Úrokové miery sú nízke, štátny dlh preto nie je taký závažný problém. Kryptomeny sú skôr investíciou pre ľudí ochotných podstúpiť vyššie riziko. Na Slovensku je aktuálne väčšia sloboda slova než v USA, avšak budúcnosť za veľkou mlákou vidí optimisticky. Štandard sa rozprával s Ľubošom Pástorom, univerzitným ekonómom z Chicagskej univerzity a členom Bankovej rady Národnej banky Slovenska.

Ľudia majú pocit, akoby pandémia končila a oni si mohli konečne vydýchnuť. Z minulosti však vieme, že po vážnych krízach nasledovali hneď ďalšie krízy. Čo je aktuálne najzávažnejším problémom, pred ktorým Slovensko stojí?

Momentálne je to ešte stále pandémia. Je potrebné, aby sa zaočkoval dostatočný počet ľudí, a to nielen u nás, ale aj v zahraničí. To je aktuálne najväčší problém. Po ňom prídu veci, ako čo najefektívnejšie minúť peniaze z Fondu obnovy a vysporiadanie sa s dlhmi, ktoré pandémia narobila.

Vlády zrejme nebudú ochotné škrtiť výdavky ani zvyšovať dane. Je cestou inflácia?

Poďme na to pomaly, pretože toto je komplexná otázka. Začal by som tým, že súčasné bremeno vládnych dlhov je nízke. Zamyslime sa nad tým, čo je bremenom dlhu. Platba úrokov zaťažuje štátny rozpočet. Momentálne sú úrokové miery nízke, miestami aj záporné. To znamená, že s nimi štátne rozpočty skoro žiadne náklady nemajú. Bremeno dlhu je nízke kvôli mimoriadne nízkym úrokovým mieram. Ak sa tie zdvihnú, vzrastie aj bremeno dlhu. To nám však v najbližšej dobe nehrozí.

Druhým dôvodom, prečo bremeno dlhu nie je až také vysoké, je to, že významná časť dlhu je na bilanciách centrálnych bánk, v našom prípade na bilancii eurosystému. Keby ste očistili slovenský štátny dlh o cenné papiere, ktoré vlastní eurosystém, bol by nižší možno až o štvrtinu. To nám v budúcnosti pomôže v prípade, ak úrokové miery porastú.

Áno, to sedí, dejú sa však aj iné veci. Celá európska pomoc je o tom udržať v eurozóne štáty ako Taliansko a Španielsko, ktoré sú extrémne zadlžené. Je otázne, či sa to podarí, ale akonáhle nastane v eurozóne väčšia kríza, cena dlhu vzrastie.

Áno.

Čiže na aktuálnu nízku úrokovú mieru sa nemôžeme spoliehať.

Momentálne je v eurozóne patová situácia v tom zmysle, že bailout takýchto krajín nie je z legálneho hľadiska prípustný a na strane druhej no bailout nie je schodný. Neexistujú totiž presné pravidlá na reštrukturalizáciu vládnych dlhov. Preto sme v šedej zóne medzi bailoutom a no bailoutom, kde hlavnú rolu zohráva Európska centrálna banka. Ak by prišla napríklad v roku 2025 ďalšia kríza, riešením by zrejme bolo, že by eurosystém zaviedol nový nákupný program dlhopisov.

Centrálna banka nám rieši problémy, ktoré by mali riešiť politici nastavením systému na európskej úrovni. Treba sa dohodnúť, či bude, alebo nebude bailout, ak sa niektorá krajina dostane do problémov. Momentálne také riešenie nie je jasne vymedzené, preto to ostáva na pleciach Európskej centrálnej banky.

To je na jednej strane flexibilné, na strane druhej, ako dlho je to udržateľné?

Pokým sa politici nezhodnú na lepšom riešení. Súhlasím s tým, že to nie je dokonalé riešenie, ale mali sme od gréckej krízy takmer dekádu na to, aby sme to vyriešili, ale na európskej úrovni sa lepšie riešenie nenašlo.

Vy si myslíte, že v súčasnej situácii v Európe nie je dlh taký vážny problém ako pred desiatimi rokmi? Vzhľadom na všetky inštitucionálne možnosti, ktoré máme, by nás dlhy nemali tak trápiť.

To som nepovedal, dlhy by nás mali trápiť, ale nie sú až takým závažným problémom, ako sa na prvý pohľad zdá. Ak vám niekto povie, že Grécko má dlh na úrovni dvesto percent HDP, nemusíte sa na mieste začať triasť a obávať o krízu, pretože máme nízke úrokové miery, časť z gréckeho dlhu je na bilancii centrálnych bánk a existuje flexibilita ECB zasiahnuť v prípade, že na tom bude zhoda.

Práve pre vysokú zadlženosť južných ekonomík by zvyšovanie úrokových mier nebolo schodné.

Pokiaľ viem, zvyšovanie úrokových mier sa momentálne nechystá. Všetko bude závisieť od budúceho vývoja inflácie.

Ktorá v súčasnosti rastie.

Rastie, ale je to prirodzené, pretože sa stretáva vyšší dopyt s nižšou ponukou.

Takže je to len prechodný jav?

Po pandémii si chcú ľudia dopriať to, čo predtým nemohli a majú na to aj peniaze. Keď sa pozriete na výšku vkladov domácností na bežných účtoch, je mimoriadne vysoká. Ľuďom sa na bankových účtoch nahromadili peniaze. Chcú míňať a to vytvára mimoriadne vysoký dopyt. Na druhej strane, je nižšia ponuka, pretože mnohé firmy počas pandémie zanikli a popretŕhali sa niektoré výrobné reťazce. Je ťažké dodať niektoré výrobky, problémy sú napríklad s čipmi. Ak sa stretne vyšší dopyt s nižšou ponukou, vznikne inflácia. Či je to prechodný jav, je jedna z najdôležitejších otázok dnešnej doby.

Ide o to, do akej miery si domácnosti, odborári či firmy upravia svoje inflačné očakávania. To je kľúčové. Ak pri najbližšom vyjednávaní o mzdách medzi odbormi a manažmentom nejakej firmy sa zhodnú na tom, že inflácia bude štyri percentá a dohodnú sa na mzdách vyšších o štyri percentá, inflácia skutočne bude vyššia. Ak si však povedia, že je to len prechodný jav a inflácia ostane povedzme dve percentá a dohodnú sa na mzdovom raste dve percentá, inflácia bude nižšia. Dôležité je, ako ECB komunikuje svoje očakávania, pretože trh na to prihliada.

Vy hovoríte, že je to úplne pod kontrolou? Že je to vec rozhodnutia?

Nie je to úplne pod kontrolou. Ale jedným z významných signálov, ktoré prispievajú k formovaniu inflačných očakávaní, sú aj vyjadrenia ECB.

Charles Goodhart tvrdí, že globálne od 90. rokov prevažovali dezinflačné trendy a teraz budú naopak pre obmedzenie globalizácie a vyčerpanosť Číny prevažovať trendy inflačné. Očakávania budú asi vychádzať z tohto.

Myslím, že áno. Dokonca si myslím, že bude aj trvalé zvýšenie inflácie, podľa mňa nejde len o prechodný jav. Hovorili sme o globálnych výrobných reťazcoch, ktoré sa do istej miery popretŕhali, mnohé sa budú meniť. Firma v západnej Európe si povie, že už nebude dovážať z Číny, pretože môže prísť ďalšia pandémia a radšej si to urobí doma na starom kontinente. Možno to bude drahšie, ale zásobovací reťazec bude stabilnejší. Prispeje to však logicky k zvýšeniu cien.

Na druhej strane chcem povedať, že centrálnym bankám by neprekážalo, keby bola inflácia mierne vyššia. ECB sa posledných pár rokov nedarilo plniť inflačné ciele. Dodnes sa snaží byť niečo pod dvomi percentami, pričom inflácia má už roky bližšie k jednému percentu ako k dvom. ECB by preto neprekážalo, keby inflácia bola trvale na o niečo vyššej úrovni. Na akej presne sa dozvieme až po ukončení revízie stratégie, ktorá sa v ECB práve uskutočňuje.

V Amerike je iná situácia, keďže inflácia je tam vyššia. Môže sa to preniesť aj k nám?

Do istej miery určite áno, v Amerike je momentálne až päťpercentná inflácia. Na takej úrovni je to určite prechodné. Ide o bázický efekt, ak to porovnáme s minulým rokom, kedy bola pandémia výraznejšia. Obrovský stimulačný balík v Amerike zohráva významnú rolu. V Európe sa bavíme o tom, čo robiť so 750-miliardovým balíkom z Fondu obnovy, ale za veľkou mlákou sa bavia o biliónoch.

Vznikla okolo toho zaujímavá debata, v ktorej sa k návrhom prezidenta Bidena kriticky vyjadril Larry Summers, bývalý minister za vlády Clintona a bývalý rektor Harvardu. Summers kritizoval Paula Krugmana, že ak prejde stimulus 1,9 bilióna dolárov, tak to povedie k vyššej inflácii a prehratiu ekonomiky, v obehu bude skrátka priveľa peňazí, čo zníži ich hodnotu. Krugman bol za Bidenov plán. Tvrdil, že situácia je ako po vojne, že ekonomika potrebuje stimul, aj keď už začína rásť. Aký názor v tejto debate zastávate?

(viac…)




Najnovšie autorské články