Majú odlišné publikum a úplne iný jazyk a spôsoby, ale spája ich rovnaké pokrytectvo. Príbeh Vladimira Poznera a Vladimira Solovjova, dvoch popredných moderátorov Prvého kanála ruskej televízie. Píše Vasil Lipitsky.

Vráťme sa do augusta 1991, do čias, keď ešte existoval Sovietsky zväz. V auguste zlyhal puč, išlo o posledný pokus časti vládnych kruhov zastaviť pokrok k demokracii a trhovej ekonomike. V ten večer, keď bolo zrejmé, že ide o puč, som išiel do televízie, aby som v priamom prenose programu Vremja, čo je až doteraz hlavná spravodajská relácia Prvého kanálu ruskej štátnej televízie, hovoril o posledných udalostiach. Situácia bola napätá. Len pripomeniem, že televízia počas puču vysielala balet Labutie jazero.

Vtedy som prvýkrát a naživo videl ľudí, ktorých tváre poznal každý sovietsky občan lepšie ako tváre rodinných príslušníkov. Ale moderátori hlavnej televízie v štáte tentoraz vyzerali zmätene a vystrašene. To, čo tak nadšene propagovali celé roky, bolo v rozklade. Teraz im v očiach stála otázka, čo sa s nimi stane, do akej miery aj oni ponesú zodpovednosť za minulosť.

Nová vláda nič neurobila, žiaden revanš, nič sa nezmenilo. Už na druhý deň hovorili tí istí ľudia o triumfe demokracie s rovnakým oduševnením ako predtým o víťazstve komunizmu. Hoci má televízia obrovský vplyv na spoločnosť, sama osebe je iba nástrojom v rukách jej majiteľov.

Komu patrí televízia a prečo to nezmenil internet

V Rusku je tým majiteľom štát, ak teda hovoríme o hlavnej televíznej stanici. V mene štátu vystupuje administratíva prezidenta Ruskej federácie, takže možno povedať, že práve ona reálne kontroluje hlavnú televíziu v krajine. V súčasnom Rusku pritom neznamená, že musí ísť o osobu prezidenta. Vráťme sa ale späť k televízii, podstatné je, že dva jej hlavné kanály sú naďalej prevládajúcim zdrojom politických informácií pre väčšinu Rusov. Samozrejme, dnes už existuje viacero malých súkromných alebo regionálnych televíznych kanálov, ale ich vplyv je neporovnateľný so spomínanými dvomi kanálmi štátnej televízie. Vysvetlenie je jednoduché – pokryť signálom obrovské ruské územie nedokáže nikto okrem vládnych agentúr. Ide o obrovské výdavky.

Situácia sa zmenila s rozvojom internetu. K internetu má dnes v Rusku prístup už 81 percent obyvateľov. Televízny monopol je tým zrušený. Lenže internet využívajú hlavne mladí ľudia a viac ako politické informácie ich zaujíma zábava. A tak tradičným zdrojom zostáva Vremja a niektoré ďalšie televízne relácie.

Program Vremja na prvom kanáli. Foto: wikimedia

Ruskú televíziu často obviňujú zo zaujatého výberu a prezentácie faktov. Je prakticky vylúčené kritizovať vládu, o opozičných aktivitách sa nedozviete takmer nič. Informácie o domácom dianí sú takmer vždy pozitívne, ale o Európskej únii a USA dostanete väčšinou zlé správy. Vlastne to pripomína časy starej sovietskej televízie len s jednou výnimkou – nepočuť žiadne zmienky o komunizme.

Vedenie televízie na túto kritiku odpovedá, že pracuje za štátne náklady a preto musí vyjadrovať záujmy štátu. S tým by sa dalo súhlasiť, keby sa dodržiavali niektoré pravidlá, napríklad keby to, čo je oficiálne a úradné, nebolo automaticky nazývané aj verejné, keby sa vychádzalo z toho, že vynakladané štátne zdroje nepatria len orgánom štátnej moci, ale všetkým občanom Ruska.

Kto sú hviezdy ruskej obrazovky

Najpopulárnejším žánrom súčasnej politickej žurnalistiky v Rusku sú diskusné relácie s výraznými moderátormi, takzvané talk-show. Moderátori sú známi podobne ako najznámejší politici alebo herci, pričom majú zreteľný vplyv na verejnú mienku.

Napríklad reláciu Vladimira Solovjova sleduje až okolo 15 percent divákov, ktorí majú v tom čase zapnutý televízor. Solovjov je dokonca zapísaný v Guinnessovej knihe rekordov ako moderátor, ktorý strávil v televízii najdlhší čas počas jedného týždňa, spolu išlo o takmer 26 hodín (presne 25 hodín 53 minút a 57 sekúnd). Solovjov celkom aktívne aj agresívne demonštruje svoje vlastenectvo a lojalitu ruským orgánom.

Vladimir Solovjov. Foto: wikimedia

Aby sme si lepšie predstavili tento žáner, popularita Solovjova sa spája aj so škandálmi, ktoré počas prenosov neustále vznikajú. Talk-show síce ako žáner vyžaduje diskusiu, ale možnosti tejto diskusie v ruskej televízii sú značne obmedzené, keďže diváci by z televíznych obrazoviek nemali počuť príliš kritické úsudky o Rusku a jeho vedení. Ak si chcete predstaviť, ako to môže vyzerať, tak Solovjov neváha hrubo prerušiť svojho oponenta alebo ho pokojne vyhodiť zo štúdia. Áno, aj s použitím sily. Stačí, že prekročí neviditeľnú hranicu dovoleného.

Vladimír Solovjov s prezidentom Putinom. Foto: wikimedia

Reláciu nazvanú jeho vlastným menom má aj iný známy a vplyvný moderátor v Rusku, Vladimir Pozner. Jeho štýl práce je úplne iný, usiluje o intelektuálnu reflexiu, ktorá divákov vedie k samostatným záverom.

Oplatí sa ho aj predstaviť. Pozner sa narodil vo Francúzsku, kde prežil mladosť, neskôr sa presťahoval so Ameriky. V obidvoch krajinách má dobré osobné kontakty. Patrí k nim napríklad Phil Donahue, slávna americká televízna hviezda a rešpektovaný otec žánru talk show. Pozner a Donahue spolu produkovali programy v americkej aj v ruskej televízii.

Dvojica Pozner Donahue ešte v amerických časoch. Foto: wikimedia

Poznerova ruská relácia existuje už od roku 2008. Zo začiatku boli jeho hosťami veľké mená ako Hillary Clintonová, Julian Assange, Benjamin Netanjahu či filozof Noam Chomsky a ďalšie „superstars“ svetovej politiky a kultúry. Pozner vo svojej show obhajoval liberálne hodnoty a útočil na pravoslávne kresťanstvo, ktoré dokonca označil za najväčšiu tragédiu pre Rusko. To mu nepomohlo ani v Kremli ani v televízii. Prinieslo to svoje následky a v roku 2015 sa už sťažoval na cenzúru, ktorej čelil pri výbere účastníkov diskusie. Niekoľko jeho relácii bolo dokonca úplne vypustených z vysielania.

Pozner sa nakoniec vzdal a prijal nové pravidlá hry. Vďaka tomu dodnes moderuje, hoci s tým, že väčšinu jeho hostí vyberá vedenie televízie. Drží sa v rámcoch politickej neutrálnosti a len zriedkavo si dovolí nepriame prejavy nespokojnosti.  

Vladimir Pozner v súčasnosti. Foto: wikimedia

Napriek všetkým rozdielom medzi Poznerom a Solovjovom, napriek tomu, že navonok vyzerajú ako úplné protipóly, obidvaja vykonávajú v ruskej televízii rovnakú funkciu: vytvárajú medzi divákmi pocit stability, jednoty, dôvery voči prezidentovi a vláde. Pôsobia pritom na iné časti publika, aby každý divák dostal to, čo chce.  

Obidvoch však spája pokrytectvo. „Vlastenec“ Solovjov je majiteľom luxusnej vily pri jazere Como s trvalým pobytom na severe Talianska. Pozner celkom iste nezmenil svoje liberálne a kozmopolitické názory, no nevyjadruje ich nahlas, aby sa udržal v televízii. Bohužiaľ, v Rusku nejde o žiadne výnimky. Takéto správanie – doublethink, ako to nazval George Orwell – je typické pre ruskú mediálnu verejnosť.

Moderátor Pozner. Foto: wikimedia

Nevyhnutným dôsledkom tejto kultúry je, že ruské televízie vytvárajú skreslený obraz reality. Aj samotná realita je tam dosť kontroverzná a klamlivá. Fasáda Ruska ako suverénnej veľmoci skrýva oslabenú a technologicky zaostalú ekonomiku. Falošný obraz pevnej a dokonca autoritárskej moci maskuje organizačný chaos, svojvôľu miestnych orgánov. Za iluzórnou jednotou ľudu sa skrývajú protichodné záujmy jeho vrstiev a skupín.

Nikolaj Gogoľ dal svojej slávnej komédii Revízor ako motto staré ruské porekadlo analogické aj tomu slovenskému: „Nenadávaj na zrkadlo, keď máš krivú hubu.“ Nebuďme teda na ruskú televíziu príliš prísni, zodpovedá svojmu štátu aj dobe. Keby som mal parafrázovať výrok Josepha de Maistre, tak by som povedal, že každý národ má takú televíziu, akú si zaslúži.       

Prvá časť rozhovoru Vladimira Poznera s Hillary Clintonovou (po anglicky)
„Vypadni ty nacistický upír“ Solovjov dáva zo štúdia nevyberaným spôsobom vyviesť svojho hosťa

Vydržte, hlasujete...

Ďakujeme za váš hlas...

Už ste hlasovali...

0