Hillary Clintonová ako hosť v talk-show Vladimira Poznera na Prvom kanáli. Foto. wikimedia

Majú odlišné publikum a úplne iný jazyk a spôsoby, ale spája ich rovnaké pokrytectvo. Príbeh Vladimira Poznera a Vladimira Solovjova, dvoch popredných moderátorov Prvého kanála ruskej televízie. Píše Vasil Lipitsky.

Vráťme sa do augusta 1991, do čias, keď ešte existoval Sovietsky zväz. V auguste zlyhal puč, išlo o posledný pokus časti vládnych kruhov zastaviť pokrok k demokracii a trhovej ekonomike. V ten večer, keď bolo zrejmé, že ide o puč, som išiel do televízie, aby som v priamom prenose programu Vremja, čo je až doteraz hlavná spravodajská relácia Prvého kanálu ruskej štátnej televízie, hovoril o posledných udalostiach. Situácia bola napätá. Len pripomeniem, že televízia počas puču vysielala balet Labutie jazero.

Vtedy som prvýkrát a naživo videl ľudí, ktorých tváre poznal každý sovietsky občan lepšie ako tváre rodinných príslušníkov. Ale moderátori hlavnej televízie v štáte tentoraz vyzerali zmätene a vystrašene. To, čo tak nadšene propagovali celé roky, bolo v rozklade. Teraz im v očiach stála otázka, čo sa s nimi stane, do akej miery aj oni ponesú zodpovednosť za minulosť.

Nová vláda nič neurobila, žiaden revanš, nič sa nezmenilo. Už na druhý deň hovorili tí istí ľudia o triumfe demokracie s rovnakým oduševnením ako predtým o víťazstve komunizmu. Hoci má televízia obrovský vplyv na spoločnosť, sama osebe je iba nástrojom v rukách jej majiteľov.

To najlepšie
zo Štandardu

Štandard

Prihláste sa na odber
najlepších článkov týždňa
na denníku štandard.