Materská škola v Karakoši zasieva medzi irackými kresťanmi radosť a nádej

Mnohé z detí, ktoré materskú školu navštevujú, sa narodili ako utečenci. Mala by z nich  vyrásť generácia ľudí, ktorí si budú navzájom pomáhať.

Približne 25 kilometrov od Mosulu sa deti z Materskej školy Svätej rodiny zoširoka usmievajú a veselo hovoria o tom, čím chcú byť, keď vyrastú. Abanub a Andrian si predstavujú, že budú inžiniermi, Mekel sníva o povolaní lekára a Rozalina sa túži stať rehoľnou sestrou. Ich materská škola bola zriadená pri kláštore sestier pomenovaných podľa svätého Efréma, sýrskeho svätca z prelomu 3. a 4. storočia, ktorého má východné kresťanstvo vo veľkej úcte.

Škôlka vyzerá podobne ako mnohé iné, ale má odlišný príbeh. Zničili ju povstalci z Islamského štátu, ktorí ovládali mesto v rokoch 2014 až 2016. Obyvatelia Karakoša boli nútení zo dňa na deň utiecť a budovu postihol rovnaký osud ako ostatné, ktoré sa dostali do rúk džihádistov: steny počmárané, nábytok ukradnutý, strecha zničená, stropy zborené, elektrické rozvody povytŕhané zo stien. Neskôr, počas vytláčania džihádistických rebelov, zasiahla strechu materskej školy strela z mínometu, steny prevŕtala guľometná paľba a balkón s výhľadom na ulicu zničil granát.

Je takmer zázrakom, že sa kresťanská komunita v Karakoši nevzdala nádeje a robí všetko pre to, aby sa vrátila k normálnemu životu. Mekel, Abanub, Andrian a ďalšie deti sa opäť hrajú v miestnostiach, kde sú na stenách Mickey Mouse, Angry Birds, šmolkovia a postavy z Ľadového kráľovstva. Ťažko pochopiť, prečo džihádisti zastriekali tieto veselé a neškodné obrázky sprejovými farbami: či preto, lebo sa spájajú s kultúrou Západu, alebo preto, že odporujú zákazu zobrazovať ľudské bytosti.

Kresťanské rodiny sa začali do Karakoša vracať v roku 2017, krátko na to, ako sa podarilo vytlačiť islamistov z mesta. Onedlho sa rozbehli aj projekty obnovy, v rámci ktorých nadácia ACN – Pomoc trpiacej Cirkvi s pomocou dobrodincov investovala 2,3 milióna eur. Napriek skutočnosti, že budovu materskej školy zdevastovali, dve rehoľné sestry ju bez váhania otvorili pre prvé štyri deti navrátilcov. Odvtedy sa do mesta vrátila skoro polovica rodín a počet detí, ktoré majú o materskú školu záujem, postupne rastie. Dnes ju navštevuje 47 detí – najmladšie má šesť mesiacov, najstaršie päť rokov. Vďaka pomoci ACN a iných organizácií sa podarilo úplne obnoviť dve poschodia budovy. Jedno z nich slúži ako jasle pre najmenšie deti.

Muna Mekhaelová privádza svoju dcérku do materskej školy, aby sa mohla učiť a mala vyhliadky na lepšiu budúcnosť. „Materská škola je pre deti dôležitá, pretože sa v nej rozvíjajú ich osobnosti,“ vysvetľuje. Napriek traume, ktorú kresťanské rodiny zažili, dúfajú v lepšiu budúcnosť. A jej symbolom sú práve deti.

Materskú školu vedie sestra Mariam Yaková. Okrem nej tu pracuje ešte ďalšia rehoľná sestra a šiesti zamestnanci. „Pre tunajšie deti je škôlka nevyhnutná, pretože sa v nej učia vychádzať s druhými a spolupracovať,“ hovorí.

Väčšina obyvateľov Karakoša je sýrskeho pôvodu a vyše 90 percent z nich sú katolíci. Sestry svätého Efréma a ich materská škola prispievajú k pocitu bezpečia. Stále však hrozí, že kresťanské rodiny budú nútené emigrovať, ak v meste nebude práca a vhodné životné podmienky. Vpád Islamského štátu a nútený odchod kresťanov z Karakoša totiž spôsobil, že rodiny, ktoré sa teraz vracajú späť, majú odlišnú štruktúru – zvyčajne sú menšie a chýba im niekdajšia podpora zo strany starých rodičov a širšieho príbuzenstva. Sestrám preto veľmi záleží na tom, aby prípadný nedostatok miest v materskej škole nebol jedným z dôvodov, prečo sa rodičia rozhodnú odísť z mesta alebo nemať ďalšie deti.

Mnohé z detí, ktoré materskú školu navštevujú, sa narodili ako utečenci. Sestra Mariam je presvedčená, že materská škola zohráva pri prekonávaní traumy, ktorá rodiny detí postihla, kľúčovú úlohu. „Z týchto detí raz vyrastie generácia ľudí, ktorí si budú navzájom pomáhať. To má veľký význam, najmä ak vezmeme do úvahy, čím si každé z nich prešlo, kým sa vrátilo do mesta a materskej školy.“

Text vychádza v spolupráci s pápežskou nadáciou ACN – Pomoc trpiacej Cirkvi, ktorá od roku 1947 pomáha ľuďom všade tam, kde trpia, sú prenasledovaní pre vieru, alebo sú v existenčnej núdzi.