Ako sme žili: Oheň zapálený bleskom sa nehasil

Ľudia sa vždy báli silných búrok, v minulosti mali pred nimi menej ochrany ako dnes. Preto skúšali, čo sa dalo, a spoliehali aj na také veci ako beh nahej panny okolo horiaceho domu.

Búrka, ale hlavne krupobitie predstavovali pre roľníka skazu, najmä ak krúpy padali na obilninové polia pred žatvou. Preto mali ľudia pred letnými búrkami prirodzený rešpekt. Podobný strach prinášal aj úder blesku, ktorý často napáchal veľké škody, najmä ak udrel do obývaného domu.

Keďže v minulosti ľudia nepoznali bleskozvody, mohol blesk zapáliť dom či stodolu a spôsobiť požiar celej dediny. Takto vyhorelo viacero obcí, kde bolo hlavným stavebným materiálom drevo. Jedným z archaických ľudových ochranných prostriedkov proti požiaru bolo, aby okolo horiaceho domu prebehla nahá panna, čo sa chápalo ako obeť ohňu. Oheň zapálený bleskom sa nehasil – nechal sa dohorieť a radšej sa strhli stojace domy navôkol, aby sa požiar nešíril.

Pri krupobití mal najmladší syn prísť von do dažďa, pobozkať zem a odprosiť ju za údery, ktoré musí znášať pri padaní krúp. Pri búrke sa tiež zvykli ľudia modliť a mali zapálenú hromničnú sviecu, aby bol ich príbytok chránený pred úderom blesku.

Aj keď sa nám dnes tieto poverové úkony zdajú smiešne, v minulosti predstavovali istý druh viery a ochrany pred živlami, ktoré mohli zmariť celé niekoľkomesačné úsilie roľníka.

Seriál textov o našej ľudovej kultúre bude pokračovať, sledujte články Kataríny Nádaskej, ktoré budú počas prázdnin vychádzať dva- až trikrát týždenne.