Taliban zatiaľ postupuje tam, kde čelí najmenšiemu odporu, no pre mnohých poľných veliteľov je jednoduchšie sa s ním dohodnúť, než vzdorovať. Morálka afganskej armády je medzitým nízka, keďže vláda stratila v očiach mnohých obyvateľov legitimitu. Navyše, v krajine na rozdiel od 90. rokov neexistuje zjednotená sila, podobná niekdajšej Severnej aliancii, ktorá dokázala Talibanu aspoň čiastočne vzdorovať, tvrdí Slavomír Horák z Fakulty sociálnych vied Karlovej univerzity v Prahe.

Militantné hnutie Taliban nedávno získalo kontrolu nad hlavným hraničným priechodom Šerchan Bandar medzi Afganistanom a Tadžikistanom. Taliban postupuje už dlhší čas, prečo práve obsadenie tohto miesta zaujalo svetové médiá?

Vždy, keď sa hnutie tohto typu dostane k nejakým hraniciam alebo do blízkosti nejakého iného štátu, tak to, samozrejme, vzbudí pozornosť. Stalo sa to už pred niekoľkými rokmi, keď sa Taliban dostal na turkménske hranice. To isté sa stalo v prípade hraníc s Tadžikistanom aj Uzbekistanom. Takže vo všeobecnosti to nie je niečo prakticky až také významné, ale je to zaujímavé pre médiá.

Takže zo strategického hľadiska to nie je niečo vyslovene prelomové?

Nie je to úplne bezvýznamné. Obsadením priechodu Šerchan Bandar začína Taliban ovládať spojenie medzi Tadžikistanom a Afganistanom. Oba hlavné priechody sú dnes už v rukách tohto hnutia.

V ktorých oblastiach bol postup Talibanu v posledných mesiacoch najvýraznejší?

Taliban postupuje v dvoch regiónoch. Jednak na severe v pohraničných oblastiach. Taktiež však postupuje na juhu. Len pred niekoľkými dňami bola dobytá aj základňa, na ktorej v minulosti pôsobili českí vojaci. Nateraz sa však zdá, že Taliban sa snaží postupovať cestou najmenšieho odporu. Ako máme možnosť vidieť, posádky afganskej armády sa im väčšinou bez väčších problémov vzdávajú výmenou za to, že môžu v pokoji odísť a prenechávajú základne Talibanu.

Hovoríte o postupe tam, kde je najmenší odpor. Neboli však práve tieto severné oblasti v minulosti baštou takzvanej Severnej koalície, ktorá v 90. rokoch Talibanu ako jedna z mála síl v krajine efektívne vzdorovala?

Nie sú to ešte úplne tie isté oblasti. Dané oblasti sa aj v 90. rokoch nakoniec dostali pod kontrolu hnutia Taliban, či už išlo o regióny s prevahou tadžického, turkménskeho alebo uzbeckého obyvateľstva. Podstatné však je, že Severná aliancia ako ju poznáme z konca 90. rokov, keď bola jedinou silou schopnou na určitom limitovanom území vzdorovať Talibanu, dnes už neexistuje. Nemáme tu žiadneho Ahmada Šáha Masúda, ktorý vtedy mal obrovskú autoritu a punc bojovníka proti Talibanu. V súčasnosti tu chýba nejaká ako-tak jednotná sila, ktorá by bola schopná Talibanu vzdorovať.

Čo sa stalo s pôvodnými vojvodcami a štruktúrami Severnej aliancie po americkej invázii – boli integrované do novej afganskej vlády?

Samozrejme, nezanikla úplne, niektorí velitelia stále existujú, no na menej rozsiahlom území. Po páde Talibanu v roku 2001 bolo celé to územie Severnej aliancie rozparcelované medzi jednotlivých vodcov a neostala tam žiadna sila, ktorá by ich vedela dať znova dohromady. Mnohí z nich sa v rôznej miere integrovali do vlády a tam začali bojovať o posty, vplyv, moc, peniaze a rozhádali sa medzi sebou. Z tohto dôvodu teraz na severe Afganistanu nie je žiadna jednotná sila, ktorá by Talibanu vzdorovala. To je prvá vec. Po druhé, ak sa pozrieme na dejiny Afganistanu, tak tie časti na severe, o ktorých sme sa rozprávali, boli nakoniec Talibanom dobyté. A tí, ktorí miestnym jednotkám velili, či už to boli uzbeckí Džunbiš-i-millí pod vedením generála Abdula Rašída Dostúma alebo Atta Mohamed Núr, guvernér Balchu, za Tadžikov, vtedy pred Talibanom ušli buď do exilu, alebo práve na územia spravované Severnou alianciou. Nič také tam dnes nie je. Jednotliví velitelia tam kontrolujú svoje územia, ktoré možno budú brániť a možno aj nie, a pokúsia sa dohodnúť nejaký kompromis s Talibanom. V každom prípade, tie územia, ktoré sa teraz dostávajú späť pod kontrolu Talibanu, to sú teritóriá menších a slabších poľných veliteľov. Buď nemajú vojenskú silu, aby vzdorovali, alebo nechcú spolupracovať s centrálnou vládou, prípadne je pre nich skrátka jednoduchšie dohodnúť sa s Talibanom. To je koniec koncov niečo, čo sa dialo aj v 90. rokoch. Mnohí velitelia sa vtedy hlásili k Talibanu preto, lebo to pre nich v danom momente bolo výhodnejšie. Keď bol Taliban zvrhnutý, bolo pre nich výhodné zrazu niečo iné.

Je primárnym faktorom, pre ktorý nedokážu provládne sily vzdorovať Talibanu, strata americkej vojenskej podpory?

Americká vojenská podpora je, samozrejme, zásadná vec. Do určitej miery to pomáhalo vojensko-technicky aj morálne. Vždy tam za prípadným neúspechom stál ešte niekto iný, kto dokázal boj zvrátiť. Keď ešte normálne fungovala americká armáda v Afganistane, Taliban nemal takú odvahu útočiť napríklad na vojenské základne. Samozrejme, boli aj také incidenty, no Taliban vtedy rozhodne neútočil tak systematicky, ako to vidíme dnes.

V kontexte spomínaného vplyvu poľných veliteľov – môžeme dnes ešte vôbec hovoriť o akejsi afganskej armáde?

Áno, určite o nej ešte môžeme hovoriť. No čím viac Taliban postupuje, tým viac sa ukazuje, ako zle na tom je z hľadiska morálky. Nakoniec sme to videli už v 80. rokoch, keď množstvo vojakov bojujúcich v takzvanej Afganskej ľudovej armáde bojovalo pomerne vlažne, alebo nebojovalo vôbec. V momente, keď prešli na stranu opozície, sa ich morálka zrazu zásadne zvýšila. Niečo podobné vidíme aj dnes. Pričom Taliban tomu pomáha aj svojou mediálnou kampaňou, ktorá provládnych vojakov vykresľuje ako zradcov Afganistanu bojujúcich za okupačné sily.

(viac…)

To najlepšie
zo Štandardu

Štandard

Prihláste sa na odber
najlepších článkov týždňa
na denníku štandard.