menej vyhovujúce zjemňuje, prípadne opomína. Napríklad, hoci je politika korenizácie historickým faktom a jej cieľom bolo minimálne v prvých rokoch vykoreniť „veľkoruský šovinizmus“, na konci 30. rokov sa situácia obrátila. Miestne elity z titulárnych národov začali byť obviňované z nacionalizmu a snahy o rozbitie zväzu. Po roku 1937 sa začala ich masová likvidácia v rámci stalinských čistiek. V nasledujúcich desaťročiach už dávala Moskva s rôznou intenzitou prednosť rusifikácii miestnych neruských elít a etník.

Zneužívanie Ukrajiny západnými mocnosťmi

Druhým leitmotívom Putinovho dlhého historického exkurzu je poukaz na to, že Ukrajinci sa od západných mocností nikdy nedočkali ničoho dobrého. Naznačuje to už spomínaná časť o postoji poľsko-litovských kráľov k miestnemu pravoslávnemu obyvateľstvu dnešnej Ukrajiny.

„Tým, ktorí dnes odovzdali Ukrajinu pod úplný vplyv vonkajších mocností, by nezaškodilo spomenúť si, že podobné rozhodnutie sa v roku 1918 stalo pre režim vládnuci v Kyjeve osudným. Ústredná rada bola za priamej účasti okupačných síl zvrhnutá a k moci sa dostal P. Skoropadskyj, ktorý namiesto Ukrajinskej ľudovej republiky vyhlásil Ukrajinský štát. Ten bol pritom fakticky nemeckým protektorátom,“ napísal.

Ruský prezident tiež zdôraznil, že po tom, ako v dôsledku Rižského mieru z roku 1921 pripadla západná Ukrajina Poľsku, začala Varšava toto územie aktívne kolonizovať prostredníctvom presídľovania Poliakov, pričom miestna kultúra a tradície boli potláčané. Prístup Poľska k Ukrajincom tak dáva do ostrého kontrastu s politikou korenizácie v Sovietskom zväze, ako aj s tým, že na rozdiel od Poľska dostali Ukrajinci pod Moskvou vlastnú sovietsku socialistickú republiku. Hoci spomína aj stalinský hladomor, ktorý najvýraznejšie zasiahol územia osídlené etnickými Ukrajincami, interpretuje ho v prvom rade ako „spoločnú tragédiu kolektivizácie a hladomoru začiatku 30. rokov“.

Poukaz na nespravodlivé zaobchádzanie, ktorému sa v dejinách Ukrajincom dostalo zo strany niektorých mocností na západ od Ruska, neplní v Putinovom článku len úlohu historického backgroundu. Ruský prezident opakovane poukazuje na to, že rovnaká situácia nastáva aj dnes, pričom Západ chce popretŕhať prirodzené väzby medzi Moskvou a Kyjevom, aby si z Ukrajiny mohol znova urobiť zásobáreň „chleba a nerastných surovín“.

Okradnutie Ruska

Naratívom s potenciálne najvážnejšími dosahmi na budúcnosť je Putinov dôraz na to, že boľševici porozdávali iným sovietskym republikám „štedré darčeky“ v podobe historicky ruských území, čím „Rusko fakticky okradli“.

Ilustruje to najmä na príklade Ukrajiny, ktorá sa z jeho pohľadu vďaka Moskve neprirodzene rozrástla. Začalo sa to podľa neho už v roku 1918, keď niekdajšia Donecko-krivorožská republika požiadala, aby sa stala súčasťou Sovietskeho Ruska, no Lenin ju namiesto toho pripojil k sovietskej Ukrajine. Pripomína tiež, že v roku 1938 boli k Ukrajinskej sovietskej socialistickej republike (SSR) pripojené aj územia historickej Haliče a Volyne, ktoré dovtedy ovládalo Poľsko. V roku 1940 nasledovala aj časť Besarábie a Severnej Bukoviny. V roku 1948 bol k Ukrajine pripojený aj čiernomorský Zmijí ostrov a potom v roku 1954 „za hrubého porušenia noriem“ aj Krym.

Putin sa v tejto časti osobitne pristavuje aj pri Zakarpatskej Rusi, obývanej Rusínmi. Tí, ako pripomína, tiež nechceli byť súčasťou Ukrajiny, pričom požadovali buď pripojenie k Ruskej SSR, alebo priamo k ZSSR v podobe Karpatskoruskej SSR. Podľa Putina však bol názor miestneho obyvateľstva opäť odignorovaný a aj tento región pripadol Ukrajine.

Ukrajina tak podľa Putina vznikla na úkor Ruska. „Stačí si spomenúť, aké územie bolo v 17. storočí pripojené k Rusku a s akým teritóriom nakoniec odišla Ukrajinská SSR zo Sovietskeho zväzu,“ píše.

Na záver pomenul slová bývalého petrohradského starostu Anatolija Sobčaka. „Republiky, spoluzakladatelia Sovietskeho zväzu, ktoré sa sami rozhodli ukončiť dohody z roku 1922, by sa mali vrátiť do tých hraníc, v ktorých do ZSSR vstupovali,“ cituje Putin svojho niekdajšieho patróna.

Projekt anti-Rusko

Tu sa dostávame k nosnej téme celého článku a taktiež hlavnej príčine prečo vznikol. Len deň po jeho zverejnení Putin pre televíznu stanicu Rossija 24 povedal, že popudom pre napísanie článku boli bezpečnostné hrozby, ktoré vyplývajú zo začiatku toho, čo nazýva „Projekt anti-Rusko“.

Kyjev sa podľa Putina nechce dohodnúť a pristúpiť na implementáciu Minských dohôd, pretože potrebuje držať obyvateľstvo v strachu a udržiavať obraz ruskej hrozby. Cieľom je vytvoriť na popud západných mocností z Ukrajiny anti-Rusko a oslabiť tak Moskvu. Západ tak zároveň bude môcť podľa neho drancovať prírodné zdroje Ukrajiny a vysávať jej ekonomiku.

„Západní autori projetku anti-Rusko“ nastavujú podľa Putina ukrajinský politický systém tak, aby sa síce menili prezidenti, poslanci aj ministri, no aby „pretrvávalo oddelenie od Ruska a nepriateľstvo voči nemu“.

„Všetky triky spojené s protiruským projektom sú nám jasné a nikdy nedovolíme, aby boli naše historické územia a ľudia, ktorí sú nám blízki, využití proti Rusku. A tým, ktorí sa o to pokúsia, chcem povedať, že takým spôsobom zničia svoju vlastnú krajinu,” varuje Putin na konci článku. Dodal, že skutočnú suverenitu môže podľa jeho názoru Ukrajina dosiahnuť len v partnerstve s Ruskom.

Solženicynova doktrína?

V súvislosti s Putinom presadzovanou ideou trojjediného ruského národa, ktorý sa skladá z Veľkorusov, Malorusov a Bielorusov, začali viacerí experti a odborníci poukazovať na podobnosť s myšlienkami ruského spisovateľa Alexandra Solženicyna. Pohľad tohto veľkého ruského spisovateľa a politického činiteľa sa v skutočnosti s pohľadom terajšieho ruského prezidenta síce v mnohom prekrýva, no v mnohom podstatnom sa aj líši.

Solženicyn skutočne volal po vytvorení spoločného štátu Ruskov, Ukrajincov a Bielorusov, keďže ho podobne ako Putin vnímal ako prirodzený útvar. Kritickejšie však hľadel na spôsob, akým sa Rusi po pripojení ukrajinských území pokúsili oba národy zjednotiť späť do jedného.

„Podstata je však taká, že hoci kedysi, v kyjevskom období, sme tvorili jeden národ, od tých čias sa rozčesol a naše životy, zvyky, reč sa stáročia uberali každý iným smerom. Takzvané ,zjednotenie‘ bolo pre kohosi veľmi ťažkým, hoci azda aj úprimným pokusom vrátiť sa k predošlému bratstvu. Ale tie tri stáročia, čo odvtedy uplynuli, sme premrhali. V Rusku neboli takí dejatelia, ktorí by sa zamysleli, ako poriadne spojiť Ukrajincov a Rusov, aby sa jazva medzi nimi zacelila,“ napísal v epose Gulag.

Ukrajinci by podľa spisovateľovho názoru mali mať právo vyskúšať si samostatnosť, pričom umožniť im to považoval za „povinnosť Rusov“. Už vtedy varoval pred snahou udržať, prípadne opätovne pričleniť Ukrajinu silou. „Je našou povinnosťou nechať rozhodnúť ich samých – federalistov alebo separatistov, kto presvedčí toho druhého. Nepopustiť je šialenstvo a krutosť. A čím citlivejšie, tolerantnejšie, čím otvorenejšie budeme konať teraz, tým viac nádeje sa uchová, že obnovíme jednotu v budúcnosti.”

Už vtedy však zdôrazňoval, že nie všetky časti Ukrajiny sa cítia rovnako ukrajinskými, pričom niektoré viac inklinujú k Rusku. „Možno bude v každej oblasti potrebné usporiadať plebiscit a potom bude treba prejaviť žičlivosť a pozornosť ku všetkým, ktorí sa rozhodnú presťahovať. Nie celá Ukrajina v jej terajších formálnych sovietskych hraniciach je skutočne Ukrajinou. Poniektoré ľavobrežné oblasti určite väčšmi inklinujú k Rusku. Krym k Ukrajine pripojil Chruščov a celkom neopodstatnene. A Zakarpatská („Červená“) Rus? Aj na jej príklade si overíme, akí spravodliví budú Ukrajinci voči karpatským Rusom, keď žiadajú spravodlivosť pre seba,“ napísal.

Napriek mnohým podobnostiam s tézami, ktoré vo svojom článku predstavil Putin, rovnako aj ruský spisovateľ, prežijúc s bežnými Ukrajincami roky v surových podmienkach gulagu, vyzýval na omnoho opatrnejší a ohľaduplnejší prístup Rusov k nim. O pohľade Solženicyna na Ukrajincov sa môžete viac dočítať TU.