Martinu Kavuliakovú Stríbrnskú poznám ako večne optimistickú ženu s talentom tvarovať slová do podôb, ktoré znejú ako poézia, i keď ide len o nákupný zoznam. Napriek svojmu optimizmu zažila aj „temné obdobie“ svojho života, no dnes je literárnou autorkou, trojnásobnou mamou a ako sama hovorí „stále vyškereným dievčiskom“. Porozprávali sme sa spolu o zázrakoch a o tom, že človek našťastie môže ostať tak trochu dieťaťom naveky. 

Maťka, aký je tvoj príbeh? Viem, že viera a Boh zohrali dôležitú úlohu v tvojom živote.

Môj príbeh s Bohom bol odjakživa veľmi neuveriteľný. Vzťah s Ním som mala už ako malá. Veľmi rada som sa modlievala, chodila do kostola a rada som pomáhala iným. Neskôr v puberte som veľmi túžila po prijatí iných, a tak som sa od Boha na čas vzdialila. No On bol pri mne i naďalej aj v čase, keď som Jeho prítomnosť odmietala. Veľmi silný dotyk Boha som prežila koncom leta, keď som po prázdninách nastupovala do prvého ročníka na strednej. Na jednom ekumenickom zhromaždení som nadštandardne silno prežila, že Boh ma miluje. Počas úplne obyčajnej modlitby jedného misionára ma zaliala Božia láska tak mocne, že všetko, čo bolo medzi mnou a Bohom ako múr, všetko, čo som si vystavala v snahe zapáčiť sa svetu, padlo ako domček z kariet. Odrazu na ničom a na nikom viac nezáležalo, a tak je to až do dnes. Boh sa mi stal všetkým. On je dôvodom každého jedného úsmevu, každej mojej piesne či básne. 

Zaujímavé, že si svoju vieru, žila tak intenzívne už od útleho detstva. Mala si niekedy v živote svojho hrdinu viery? Kto ťa inšpiroval?

Že sa s Bohom dá mať reálny vzťah, mi ukázala moja babka, otcova mama. Bola to ženička, naoko malá a zraniteľná, no vo vnútri veľmi silná a odvážna. Porodila jedenásť detí a z nich bol môj otec najmladším. Od nepamäti zvierala v ruke ruženec a modlila sa. Zároveň mala s Bohom tak praktický až hmatateľný vzťah, že v jej blízkosti bolo nemožné necítiť Ho. Že Boh žije, hovorili steny v jej izbe, dýchali závesy na jej oknách, aj zapadajúce slnko, ktoré zalievalo vždy podvečer jej izbu farbami. 

Niekoľko rokov svojho života si trpela úzkosťami. Čo sa stalo? Čoho boli následkom?

Keď zomrela babka, ktorá bola pre mňa mojou najlepšou priateľkou i radkyňou, odišiel akoby kus môjho srdca. Neskôr, po rokoch, odišiel veľmi náhle aj môj ocino a hoci som v tom čase naživo spoznala aj môjho manžela a rok nato sme sa vzali, do môjho života vstúpili úzkosti. Dovtedy som, pravdupovediac, tento pojem ani nepoznala. Ja vždy a všade vyškerená som sa zmenila na akúsi kôpku nešťastia. Lomcovali mnou nespracované emócie, straty aj sklamania. Po presťahovaní sa do nového vysnívaného domčeka sme s manželom zažili obrovskú životnú lekciu, keď nás predávajúci domu oklamali a prišli sme tak o nemalé peniaze. Prišla ďalšia facka, s ktorou sme sa museli popasovať. A tak sa začal trojročný boj o život. Dni som preplakala a noci prebdela. Nechutilo mi jesť, spať, ani žiť. Bola zo mňa na konci toho temna doslova troska. Môj manžel i ja sme pochopili, že ak nám nepomôže Boh, tak už nič. 

Foto: archív M. K. Stríbrnskej

Ako ťa Boh vyviedol z tohto tmavého obdobia života?

Jedného dňa po ďalšom z mojich tisícich úzkostných záchvatoch, keď som ležala so svalovými kŕčmi na posteli a vzlykala od zúfalstva, mi niečo, respektíve niekto (verím, že to bol Duch Svätý), v mojom vnútri pošepkalo, že už je koniec bolestí a zároveň začiatok môjho nového života. Vnímala som celou bytosťou, že sa mám otočiť tvárou ku skrini. Pozrela som sa na podlahu pri skrini a tam uvidela sedieť Ježiša. Teraz sa asi poriadne zasmejete alebo zamračíte, poťukáte si po čele a poviete si, tomu dievčisku vážne preskočilo. Ježiša? A ja vám poviem áno, Ježiša. Sedel schúlený a opretý chrbtom o tú skriňu a jeho výraz tváre mi hovoril, že sa veľmi trápi pre to, čo sa to so mnou deje. Vyzeral úplne obyčajne. Pozrel na mňa a pohľadom očí mi povedal: "Môžem to vziať. Chceš, aby som to urobil?" A ja som vedela, že už bude dobre. "Áno, chcem," povedala som. Dokelu, veď kto by nechcel?! Tie tri roky úzkostí boli neznesiteľné a nádej, že to odíde, bola dovtedy mizivá. Lekári mi hovorili, že som úplne zdravá, psychológovia ma nevedeli akoby nikam posunúť, kňazi nado mnou kývali hlavou. A odrazu sám Ježiš povedal, že On to vezme preč, ak chcem. Nuž a od toho dňa sa môj zdravotný stav úplne zmenil. Úzkosti odišli a mňa zaplavila neskutočná vďačnosť a radosť. Boh mi poslal do života jednu veľmi výnimočnú kresťanskú psychologičku, ku ktorej som nastúpila rok na intenzívne sedenia, poslal mi jednu priateľku z minulosti, ktorá ako jediná mi povedala, že si prešla čímsi podobným, a poradila mi vitamíny, výživové doplnky a zdravú stravu, ktoré mi dopomôžu cítiť sa lepšie. Do tretice som sa úplnou náhodou ocitla na modlitbe u exorcistu, ktorý viedol duchovnú obnovu farnosti v mojom rodnom meste a odhalil všetky klamstvá, ktorým som počas života uverila, a presvedčenia, ktoré ma po jeho modlitbe uzdravenia a oslobodenia prestali ovládať. Život sa zmenil. Svet okolo mňa sa zmenil. Bolo to to najkrajšie, čo sa mi mohlo stať. 

(viac…)

To najlepšie
zo Štandardu

Štandard

Prihláste sa na odber
najlepších článkov týždňa
na denníku štandard.