Reč na obranu komunistov

Rozpustenie Komunistickej strany Slovenska by bolo totalitným a protikresťanským činom, píše vo svojom polemickom texte profesor Vasil Lipitsky.

Nie som podporovateľom komunistickej strany. Bol som však šokovaný, keď som si na Štandarde prečítal článok o podnete na rozpustenie KSS, ktorý skupina občanov, vrátane dvoch autorov Štandardu, zaslala na Generálnu prokuratúru.

Komunistov v tomto podaní obviňujú, že ich strana „prostredníctvom rôznych statusov, symbolov a článkov“ (najmä na Facebooku!) „propaguje a oslavuje komunistický režim, ktorý vládol v Československu v rokoch 1948 až 1989“.

Nuž, ak by sa po tomto podnete skutočne začal proces, ktorý by viedol k rozpusteniu KSS, chcel by som byť ich obhajcom, doslova advokátom diabla. Pravda, je tu jedna vážna prekážka – nie som právnik.

Pokúsim sa preto aspoň o verejnú úvahu a obranu slovenských komunistov. Myslím si, že by ich strana nemala byť zrušená, ponúkam argumenty z ideového, morálneho a logického hľadiska.

Začal by som otázkou smerovanou na žalobcu: Všetci vieme, že istá časť obyvateľstva si pripomína „socialistické“ obdobie s vrúcnymi pocitmi. Keď sa o tom ľudia medzi sebou rozprávajú, prečo by nemali mať právo zdieľať svoje hodnotenia na sociálnych sieťach? Prečo by nemalo mať právo na politickú stranu, ktorá tieto ich názory reprezentuje? 

Potom by som asi opýtal: A kto vlastne môže za to, že na obdobie pred rokom 1989 doteraz mnohí ľudia spomínajú? Že sa im dokonca stav pomerov bývalého režimu páči? Odporučil by som hľadať vinníka medzi politikmi, ktorí vládnu dnes a vytvárajú chaos, nepretržite sa hádajú, používajú akékoľvek prostriedky a ničia autoritu štátu. Keď sa pozriete okolo, nebolo by vlastne čudné, keby tu nebola nostalgia za usporiadanejšou minulosťou?

Uznal by som, pravdaže, že nostalgickí spoluobčania sa mýlia, že minulosť neposkytuje odpovede na súčasné problémy. Štát má však takmer neobmedzené možnosti, ako im chyby minulosti vysvetliť. K dispozícii máme televíziu a rozhlas, ďalšie vplyvné médiá, samozrejme školy a univerzity, kde vyrastá mladá generácia, vedecké ústavy a múzeá. O zločinoch totalitných režimov, ich falošnosti aj pokrytectve možno informovať vyčerpávajúco aj zaujímavo. Poľahky možno obhájiť neprijateľnosť tohto politického smerovania.

Nuž, ale zrejme to všetko nestačí, keď je potrebná ešte aj pomoc prokurátora.

Prejdem v tejto mojej obhajujúcej reči k ďalšiemu argumentu: Nezaráža vás, že boj proti neprijateľným názorom prostredníctvom justície, zákazov a rozpustení je prístup, ktorý je tak typický práve pre totalitnú minulosť?!   

Dovolil by som si v tomto imaginárnom prejave ešte jedno historické porovnanie. Pred dvomi tisíckami rokov sa kňazi v istej východnej krajine sťažovali prokurátorovi na kazateľa, ktorý porušil vtedajšie zákony: tvrdil, že je kráľ a Syn Boží. Prokurátor síce nechcel, ale musel zasahovať. Od tých čas nemá dobré meno ani on, ani sťažovatelia. 

Prečo mi napadla táto biblická reminiscencia? Asi preto, že tí, ktorí vrhajú kamene na komunistickú ideu, riskujú, že zasiahnu aj kresťanstvo. Títo dvaja majú niečo spoločné.

„Ak chceš byť dokonalý, choď, predaj, čo máš, rozdaj chudobným a budeš mať poklad v nebi,“ povedal vyššie uvedený kazateľ bohatému mladíkovi (Mt 19,21). Svoj sociálny koncept takto sformuloval: Je nesprávne, ak sú niektorí ľudia bohatší ako ostatní, majetok by mal patriť všetkým a každému rovnako.

Zo Skutkov apoštolov vieme, že prví kresťania tieto nariadenia poslúchali. Autor Skutkov, apoštol Lukáš, svedčí, že „…všetci veriaci, ktorí boli pospolu, všetko mali spoločné, … majetky predali a delili“ (Sk 2, 44-45). A „nik z nich nehovoril, že niečo z toho, čo mal, je jeho, ale všetko mali spoločné… veď medzi nimi nebolo núdzneho, lebo všetci, čo mali polia alebo domy, predávali ich, a čo za ne utŕžili, prinášali a kládli apoštolom k nohám, a rozdeľovalo sa každému podľa toho, kto ako potreboval“ (Sk 4, 32-34).

Keď svätý Ján Zlatoústy (344/354 až 407) komentoval vyššie uvedené Ježišove slová tvrdil, že keby každý previedol svoj majetok do verejného vlastníctva, zhromaždilo by sa tak rozsiahle bohatstvo, že by stačilo na výživu celého obyvateľstva na mnoho rokov. A tak by sa zmenila Zem na raj (Patrologia Graeca, Comentariorum in Matthaeum, zv. 57 – 58).

Nepripomína vám to niečo? Stretáme sa tu s jasným označením verejného vlastníctva, ktoré sa omnoho neskôr stane chrbtom komunistickej ideológie. Nachádzame tu aj základ princípu spravodlivého rozdelenia: „od každého podľa schopností, každému podľa potrieb“. Keďže v tom článku vystupujem ako diablov advokát, rád by som zdôraznil, že v uvedených citáciách je takmer doslova prítomný klasický popis komunistickej spoločnosti od Friedricha Engelsa (Herrn Eugen Dührings Umwälzung der Wissenschaft, 1878)!

Cirkev neskôr zmenila postoj k bohatstvu a súkromnému vlastníctvu a už netrvala na socializácii majetkov, idea však prežila a rozšírila sa aj v komunistickej podobe. To, čo tu znovu a znovu nachádzame, je v podstate večný sen ľudstva o všeobecnom šťastí a prosperite.

Ten sen je asi nesplniteľný, aspoň pokusy o jeho realizovanie sa nikomu nepodarili. Ale stále priťahuje ľudí, aj napriek negatívnym historickým skúsenostiam. Môžeme preto povedať, že je nesmrteľný a bude navždy atraktívny, patrí ku spoločným ľudským – najmä kresťanským – hodnotám.

Ten sen bol a nevyhnutne bude ďalej využívaný na politické účely. Keď je rozdiel medzi životnou úrovňou bohatých a chudobných taký veľký, nemôžeme dúfať, že nálady a návrhy volajúce po rovnosti niekam zmiznú. Nezmiznú. Znova by som sa spýtal: Prečo by ich ľudia nemali slobodne vyjadrovať?

Neplatí azda skúsenosť, že zákazy a represie k nim prilákajú len väčšiu pozornosť?

Politická a ekonomická prax komunistických režimov bola často neprijateľná, niekedy aj zločinná. Takou sa stala napriek základnej kresťanskej idei. Odporcovia komunistov by mali nielen odhaľovať a kritizovať temné stránky ich histórie, ale aj lepšie hľadať a formulovať závažné a zrozumiteľné argumenty, ktoré by dokázali presvedčiť ľudí, že sa sny o rovnosti dajú splniť iným spôsobom.  

Na to nie sú potrební prokurátori, ale vedci a publicisti, ako aj trvala verejná diskusia. Nič by som si neprial viac ako to, keby táto prebiehala na základe princípu vytvoreného anglickou spisovateľkou Evelyn Hall, ktorá parafrázovala slová slávneho Voltaira: „Nesúhlasím s tým, čo hovoríte, ale budem brániť na smrť vaše právo to hovoriť.“

Len takýto prístup bude znamenať odmietnutie totalitného dedičstva.

Toľko moja hypotetická reč na obranu komunistov. Na záver len dúfam, že zdravý rozum zvíťazí aj bez tejto amatérskej obhajoby a takéto súdne konanie sa nikdy neuskutoční.

Štandard bude v diskusii na túto tému pokračovať.