Lety do vesmíru zdôrazňujú najmä limity globálnych miliardárov

Richard Branson sa včera dotkol hviezd. Ale len ak veríte jeho PR.

Pre našinca iba perlička vo večerných správach pred futbalovým finále, pre amerického diváka kvantum publicity a reklamy, ktorá ho má uistiť, že žije vo vysnívanej dobe, keď sa možno dotknúť hviezd.

Práve toto spojenie použil britský miliardár Richard Branson (70) pred svojím letom „do vesmíru“, vraj mu to kedysi povedala jeho matka, že dokáže všetko, za čím cieľavedome pôjde, aj dotknúť sa tých hviezd. Máme tu dočinenia s amerikanizovanou verziou našich rozprávkových sudičiek? Alebo s náboženským zápalom techno-pokrokárov, ktorých pomníkov je celý rad, počnúc Babylonskou vežou? Z každého trochu, a je to aj ohromný úspech konkrétneho podnikateľa, ale celkový duch je úplne iný.

Branson o pár dní predbehol Bezosa, Virgin Galactic vyletel skôr ako Blue Origin, ale tak, ako hovorila Bransonova matka, hviezd sa síce možno dotknúť – len pritom vôbec netreba lietať. Keby boli Bezos s Bransonon poctiví čitatelia sci-fi literatúry, napríklad aj tej poľskej a ruskej, nemohli by si nevšimnúť, že technológie a ich pokrok sú len kulisy, to podstatné zostáva v ľuďoch a ich dialógoch. Keby Bezos lepšie platil zamestnancov Amazonu v Seredi, keby firma najbohatšieho muža na planéte platilo férovo dane, mal by k hviezdam bližšie.

Nechcem ale písať o morálke.

• 

• 

• 

Zaujali ma tri iné veci.

Keď som počúval reláciu Fareeda Zakariu GPS, už to pre tú reklamu na CNN počúvam radšej ako podcast, zarazilo ma, že pred pár rokmi pri jednom testovacom lete zahynul pilot. Vo Financial Times som sa dočítal, že obetí bolo na tomto projekte ešte viac. Ale nikde nevidieť ich mená. Dokonca ani v šesť rokov starom článku v Guardiane, ktorý opisuje túto haváriu.

Keď kedysi zahynuli astronauti posádky Apollo 1 (1967), alebo keď neskôr explodoval raketoplán Challenger (1986), alebo opäť zhruba po 20 rokoch raketoplán Columbia (2003), obete sme vždy videli na obrazovke, poznali ich mená a tváre, čítali aspoň krátke príbehy z ich života. Rečnili o nich prezidenti, dostalo sa im verejnej piety a chovali sa k nim ako k hrdinom.

Lenže smrť pilota pri súkromnom lete do vesmíru je niečo iné. Kazí to povesť, aj biznis. Cieľom je predsa najmä zarábať (a plniť si sny). K tomu meno mŕtveho pilota akosi nepatrí. To sa pri štátnych letoch nedialo. Na obete sa pozeráme diametrálne inak. A je to len preto, že ide o súkromný biznis. Keď dvaja robia to isté, nie je to to isté.

Podobne je to s vedou, čo je druhá poznámka.

Vesmír nás vždy lákal z dôvodu vedy a poznania, prečo je to zrazu inak? Bransonov ani Bezosov let nemožno nazvať letom do vesmíru, pretože sa do vesmíru (zatiaľ len ten prvý) nedostal, bol 86 kilometrov nad zemou, ale nie na orbite, nie vo vesmíre, ktorého hranica je 100 kilometrov nad zemou. Je to, samozrejme, riadna výška, ale nie to, čo sľubuje reklama.

Je to menej škodlivé ako prípady opísané vyššie, nikto tu nezahynul, ale z divákov to zase robí len ďalšie obete. Tentokrát obete reklamy.

A do tretice, ešte aj dávka politického pokrytectva.

Fareed Zakaria a liberálny svet CNN, ale aj politicky korektná línia Financial Times nikdy nezabudli kritizovať takého Donalda Trumpa za jeho ekologickú politiku. Vždy bol ten zlý, aj keď Amerika sa počas jeho vlády stávala reálne „zelenšou“. Nuž ale keď nám začnú miliardári „lietať ku hviezdam“, akosi nemá kto položiť otázku o emisiách CO2, tu sa uhlíková stopa nerieši.

Aj keď, ktovie koľko emisií táto usmiata dobyvateľská biznis komunita dokáže v porovnaní s jedným mestom alebo vodičmi všetkých dízlových áut takej Petržalky vyprodukovať.

Áno, viem, tak to bolo vždy. Ja len – aby sme si práve preto uvedomili, že slovo pokrok nemá automaticky pozitívne znamienko.