Homofób roka nám kladie otázku, čo je to naozajstný extrémizmus

Čerstvý – a podľa vlastných slov hrdý – laureát zvrátenej anticeny Homofób roka Jaroslav Naď by si výčitku za fóbiu azda aj zaslúžil, no skôr za svoje staršie výroky o opiciach, ktorými nazval demonštrantov, než za legitímny politický postoj o registrovaných partnerstvách.

Už sme si na to aj zvykli: ľudia, ktorých úcta a rešpekt k druhým sa nedá spochybniť, sa často ocitajú medzi nominovanými na cenu Homofób roka. Platí to minimálne pri slovenských biskupoch alebo Anne Záborskej. Aj u mnohých iných nominovaných na toto antiocenenie by ste v celom ich živote nenašli jeden jediný príklad fóbie voči komukoľvek, nieto ešte voči homosexuálom. 

Označiť legitímne politické postoje za nebezpečné šírenie nenávisti a následne ich nositeľov vynášať na pranier verejnou démonizáciou v podobe akejsi anticeny je až príliš zjavný prejav nenávisti k inému názoru a polarizácii spoločnosti. V istých prípadoch aj k politickému extrémizmu. Je úplne namieste očakávať, že ho dokáže rozpoznať aj vášnivý novinársky progresívec, akokoľvek mu jeho oduševnený boj za svetlé zajtrajšky zredukoval používanie kritického rozumu.

Teda, za predpokladu, že mu naozaj prekáža vyvolávanie nenávisti a agresivity, ako o sebe rád demonštruje. Čím hlučnejšie, tým lacnejšie.

Médiá sa rady stavajú do pozície arbitrov slušnosti a obhajcov ľudských práv. V tomto smere podporujú aj rôzne uletené akcie, nielen Homofóba roka, ale najnovšie aj Sexistický kix. Ceny, ktoré až pričasto získavajú normálni ľudia s konvenčnými názormi. Čo má byť na tom akože provokujúce? Nuž práve to: dať za hranicu aj bežné názory, ktoré zastáva väčšina spoločnosti a ktoré sú zdôvodnené tradíciou, rozumom, prípadne kresťanským svetonázorom.

Skrátka, jediným cieľom týchto akcií je programové vyvolávanie nenávisti voči tým, ktorí nesúhlasia s progresívnou ideológiou.  

Teda – cieľom je vyvolať nenávisť voči väčšine populácie. Možno je najvyšší čas položiť si otázku, či práve takýto štvavý a agresívny prístup nemáme nazývať extrémizmom. Zvlášť ak ide o povzbudzovanie útokov proti rodine, rodičovstvu, náboženskej viere či zdravému rozumu.

Pýtate sa, prečo by to niekto robil?

Z histórie máme istú skúsenosť. Robí sa to vtedy, keď chce ideológia politicky ovládnuť spoločnosť totalitným spôsobom. Teda takým, kde vás bude vlastniť celého. Aj s vaším myslením. Nazvime to napríklad ópium ľudstva, pamätáte?

Vyvolávanie nenávisti voči slušnému a legitímnemu spoločenskému konsenzu môžeme objektívne označiť za radikálny a extrémny s potenciálne výbušnými prvkami. A tento radikalizmus hojne živia práve liberálne médiá, ktoré sa rady označujú za arbitrov boja proti extrémizmu.  

Paradoxne, Jaroslav Naď by si azda zaslúžil minimálne výčitku za úplne iný výrok, keď demonštrantov označil za „opice“.

Ak je extrémizmus, radikalizmus a šírenie nenávisti naozaj spoločenský problém, prečo médiá nepodporujú akcie zamerané proti skutočným „fóbom“ podľa objektívnych kritérií?

Príkladov je iks. Primitívnym jazykom šírená nenávisť Michala Havrana zašla tak ďaleko, že jeho texty Tlačovo-digitálna rada označila za hate speech, nenávistné prejavy „nie nepodobné v dnešnej dobe, žiaľ, častým fašizoidným prejavom“. Agresívne primitívna tvorba, ktorej cieľom je vyvolávanie ideologickej nenávisti, je povestná aj pre Rada Ondřejíčka. Toho času je v Sme, donedávna bol v Denníku N. Alebo handra s podobizňou premiéra Eduarda Hegera z dielne progresívneho Kompotu. To by si nezaslúžilo pozornosť a „špeciálnu“ cenu?

Isté odrody tohto extrémistického športu, priveľmi obľúbeného medzi údajne liberálnymi novinármi, by sme našli napríklad aj v „ideologickom“ centre Jána Kuciaka (ICJK), ktorého bývalý šéf hecoval stádo svojich friendov na Facebooku k nenávisti voči mne za kritický novinársky text. Nesúhlasiť a nenávidieť sa akosi často stávajú synonymami.

Preto si myslím, že snaha redukovať verejnú debatu nálepkovaním ľudí a vytváraním rôznych inštitútov, ako je Homofób roka, zapadá do širšej stratégie progresivizmu, ktorý potrebuje kamuflovať svoju vlastnú extrémnu nenávisť voči ľuďom opačného názoru.

Liberálne priznanie

Iste, môžete sa blahosklonne zasmiať nad primitívnosťou tejto akcie a stádovitosťou médií, ktoré nie sú schopné rozpoznať hranice tolerancie. Ale tu nie je priestor na žarty. Neustála mobilizácia a preformátovávanie spoločnosti má svoj cieľ aj svoje obete.  

Progresívna inkvizícia pozná iba presväté odhodlanie. Rozum, veda či demokracia pre nich nehrajú rolu, v mene ich fundamentalistického náboženstva môžu byť – a aj budú – obetované. Vidíme to doma, ale aj v EÚ. Čo myslíte, čo by si zakladatelia európskej integrácie a praktizujúci katolíci mysleli o Orbánovom zákone?

Ale späť domov, zákon o legalizovaní partnerstiev či manželstiev ľudí rovnakého pohlavia sa dá odmietnuť aj na racionálnom základe. Napokon, liberálna povaha európskeho práva neumožňuje inštitucionalizovanie zväzku na základe čistej emocionality, ktorá netvorí rodinu, čo platí pre heterosexuálov rovnako ako pre homosexuálov.

Možno sa s týmto názorom mýlim, a možno nie, no môj postoj nemá nič spoločné s tým, že by som voči homosexuálom necítil rešpekt. Ak ste dnes na základe postoja k jednému zákonu – a úplne nezávisle od vášho skutočného postoja k homosexuálnym ľuďom – označený buď za homofila, alebo za homofóba, už takéto uvažovanie je choré.

Aspoň sa nám však čosi vyjasnilo. Ideológia liberalizmu sa od liberálnej demokracie líši tým, že nielenže neznesie nesúhlas, ale vyrába aktívne prostriedky démonizácie a odstraňovania nesúhlasných názorov. Tam, kde demokracia a starý liberalizmus hľadal prímerie, tam progresívny liberalizmus hľadá spôsob, ako presadiť to svoje a vytlačiť to opačné.

Médiá, ako vidíme na celom Západe, hrajú v tomto spore rozhodujúcu rolu.