Hoci Jozef Cíger Hronský žil po roku 1945 v emigrácii, jeho diela komunizmus prežili a čítali sa. Prežije aj progresivizmus?

V posledných dňoch si Denník N a denník Sme zobrali na mušku slovenského spisovateľa Jozefa Cígera Hronského. Pri príležitosti 125. výročia jeho narodenia v Kremnici, kde spisovateľ dakedy pôsobil, sa otvorila polemika o jeho kontroverznom pôsobení. Hovorí sa o jeho fašistickej orientácii, obidva denníky píšu v nápadnej zhode.

Príležitosťou sú pamätné tabule. Cíger Hronský ich má v Kremnici dve a kritici sa pozastavujú nad tým, že jedna z nich je umiestnená na budove základnej školy, kde kedysi pôsobil. Mala by mať neblahý vplyv na žiakov, lebo sa nej spomína prorežimový správca Matice slovenskej z čias prvej Slovenskej republiky z rokov 1939 až 1945.

Ide o pravdepodobne o prvý skutočný náznak cancel culture na Slovensku. Pôda sa testuje najskôr ako snaha o odstránenie týchto tabúľ, ale v pozadí už cítiť, ako tlie požiadavka, že tento autor a jeho meno sú nežiaduce. Preto problém s tabuľami. A to si už zaslúži krátke zastavenie.

Kľúčový je neprijateľný postoj k povstaniu

Jozef Cíger Hronský je jeden z najvýznamnejších slovenských spisovateľov. Významné miesto v našej kultúre mu zabezpečujú romány ako Jozef Mak či podľa mojej mienky vrchol jeho intelektuálnej tvorby, Pisár Gráč. Nezabudnuteľné sú pre mnohé generácie detí aj jeho rozprávky ako Janko Hraško, Budkáčik a Dubkáčik či Smelý zajko. Čítajú sa už celé desaťročia, ich jazyk a predstavivosť dokáže deti zaujať aj dnes. Nie je veľa autorov, ktorým sa niečo podobné podarilo. 

Cíger Hronský vytŕča natoľko, že žiadny režim 20. storočia ho nemohol ignorovať, hoci vládam nemusel ísť po chuti. Z tohto pohľadu ho možno porovnať azda len s ďalším velikánom, Milom Urbanom. Ich diela ako Jozef MakŽivý bič boli natoľko prenikavé a výnimočné, že ostali aj v povinnej výbave stredoškolského čítania predchádzajúceho komunistického režimu. 

Pritom obaja boli sympatizantmi režimu prvej Slovenskej republiky z rokov 1939 až 1945. Urban dokonca aj jeho propagátorom, keď pracoval ako šéfredaktor Gardistu, tlačového orgánu Hlinkovej gardy. Na rozdiel od Cígera Hronského po obnovení Československa neemigroval, ale ohol chrbát a začal písať konformne ku komunistom. 

Inak to bolo s Cígerom Hronským. Ten po zániku samostatného slovenského štátu emigroval. V zahraničí okrem iného napísal svoj ďalší román Svet na trasovisku. Vniesol doň niektoré faktografické prvky z vlastného uhla pohľadu, čím príbehy konkrétnych ľudí vsadil do pohnutých čias Slovenského národného povstania. Najdôležitejšie však je, že povstanie odmietol, čo je v slovenskej literatúre vskutku ojedinelý postoj.

(viac…)




Najnovšie autorské články