Cancel culture po slovensky

11IMG_2213 Foto: autor

Hoci Jozef Cíger Hronský žil po roku 1945 v emigrácii, jeho diela komunizmus prežili a čítali sa. Prežije aj progresivizmus?

V posledných dňoch si Denník N a denník Sme zobrali na mušku slovenského spisovateľa Jozefa Cígera Hronského. Pri príležitosti 125. výročia jeho narodenia v Kremnici, kde spisovateľ dakedy pôsobil, sa otvorila polemika o jeho kontroverznom pôsobení. Hovorí sa o jeho fašistickej orientácii, obidva denníky píšu v nápadnej zhode.

Príležitosťou sú pamätné tabule. Cíger Hronský ich má v Kremnici dve a kritici sa pozastavujú nad tým, že jedna z nich je umiestnená na budove základnej školy, kde kedysi pôsobil. Mala by mať neblahý vplyv na žiakov, lebo sa nej spomína prorežimový správca Matice slovenskej z čias prvej Slovenskej republiky z rokov 1939 až 1945.

Ide o pravdepodobne o prvý skutočný náznak cancel culture na Slovensku. Pôda sa testuje najskôr ako snaha o odstránenie týchto tabúľ, ale v pozadí už cítiť, ako tlie požiadavka, že tento autor a jeho meno sú nežiaduce. Preto problém s tabuľami. A to si už zaslúži krátke zastavenie.

Kľúčový je neprijateľný postoj k povstaniu

Jozef Cíger Hronský je jeden z najvýznamnejších slovenských spisovateľov. Významné miesto v našej kultúre mu zabezpečujú romány ako Jozef Mak či podľa mojej mienky vrchol jeho intelektuálnej tvorby, Pisár Gráč. Nezabudnuteľné sú pre mnohé generácie detí aj jeho rozprávky ako Janko Hraško, Budkáčik a Dubkáčik či Smelý zajko. Čítajú sa už celé desaťročia, ich jazyk a predstavivosť dokáže deti zaujať aj dnes. Nie je veľa autorov, ktorým sa niečo podobné podarilo. 

Cíger Hronský vytŕča natoľko, že žiadny režim 20. storočia ho nemohol ignorovať, hoci vládam nemusel ísť po chuti. Z tohto pohľadu ho možno porovnať azda len s ďalším velikánom, Milom Urbanom. Ich diela ako Jozef MakŽivý bič boli natoľko prenikavé a výnimočné, že ostali aj v povinnej výbave stredoškolského čítania predchádzajúceho komunistického režimu. 

Pritom obaja boli sympatizantmi režimu prvej Slovenskej republiky z rokov 1939 až 1945. Urban dokonca aj jeho propagátorom, keď pracoval ako šéfredaktor Gardistu, tlačového orgánu Hlinkovej gardy. Na rozdiel od Cígera Hronského po obnovení Československa neemigroval, ale ohol chrbát a začal písať konformne ku komunistom. 

Inak to bolo s Cígerom Hronským. Ten po zániku samostatného slovenského štátu emigroval. V zahraničí okrem iného napísal svoj ďalší román Svet na trasovisku. Vniesol doň niektoré faktografické prvky z vlastného uhla pohľadu, čím príbehy konkrétnych ľudí vsadil do pohnutých čias Slovenského národného povstania. Najdôležitejšie však je, že povstanie odmietol, čo je v slovenskej literatúre vskutku ojedinelý postoj.

Jozef Cíger Hronský. Foto: Archív Matice slovenskej

Práve týmto počinom Cíger Hronský vyriekol nad sebou u kritikov ortieľ zatratenia. Pripomínať to budú stále, pretože polemika, po ktorej pri jeho mene volajú, má vychádzať z posvätnosti vojenského vzopretia proti Tisovmu režimu v roku 1944. Jeho postoj k povstaniu je neodpustiteľný, nesie sa v pozadí kritiky, ktorá však čitateľnejšie používa iné argumenty.

Lenže, moment. Aj tu sa oplatí zastaviť. Tento postoj nie je v našich dejinách nijako neobvyklý, naopak bol dosť rozšírený a vymazať ho z našej kultúry a dejín by bolo celkom opovážlivé. Len nedávno minister zahraničných vecí Ivan Korčok ocenil pri 100. výročí narodenia životné dielo Antona Neuwirtha, slovenského diplomata a politického väzňa, a tiež pôvodom Žida, ktorého rodina dostala od prezidenta Tisa výnimku, vďaka čomu prežil. Neuwirth po celý život bránil Tisa a bol dôsledným kritikom povstania v roku 1944. Podobných postáv je v druhej polovici 20. storočia mnoho.

Argumenty kritikov proti Cígerovi Hronskému

Vráťme sa však k našej téme. Čo presne vytýkajú kritici Cígerovi Hronskému? V prvom rade spätosť s režimom prvej Slovenskej republiky. Práve ten mal vyústiť do odmietnutia povstania ako nepriateľskému činu voči režimu. Nechajme prehovoriť samého spisovateľa. „Niet príkladu, aby národ povstával proti vlastnému štátu, aby si niekto podpaľoval dom, v ktorom sa mu žilo dobre, za ktorým dlho túžil a ktorý si napokon ťažko vydobyl, postavil a zariadil,“ píše autor doslova o povstaní v románe Svet na trasovisku.

Cíger Hronský podľa Denníka N, ktorý citoval slová historika Karola Hollého, neraz zdôrazňoval dôležitosť existencie Tisovho štátu, a to nielen pre kultúru, ale pre národ. Z toho dôvodu bolo preňho vypuknutie povstania „nepochopiteľným aktom, ktorý ide proti akejkoľvek logike dejinného vývoja“.

„Svojou autoritou významnej kultúrno-spoločenskej osobnosti legitimizoval ľudácku ideológiu nenávisti voči veľkým častiam obyvateľstva. Napríklad v súbehu na pracovné miesto vedúceho fotoarchívu Matice slovenskej z mája 1944, pod ktorým je Hronského podpis, vidíme, že Hronský požadoval nielen výlučne slovenskú národnosť uchádzača, ale aj oficiálne potvrdenie o árijskom pôvode,“ píše Denník N.

Podobne píše Sme a tiež pripomína, že Cíger Hronský „podporoval po celý čas totalitný režim, ktorý sa dopúšťal zločinov proti ľudskosti“. Vytýka mu, že v Matici slovenskej sa pohybovali zamestnanci v gardistických uniformách. Rovnako citujúc historika Hollého denník pripomína, že Cíger Hronský žiadal o arizovanie židovského podniku Cinkografia Horský pre Maticu slovenskú, pričom aj na tomto podniku sa potom podarilo vybudovať ekonomickú prosperitu tlačiarne Neografia.

Samostatné Slovensko dobré i pre komunistov

Uvedené postoje Cígera Hronského zmapoval historik a stoja na faktoch. Správca Matice slovenskej nepochybne privítal vznik samostatného štátu a potom sa zaň staval. Povstanie chápal ako vzburu proti štátu, pretože v ňom išlo o obnovenie Československa.

Dívať sa na svet prvej polovice 20. storočia dnešnými očami je však zavádzajúce. Uvediem príklady a pochopíme, že veci boli zložitejšie, nemožno ich vnímať čiernobielo.

Významný básnik Ján Smrek, ktorý viedol v prvej Slovenskej republike bez väčších problémov časopis Elán, kam prispievali aj komunisti, napríklad Ladislav Novomeský, zažil v roku 1940 zaujímavú príhodu. O bratislavské podujatie usporiadané na počesť Martina Rázusa bol taký obrovský záujem, že ho prirovnal k „runu vkladateľov na banku“. Mnohí vrátane neho sa dnu nedostali.

Smrek píše: „Tlačiac sa vo vestibule medzi vyhosteným obecenstvom, skúmal som tie tváre – zväčša mladé – a páčili sa mi. Nachádzal som v nich potechu, zahrievali mi srdce. […] Odchádzal som vtedy z budovy Reduty značne pozdvihnutý na duchu, lebo som videl dúhu na oblohe. A hneď letela i holubica, tá biblická s ratolesťou. Samé nové vidiny, alebo ako by povedal Hviezdoslav maľovidlá, sa mi mihali pred očami. Hovoril som si: toto obecenstvo iste nechce, aby sme stagnovali.“

Ján Smrek. Foto: Archív TASR

Príklon k samostatnému štátu nachádzame i u komunistov. V správe ilegálneho vedenia Komunistickej strany Slovenska zaslanej do Moskvy v lete 1944 si Gustáv Husák pochvaľoval, že ekonomická situácia v samostatnom štáte je dobrá, platy zamestnancov a robotníkov sa niekoľkokrát zvyšovali. Slovenská koruna bola v obchodnej Európe podľa neho najlepšou menou, doma mala napriek hroziacej vojnovej inflácii plnú dôveru. „Niet divu, že tu u statočných ľudí vznikajú veľmi vážne hnutia vymeniť režim, dať štátu sociálnu náplň, ale štát ponechať,“ vyhodnotil tesne pred povstaním Husák.

Názor na povstanie nebol jednotný. Hoci Husák sa naň pripravoval, jeho stranícky kolega a básnik Ján Poničan sa v októbri 1944 podpísal pod Ohlas slovenských spisovateľov proti rozbehnutému povstaniu. Mimochodom, jedným zo signatárov Ohlasu bol aj Smrek. Tomu neskôr udelil komunistický režim viacero štátnych vyznamenaní.

V tomto svete musíme vidieť aj skutky Cígera Hronského. Nejde o to, aby sme ho za niečo ospravedlňovali, ale aby sme pochopili.

Vojnová Matica slovenská mala výsledky

Cíger Hronský viedol Maticu slovenskú do roku 1945. Táto inštitúcia mala na Slovensku osobitné postavenie. Vytvorila osem odborov, medzi nimi jazykový, historický, národopisný, umelecký. Vydávala najmä knihy a učebnice, a to v nebývalom tempe. Napríklad v roku 1943 vydala 118 diel, z toho drvivú väčšinu od slovenských autorov. Ale nechýbali medzi nimi ani preklady, napríklad od Wellsa, Puškina či Čechova.

Matica mala na konci roka 1943 vyše 65-tisíc členov, čo bol takmer dvojnásobok v porovnaní s obdobím pred vznikom samostatného štátu. Dôležitejší ako počet bola ich štruktúra. Išlo o jednotlivcov, firmy, banky, družstvá. Noví členovia prinášali dobrovoľne do tejto inštitúcie peniaze, aby sa mohli rozširovať jej aktivity. V roku 1943 prispeli Matici sumou 1,5 milióna korún, čo pokrylo výdavky na vydavateľskú činnosť z jednej štvrtiny.

Vďaka kvalitnému riadeniu inštitúcie a dosahu na spoločenský život mala Matica dôveru. Počet členov strmo rástol a dosah pôsobenia inštitúcie na občanov sa ďalej zväčšoval. Práve členské príspevky a mimoriadne dary umožňovali, aby sa časť kníh rozdala. Na Matici bolo pozoruhodné, že – na rozdiel od súčasnosti – sa jej darilo bez nejakej zvláštnej pozornosti vlády.

Svojím spôsobom jej najväčšie uznanie prejavili komunistickí historici. Odhliadnuc od tvrdej kritiky Cígera Hronského, nikdy sa netajaceho svojím jednoznačne pozitívnym vzťahom k Tisovmu režimu, v Dejinách Slovenska od Samuela Cambela v roku 1985 napísali, že „napriek politickým tlakom klérofašistického režimu sa vedecká činnosť Matice slovenskej za slovenského štátu v podstate nespreneverila svojim progresívnym národným a slovanským tradíciám“.

Aj Hronského dielo sa – s povinnou výnimkou – tešilo rešpektu a uznaniu. Literárny kritik Števček koncom 60. rokov o románe Jozef Mak napísal, že Hronskému sa podarilo „preniknúť pod povrch dedinského života i celého sociálneho života za prvej republiky,“ jeho román je „románom sociálnym, pretože… je súčasne a najmä románom o človeku vôbec“. Podobných uznaní by sme pred rokom 1989 našli viac, napokon Jozef Mak bol aj povinným čítaním na našich školách.

To je hodnotenie, ktoré prešlo aj komunistickou cenzúrou, otázka znie, či sa nám nezačnú objavovať ideologickí aktivisti, ktorí budú mať cenzorskú latku nastavenú ešte prísnejšie. Príležitosť bude už onedlho, slovenská verejnoprávna televízia práve nakrúca film Jozef Mak, uvidíme, či bude meno Cígera Hronského prekážať len v Kremnici alebo aj na obrazovkách televízie.

Komunistický šéf Matice slovenskej normalizuje

Jozef Cíger Hronský mal nástupcov. Neobídeme aspoň jedného z nich – Vladimíra Mináča. I jeho príbeh je zaujímavý. Bol o generáciu mladší a ako komunista sa zapojil do Slovenského národného povstania. Ako neskôr napísal v románe Smrť chodí po horách, najväčšou škvrnou, ktorá kedy sprznila slovenskú zem, bolo spriaznenie hákového kríža a gardistického dvojkríža. Cestou preňho bolo pripútanie budúceho obnoveného Československa k Sovietskemu zväzu, čo sa po roku 1948 skutočne podarilo.

Mináč pôsobil ako aktívny spisovateľ temer v pozícii ideológa a bol jednou z najviditeľnejších postáv komunistického režimu až do jeho posledných dní. Po invázii vojsk Varšavskej zmluvy na konci 60. rokov patril medzi popredné tváre normalizácie, bol členom úzkeho vedenia Komunistickej strany Československa. Od roku 1974 bol až do pádu režimu predsedom Matice slovenskej.

Popri perzekúciách komunistického režimu vrátane násilných postihov sa za Mináčových čias triedili spisovatelia na tých, čo písať mohli a čo nemohli. Jeden z tých, čo nemohli, bol napríklad Dominik Tatarka, konvertita z komunistického presvedčenia, na ktorého sa Mináč zvlášť sústreďoval.

Čo zachoval po sebe Mináč? Pseudokultúru socialistického realizmu, kde umením nebolo kvalitne tvoriť, ale dostať sa na výslnie a pritom sa príliš nezašpiniť. 

Vladimír Mináč. Foto: Magda Borodáčová/archív TASR

Po Nežnej revolúcii vyšiel na Slovensku po dlhých rokoch román Cígera Hronského Svet na trasovisku, aby sa čitateľ konečne dozvedel, že existovali aj úplne opačné názory na povstanie, ako sa dovtedy oficiálne podávali. A ukázalo sa, že nie malá skupina obyvateľstva ho nepodporovala. Začalo sa hovoriť o tisíckach ľudí, ktoré zo Slovenska odvliekli po prechode frontu vysnívaní sovietski spojenci do gulagov.

Mináč vtedy ostáva verný komunista, len jeho partaj sa premenovala na Stranu demokratickej ľavice. Vo verchuške zotrváva, tentoraz ako člen federálneho parlamentu.

Skúsme byť naozaj objektívni

Dnes, keď čítame v niektorých médiách o Cígerovi Hronskom, že kolaboroval s Tisovým režimom, má to byť upozornením: pozor, zaplietol sa s diablom. Ako však hovoriť o urputnosti tohto režimu, keď komunista Ladislav Novomeský vtedy viedol významný ekonomický časopis Budovateľ a ďalší ako Ján Poničan či Fraňo Kráľ mohli publikovať?

Ak by sme to porovnali s dobou Mináča, nevyzerala by ešte horšie? Veď zaňho nedovolili publikovať ani vlastným.

Cíger Hronský nemal žiadne politické funkcie. Mináč, naopak, pomerne vysoké. Cíger Hronský po zániku samostatného štátu a režimu zo Slovenska utekal. Mináč na to po Nežnej revolúcii ani nepomyslel, len sa presunul z jednej politickej funkcie do druhej.

Kým na inštalované tabule Cígera Hronského v Kremnici sa hľadí cez prsty, o Mináča sa dnes nikto neobtrie. V roku 2007 mu dokonca vtedajší predseda Národnej rady Pavol Paška zo strany Smer, v ktorej útrobách stále pnie Strana demokratickej ľavice, nástupkyňa prednovembrovej Komunistickej strany Slovenska, odhalil tabuľu na starej budove parlamentu. Darmo vtedy protestovali politici ako Pavol Minárik či František Mikloško.

Ako sme spomínali na začiatku, v pozadí sa stále hadí postoj hodnotených osobností k Slovenskému národnému povstaniu. Cíger Hronský ho otvorene odmietol, Mináč presne naopak a navyše desaťročia úspešne deformoval obraz o ňom, čoho ovocie žneme dodnes.  

Z tohto pohľadu je dnes napríklad pre ideologických kritikov prvej Slovenskej republiky prijateľná postava Imricha Karvaša, hoci sa ako guvernér Slovenskej národnej banky päť rokov rozhodujúcim spôsobom podieľal na ekonomickom vystužovaní režimu. Odpustením mu má byť, že sa v záverečnej fáze pôsobenia priklonil k povstaniu. Preto mu mohli minulý rok odhaliť bustu na budove súčasnej centrálnej banky. Boli pri tom opäť politici Smeru.   

Spomínaní dvaja matiční šéfovia sa výrazným spôsobom zapojili do vývoja Slovákov. Posúďte na základe pár informácií, ktorý akým spôsobom. Nejde o to, aby sme zamlčovali fakty o jednom či druhom a mazali ich mená.

Jozef Mak je veľký obraz slovenského človeka a nášho národného príbehu, reprezentuje trápenie s udalosťami, ktoré slovenský hrdina akosi nevie ovplyvniť. Cíger Hronský je pri dnešných sporoch na tom skoro tak ako jeho hrdina. Ale rola slovenskej kultúry má byť iná. Mazaniu sa treba postaviť a romány Cígera Hronského čítať.


Ďalšie články