Cesta k spisovnej slovenčine: Pred 178 rokmi sa stretol Štúr, Hurban a Hodža v Hlbokom

Sú to pomaly dve storočia, ako bola uzákonená spisovná slovenčina. Cesta k tomuto počinu bola dlhá a spletitá. Pripomeňme si v krátkosti, ako sa slovenský jazyk vyvíjal a aké boli postupné kroky k tvorbe spisovnej rodnej reči pre Slovákov.

Pred 178 rokmi sa na evanjelickej fare v Hlbokom stretli traja významní slovenskí dejatelia – Jozef Miloslav Hurban, Michal Miloslav Hodža a Ľudovít Velislav Štúr. V dňoch od 11. do 16. júla sa tu dohodli na uzákonení spisovnej slovenčiny.

Národovci využili ako základ spisovného jazyka stredoslovenské nárečie, ktoré považovali za najrozšírenejšie medzi slovenským ľudom. Tým malo byť prijateľné pre všetkých Slovákov, či už zo západu, stredu alebo východu.

Prirodzene, nestavali na vode. Štúrovská generácia nadväzovala na snahy a diela mnohých predchodcov. Zápas o spisovnú slovenčinu trval dlhšie a súvisel so všeobecným vývojom slovenského jazyka.

Začiatočný vývoj

Slovenčina sa podobne ako iné slovanské jazyky začala vyvíjať v 10. storočí po postupnom rozpade praslovanského základu, respektíve západnej praslovančiny. Vychádzala z domáceho kultúrneho jazyka, ktorý sa používal v jadre Veľkomoravskej ríše, teda na území Moravského kniežatstva a Nitrianskeho kniežatstva.

Z prvých storočí vývoja slovenčiny nemáme zachované súvislé písomné záznamy. Vývoj nášho jazyka však môžeme sledovať cez miestne či osobné pomenovania, ktoré sa zotrvali v dobových latinských textoch (napríklad v Zoborských listinách: Crali – kráľ; Mussenic – mučeník; Scitar – štitár).

Medzi hlavné zmeny patrilo postupné zjednodušovanie jazyka, respektíve postupná symetrizácia niektorých celkov. V slovenčine napríklad zanikli i nosovky (zachované sú však v pár slovách, ako napríklad mdloby), objavila sa znelostná asimilácia a v 12. storočí sa objavuje pre nás nová hláska h.

Prvý krok k spisovnému jazyku

Od 15. storočia máme uchované písomnosti písané po slovensky, respektíve mnohokrát v takzvanej slovakizovanej češtine (napríklad Žilinská mestská kniha). Čeština začala mať na Slovensku značný vplyv, ktorý sa ešte rozšíril s husitským hnutím a reformáciou.

Keďže sa naši susedia mohli voľnejšie jazykovo vyvíjať, ich jazyk bol aj na vyššej úrovni. To sa neskôr prejavilo aj na používaní češtiny medzi Slovákmi, ktorí ju však v širokom meradle dopĺňali slovakizmami.

To sa prejavilo aj v tom, že prvú systematickú gramatiku českého jazyka v latinčine zostavil Slovák, významný humanista, matematik a jazykovedec Vavrinec Benedikt z Nedožier, zvaný Nedožerský. Napísal ju v roku 1603, pričom knihu venoval nielen českej a moravskej, ale aj slovenskej mládeži.

Nedožerský si v diele všíma rozdiely medzi českými, moravskými a slovenskými nárečiami, pričom v príhovore vyčíta Slovákom nedbanlivosť v pestovaní svojho rodného jazyka. Považuje sa preto za prvý výrazný podnet k tvorbe spisovnej slovenčiny.

Kamaldulskí mnísi

Národne uvedomelým spisovateľom bol aj Daniel Sinapius-Horčička (1640 – 1688). Ten písal mnohé diela v latinčine i v slovenčine, pričom zámerne uprednostňoval slovenské jazykové prvky pred českými. Vo svojich prácach mnohokrát velebí slovenský jazyk, zdôrazňuje starobylosť slovenského národa a širokým vrstvám pospolitého ľudu vyčíta nedostatok vlastenectva.

Prvým pokusom o kodifikáciu spisovnej slovenčiny bol zrejme už počin mníchov kamaldulskej rehole. Tí v polovici 18. storočia vytvorili preklad celého Svätého písma do slovenčiny, ktorý je známy aj ako Kamaldulská Biblia (Písma Swaté Biblie Slowenské aneb Písma Swatého částka I-II).

Autorstvo sa pripisuje Romualdovi Hadbavnému, pričom rehoľník či viacerí rehoľníci využili pri preklade vlastné gramatické a pravopisné pravidlá. Tie opísali v diele známom ako Kamaldulský slovník (Syllabus dicionarij latino-slavonicus…). Kniha má 948 strán rukopisu a je dnes uložená v Univerzitnej knižnici v Budapešti.

Nešlo však úplne o štandardizovanie slovenčiny v pravom slova zmysle. Väčšinou sa používa termín variant kultúrnej západoslovenčiny a považuje sa za akéhosi predchodcu bernolákovčiny. Práve až tá je všeobecne známa ako prvá spisovná slovenčina.

Západoslovenský základ

Slovenčinu zostavil jazykovedec a katolícky kňaz Anton Bernolák. V roku 1787 najprv skritizoval doterajšie používanie slovenčiny, pričom svoje poznatky spolu s ďalšími zhrnul v diele znejúcom v preklade Kritická filologická rozprava o slovenských písmenách (Dissertatio philologico-critica de literis Slavorum).

Jazykovednú kodifikáciu spisovnej slovenčiny opísal v knihe Slovenská gramatika (Grammatica Slavica) v roku 1790 a slovotvorbu v diele Etymológia slovenských slov (Etymologia vocum slavicarum) rok nato.

Bernolák taktiež pracoval na obrovskom slovensko-česko-latinsko-nemecko-maďarskom slovníku (zvaný Slowár…), ktorý však vyšiel až po jeho smrti. Bernolákovčina, ako sa táto spisovná slovenčina často nazýva, bola postavená na kultúrnej západoslovenčine z okolia Trnavy.

Bola však doplnená stredoslovenskými prvkami a využívala fonologický pravopis, teda píš, ako počuješ. Využívala sa i diakritika. Veľké písmená sa písali na začiatku podstatných mien, podobne ako je to napríklad v nemčine. Táto spisovná slovenčina však nedosiahla celonárodné uplatnenie.

Práca štúrovcov

Dôležitý krok sa podaril až štúrovskej spisovnej slovenčine, ktorej prijatie si pripomíname v týchto dňoch. Podobne ako bernolákovčina, aj štúrovčina narazila na mnohých oponentov. Viacerí evanjelickí vzdelanci napríklad presadzovali za spisovný jazyk Slovákov češtinu, či už v podobne takzvanej bibličtiny alebo v slovakizovanej podobe.

Medzi štúrovcami však nakoniec zvíťazila nutnosť vytvorenia vlastného, slovenského spisovného jazyka. Vytvorili ju na základe kultúrnej stredoslovenčiny a na jej uplatnení sa Štúr, Hurban a Hodža dohodli na fare v Hlbokom. Krátko na to im ich počin odobril aj katolícky duchovný Ján Hollý počas návštevy na Dobrej Vode.

Oficiálne vyhlásenie uplatnenia spisovnej slovenčiny však prišlo v podstate až o rok neskôr, 26. až 28. augusta 1844 v Turčianskom Svätom Martine, počas prvého oficiálneho zasadnutia spolku Tatrín.

Zvolenie stredoslovenského nárečia obhájil Ľudovít Štúr v diele Nárečja slovenskuo a potreba písaňja v tomto nárečí a pravidlá spisovného jazyka opísal v Náuke reči slovenskej, oboje v roku 1846.

Ypsilon, postrach školákov

Štúrovská spisovná slovenčina je už do veľkej miery podobná tej, akú používame dnes. Dodatočnú zásadnú zmenu priniesla hlavne hodžovsko-hattalovská reforma, ktorá vzišla z kompromisu medzi slovenskými národnými predstaviteľmi v roku 1851.

Doplnené pravidlá pravopisu sa volali Krátka mluvnica slovenská a vyšli v roku 1852. Do slovenčiny vniesli napríklad ypsilon alebo hlásku ľ, pričom sa prihliadalo na etymologický princíp.

Spisovná slovenčina bola teda na svete. Napriek tomu nasledoval ešte ťažký a dlhý zápas o konečnú podobu spisovného slovenského jazyka. Rok 1867 totiž priniesol rakúsko-uhorské vyrovnanie, čo pre Slovákov v praxi znamenalo zosilnenie maďarizácie a sťaženie presadzovania spisovnej slovenčiny.