Na búrskom statku v Gruzínsku

Sú to bieli protestanti, žijú na juhokaukazskom statku a zo všetkého najviac ich trápi čierny rasizmus na juhu Afriky.

Od konca rasovej segregácie emigroval približne jeden milión bielych Juhoafričanov. Jedna niekdajšia gruzínska vláda pozvala zvlášť juhoafrických farmárov, sú to už roky, aby prišli obhospodarovať gruzínsku pôdu ležiacu ladom. Niektorí z týchto Búrov naozaj prišli a niektorí aj zostali. Ich jazyk – afrikánčina (Afrikaans) je rozšírením holandčiny, ktorou trochu hovorím, a tak som celé roky sníval o poklebetení si s juhoafrickými Búrmi na nejakom juhokaukazskom statku.

A teraz sa mi to splní. Pred sebou mám ešte 14 kilometrov po hrboľatých hlinených poľných cestách, popri opustenej vojenskej základni Červenej armády, popri zemito-hnedých revíroch s vychudnutými kravami a popri starom azerskom roľníkovi na koni, ako z nejakej orientálnej maľby. Predstavoval som si koloniálnu slávu, veď niektorí Juhoafričania skutočne vybudovali v Gruzínsku úspešné agrofarmy, teraz tu však nájdem osadu pre jednu rodinu na samote bez stromov s výhľadom na oceľový kombinát a útočí na mňa sedem psov. Na návšteve je práve nedávno prisťahovaný juhoafrický pastor, ktorý manažuje jednu gruzínsku farmu a tiež sa chce stať roľníkom. „Statok“ týchto Búrov, to sú dva obytné kontajnery, ktoré spája primitívna chatrč, ktorá je rozdelená na dve izby skrinkami z druhej ruky. Sedíme v ich bordelárskej obývačke, ponúkajú mi mandle. Začali s levanduľou, pre neprichádzajúci gruzínsky boom s levanduľovým olejom to teraz skúšajú s mandľami. Niečo píska, buď stepný vietor, alebo ventilátor.

Musím vynechať mená, sú plachí, médií sa boja. Vysvetľujú mi to tým, že jedna gruzínska televízia ich v reportáži inštrumentizovala, prezentovala ich – oproti iným prisťahovalcom – ako žiarivý príklad voči iným prisťahovalcom, ktorí prijali pozvánku gruzínskej vlády v neporovnateľne väčších počtoch – Indovia.

Je zrejmé, že búrska rodina, u ktorej sedím, je chudobná. Ešte ich farma v Južnej Afrike bola len prenajatá, dom tu na Kaukaze postavili spolu za sedemtisíc eur a „4,80 eur stojí jeden mandľový krík!“, zastoná môj hostiteľ, lebo potrebuje 13-tisíc tých kríkov. Bez zadlženia to nepôjde. Búri obvykle vedia veľmi dobre po anglicky, mnoho z nich to ťahá na anglicky hovoriaci Západ, zato taká „Austrália chce päť miliónov dolárov“. Chudobní Búri preto idú do „Zambie, Malawi, Tanzánie, Kambodže, Portugalska, Macedónska“. Alebo do Gruzínska.

Po šiestich rokoch stále ešte hovoria zlou gruzínčinou, preto stále nemajú pas. Ako potomkovia Búrov, ktorí kedysi v Groot Trek ustúpili pred Angličanmi, žili neďaleko hranice s Mozambikom. Ich dedinu si musím predstavovať tak, že „najbližší sused bol vzdialený 3-4 kilometre, tu sú to 1-2 kilometre, to je už veľmi blízko!“ Sú vlastne pustovníkmi, aj s tými dvomi juhoafrickými susedmi majú minimum kontaktu. Deti, obe už v produktívnom veku, roky sedia doma. Dcéra sa chcela naučiť po gruzínsky, holandsky, turecky a rusky a otvoriť si pekáreň v meste, stále len plány.

Moja otázka, prečo sa Búrovia nevracajú do pravlasti svojho jazyka a svojej konfesie, je tým zodpovedaná. Holandsko, povie Búr, je „príliš malé“ a príliš drahé. Nikto z nich tam nikdy nebol, ich najsilnejším spojením s holandčinou som zjavne ja. Odcudzujúco pôsobilo na nich už to, že Holandsko bojovalo proti politike apartheidu. Pre mojich Búrov bola rasovo segregovaná Južná Afrika „v sedemdesiatych a osemdesiatych rokoch najlepšou krajinou na svete, nepoznali sme ploty“.

Manželka pastora si počas rozhovoru číta obchytaný román, keď je ale reč o častých vraždách na belochoch, rozprávajú hlavne ženy v miestnosti: dieťa omámené chloroformom v obchode, unesené a predané do otroctva alebo na odber orgánov, chlapec rozpustený až do odpadnutia pokožky vo vriacej vani. „Je to jediná krajina na svete,“ povie Búr, „v ktorej 20-ročný znásilní ženu, popáli ju žehličkou, dobije tehlou – a príčinou bol hlad!“ Každú piatu minútu sa v Juhoafrickej republike vraj udeje vražda, „v Gruzínsku je vražda vo všetkých správach, tam to už nikoho nezaujíma“. Pastor povie, že v Južnej Afrike nemôže pustiť svojho 15-ročného syna samého von. Tvrdia, že lupičom nejde o lúpež, lebo „oni čakajú, kým prídeš domov“. Spýtam sa ich: „Hovoríte o čiernom rasizme?“ – „Áno.“ Len raz odleteli na návštevu späť, „bolo to veľmi negatívne“. Ani cesty v ich africkej dedine vraj nie sú lepšie ako tá rozbitá tu.

Moji hostitelia hovoria o sebe, že sú „krajne konzervatívni“ protestanti. Sú veriaci veľmi malej kalvínskej denominácie, v nedele pozerajú online bohoslužbu Afrikaanse Protestantse Kerk z Pretórie. Juhoafrický pastor, z ktorého je roľník, pôsobil tiež v kalvinskej denominácii, počas svojej dráhy ale stratil vieru v učenie o predurčení, bližší mu je teraz Luther. Doma sa cítili vytlačení na okraj, všetky noviny v afrikánčine sú vraj liberálne a vraj už aj juhoafrický protestantizmus zdúhovel, „aj tam už ľahko trafíte na teplého pastora, ktorý je cirkevne zosobášený s chlapom“. Problém príliš liberálneho kresťanstva v Gruzínsku neexistuje, ale aj tak sa tam nepodieľajú na náboženskom živote. Ani netušia, že 14 kilometrov od nich žije stará komunita Asýrčanov, teda ľudí rozprávajúci jazykom, ktorý sa podobá na rodnú reč ich Pána Ježiša Krista. O gruzínskom pravosláví povedia len toľko: „Je veľmi striktné v tradícii, nie však v morálke.“ Je im to cudzie.

Ich jazyk znie holandsky, ale v priebehu 450 rokov sa prirodzene vyvíjal, dnes je v porovnaní s originálom bohatý na zvláštnosti, často im so svojou holandčinou nerozumiem, stále sa ich musím pýtať. Napríklad „môj syn“ sa po holandsky píše „mijn zoon“ a po afrikánsky „my seun“, oni to ale vyslovujú ako „maj sians“. Keď ma vedie po hrboľatých hlinených cestách späť, môj juhokaukazský Búr tvrdí, že „Gruzínci majú viac z Ázie než z Európy“.

Neviem, môže byť. Ja zas tvrdím, že moji Búri, ktorí si sami hovoria „Afričania“, majú viac z Afriky než z Európy.

Nikto z nich nikdy v Európe nebol.