Simona Leylanda od detstva fascinujú jazyky. Proti vôli svojich rodičov sa stane prekladateľom a rozhodne sa postupne naučiť všetky jazyky Stredomoria. Z Londýna nasleduje svoju manželku Liviu do Terstu, kde zdedila vydavateľstvo. V meste významných literárnych osobností verí, že našiel ideálne miesto na svoju prácu – až kým ho lekárska chyba nevyvedie z miery. No potom sa z domnelej katastrofy stane zlomový bod, ktorý mu umožní opäť úplne zmeniť svoj život. Prinášame ukážku z najnovšieho románu Pascala Merciera Váha slov.

Váha slov 

„Welcome home, Sir,“ povedal úradník pri pasovej kontrole na londýnskom letisku. Simon Leyland sa naňho pozrel tak, ako hľadíme na niekoho, kto práve povedal niečo dôležité, niečo, čo človeka zasiahne. Vzal si pas. „Thank you,“ povedal, „thank you very much.“ Pomaly kráčal letiskovou chodbou k eskalátoru smerom nadol, k výdaju batožiny. Sem-tam ustúpil, zastavil sa a pozoroval všetko tak, akoby to videl prvýkrát. Na schodoch listoval v pase a zastal na fotografii. Naposledy si ju prezeral vo svojej kancelárii v Terste. Vtedy to bola fotografia niekoho, kto už nemal nijakú budúcnosť. Teraz z nej naňho hľadel muž, ktorému sa budúcnosť znova otvárala. Ešte stále tomu nedokázal uveriť. S pohľadom upretým na fotografiu sa potkol na spodnom schode, ktorý sa práve zasúval do pevnej podlahy. Kým čakal na kufor, myslel na to, že v Terste založil pas do zásuvky k ďalším dokumentom určeným pre deti na neskôr. Sám nevedel, prečo ho vystretou rukou vtlačil medzi ostatné papiere. Ten pohyb mal v sebe akúsi konečnosť, tlak, ktorý mal čosi spečatiť. Ešte ho ani poriadne nedokončil a už cítil, aký je z toho vydesený. Vtedy bol september, slnko pieklo a vonku fúkal horúci africký vietor. Teraz bol november a lietadlo vkĺzalo hmlou na pristávaciu plochu. 

Leyland sa priblížil k schodom dolu do metra a zastal. Zahľadel sa na žiarivé logo železníc, široký červený kruh preťatý modrým pruhom s bielymi písmenami UNDERGROUND. Mal päť alebo šesť, keď ho videl prvý raz. Cestoval s mamou vlakom z Oxfordu do Londýna, vystúpili na stanici Paddington a prestúpili na metro. Mama mu vysvetlila, že Londýnčania ho volajú the tube a sú pyšní, že majú najstaršie metro na svete. Vystrašene pozeral do čierneho tunelového otvoru, ku ktorému po stenách viedli hrubé káble, sčerneté od sadzí. V diaľke sa z tmy vynárali matné žlté svetielka, boli čoraz väčšie a jasnejšie, sprevádzalo ich tajomné a hrozivé dunenie a desivo sa približovalo. Vlak napokon vystrelil z tunela, akoby šlo o prepad, burácavo vpadol do stanice, tlačiac pred sebou vzduchový vankúš, ktorý Leylanda ovalil a na nástupišti zvíril všetok rozhádzaný papier. Vzduch páchol po pivnici, prachu a uhlí, a predsa ešte aj inak. Bol nasiaknutý veľkým, tajomným mestom a chlapec, držiac matku za ruku, ho vdýchol plnými pľúcami.

Leyland zišiel na nástupište. Heathrow bola konečná linky Piccadilly a metro tam už stálo. Nastúpil a posadil sa tak, aby videl na mapu siete podzemných železníc. Poznal ho naspamäť a nebolo stanice, na ktorej by nebol aspoň raz vystúpil. Nikdy ho neprestala fascinovať predstava, že pod týmto obrovským mestom – tak hlboko, že človek dolu zostupuje na strmých eskalátoroch nekonečne dlho – sú všade tunely a v nich stovky vlakov dennodenne v matnom svetle prerážajú začadenú tmu. Mapa londýnskeho metra mu doteraz visela v každej kancelárii, ktorú kedy mal. Jeho syn Sidney ho dlho a zbytočne presviedčal, aby si zaobstaral mobilný telefón. Napokon mu ho daroval k narodeninám a nainštaloval mu tam aj aplikáciu, ktorá ho informovala o výkyvoch londýnskeho metra. Jej notifikácie zneli ako priehľadná, pomaly padajúca kvapka, a hneď nato sa objavilo napríklad: Central Line: two minutes delay at Bond Street. Leyland sa toho nemohol nabažiť, telefón jednostaj nosil pri sebe aj napriek tomu, že neznášal pocit byť všade zastihnuteľný. Keď sa signál ozval v spoločnosti, vytiahol telefón a s nepreniknuteľným výrazom na tvári si prečítal: three minutes delay in Victoria Station. Ľudia to považovali za rozmar, ale bolo v tom niečo viac. Niekedy sa usadil na mólo s názvom Audace, veľké mólo v terstskom prístave, hompáľal nohami a čakal na signál z Londýna. Odišiel až vtedy, keď si ho vypočul a prečítal si odkaz. Mólo a tube. Keby len tak mohli byť na rovnakom mieste.

(viac…)

Zadajte váš email a čítajte mesiac zadarmo alebo sa prihláste do svojho účtu.

Zdieľať

To najlepšie
zo Štandardu

Štandard

Prihláste sa na odber
najlepších článkov týždňa
na denníku štandard.