Sú to veľkí páni, prezidentka aj s ústavnými sudcami

Referendum o predčasných voľbách na základe úspešnej petície nebude, aspoň teda nie na základe vyzbieraných podpisov občanov. Vyše pol milióna podpisov bolo vyzbieraných nadarmo. Rozhodol o tom Ústavný súd na podnet prezidentky Čaputovej.

Pri písaní tohto článku sa netajím tým, že predčasné voľby nepovažujem v tejto chvíli za dobrý nápad. Preto som za dobrý nápad nepovažoval ani opozičné zbieranie za referendum o nich. Ale tie podpisy boli zozbierané a doručené prezidentke. Tak ako predpisuje ústava. Preto som pevne presvedčený, že prezidentka mala referendum vypísať, tiež tak ako predpisuje ústava.

Problém je už so samotným inštitútom referenda v našej ústave

Skôr než budem analyzovať konanie prezidentky a Ústavného súdu, treba si naliať čistého vína ohľadne samotného inštitútu referenda v Ústave SR. Predčasné voľby by sa nekonali tak či onak. Ak by aj prezidentka referendum vypísala, ak by sa na ňom aj zúčastnila nadpolovičná väčšina občanov, ak by aj takto platné referendum povedalo, že predčasné voľby by sa konať mali, tak na ich konanie by bolo potrebné schváliť ústavný zákon o ich konaní. Lenže takýto ústavný zákon by nebol schválený. Poslanci vládnej koalície nie sú viazaní výsledkom referenda, svoj mandát vykonávajú slobodne. Prečo by hlasovali za skrátenie volebného obdobia, keď majú pred sebou ešte veľa nedokončenej práce? Za predčasné voľby by nehlasovali.

Žiadne predčasné voľby by sa teda nekonali. Referendum vôbec, ktoré je zakotvené v našej ústave, nemá veľký význam. Môže poslúžiť ako dosť drahý prieskum verejnej mienky, v niektorých situáciách si môže vláda nechať dopredu odsúhlasiť referendom niečo, čo chce a môže urobiť tak či tak. To bol napríklad prípad referenda o vstupe do EÚ, ktoré sa konalo v roku 2003.

Nevyhnutné je referendum iba v prípade vstúpenia či vystúpenia zo štátneho zväzku, pričom takáto situácia ešte nikdy nenastala. Možno povedať, že inštitút referenda, tak ako je v ústave zakotvený, sa príliš nevydaril.

Lenže to neznamená, že na prezidentkinom konaní a rozhodnutí Ústavného súdu nezáleží

Lenže to neznamená, že to, čo sa stalo v máji v prezidentskom paláci a včera na ústavnom súde, nám môže byť ľahostajné. Tu totiž ide o princíp. Čo si súd môže a čo nemôže dovoliť.

A aj prezidentka. Začnime ňou.

Politické rozhodnutie prezidentky

Rozhodnutie dať podanie na Ústavný súd bolo rozhodnutím politickým, nebolo riešením nejakého vecného problému. Pomerne rýchle zozbieranie podpisov bolo politickým úspechom opozície, úspechom by bolo i samotné konanie referenda.

Keďže taktikou vládnej koalície by zrejme bolo vyzvať ľudí, aby sa referenda nezúčastnili, neplatnosť referenda by mohla opozícia opäť využiť vo svoj prospech. A naopak, prezidentka Čaputová by to pociťovala ako svoju prehru. Tak sa rozhodla ísť proti referendu.

Isteže má právo dať podanie na Ústavný súd. Ale ak na to nemá relevantné dôvody, zaslúži si politickú kritiku.

V čom je problém s referendom? V ničom. Ústava zakazuje len referendum o daniach, odvodoch, štátnom rozpočte a ľudských právach. O prvé tri veci určite nejde. Ide o ľudské práva? To vari nie!

A ani prezidentka v máji pri podaní žiadosti o preskúmanie súladu referenda s ústavou nepovedala, prečo má pochybnosti o jeho súlade s Ústavou. Mala o tých pochybnostiach tomu pol miliónu ľudí aj nám všetkým ostatným povedať. Neurobila to. Pretože tie argumenty by pôsobili dosť chabo. Pôsobilo by to tak, že prezidentka jednoducho nechce urobiť to, čo jej prikazuje ústava.

Čaputová je tvrdý hráč, nezabudnime na Istanbulský dohovor

Prezidentka Zuzana Čaputová pôsobí mierne, ale je tvrdým mocenským hráčom. Inak, nezabudnime, akú úlohu zohrala pri Istanbulskom dohovore. Bránila ho do poslednej chvíle. Keď slovenský parlament odmietol po tretíkrát Istanbulský dohovor, už spôsobom, proti ktorému nikto nenamietal, podľa Antona Chromíka a Aliancie za rodinu prezidentka poslala po parlamentnom hlasovaní Rade Európy list, ktorého formulácia je podľa samotnej Rady Európy iba „oznámením o súčasnom stave ratifikačného postupu dohovoru“ a „nemá žiadne právne účinky“.

Chromík hovorí, že Istanbulského dohovoru by sme sa zbavili len tak, ak by prezidentkin list jasne dával Rade Európy najavo, že sa Slovenská republika zmluvnou stranou dohovoru nestane.

Nezabúdajme na to.

Súdnický aktivizmus sa nevyhýba ani Slovensku

Teraz poďme k ústavným sudcom. Rozhodnutia súdu by mali byť ľuďom zrozumiteľné. Prečo bol verdikt súdu taký, že referendum nie je v súlade s ústavou, nikto nerozumie. Zato dobre rozumieme, že v celosvetovom meradle súdy dokážu naprosto voluntaristicky odvodiť zo zákonov či zmlúv taký verdikt, o ktorom by sa autorom tých zákonov a zmlúv ani nesnívalo. Hovorí sa tomu súdnický aktivizmus. Niekedy je vhodnejší názov sudcovská tyrania.    

Parlament by mal konať a ukázať ústavnému súdu, kde je jeho miesto. Parlament by mal konanie tohto referenda zabezpečiť svojou zákonodarnou silou a je dobre, že sa k tomu podľa jeho predsedu schyľuje. Ako som už uviedol, predčasné voľby mi na srdci neležia, ale prinajmenšom pol miliónu ľudí na srdci ležia. Predčasné voľby síce s veľkou pravdepodobnosťou aj tak nebudú, ale aspoň získame istotu, že súd nemôže hodiť pol milióna podpisov ľudí len tak do koša.

Tešiť sa z neúspechu opozície by bolo krátkozraké. Nabudúce by sme sa mohli v pozícii oklamaného octitnúť my. Vlastne sa tak už stalo pred pár rokmi, keď nám prezident Kiska svojím podaním a následne Ústavný súd svojím verdiktom vyhodili otázku o registrovaných partnerstvách z referenda o rodine.

Je toho už akosi priveľa a nabudúce by to mohlo byť vo vážnejšej veci.