Odborník Horák: Taliban sa zmenil, ešte sa len ukáže, ako. USA strácajú s Afganistanom celý región

Je primárnym faktorom, pre ktorý nedokážu provládne sily vzdorovať Talibanu, strata americkej vojenskej podpory?

Americká vojenská podpora je, samozrejme, zásadná vec. Do určitej miery to pomáhalo vojensko-technicky aj morálne. Vždy tam za prípadným neúspechom stál ešte niekto iný, kto dokázal boj zvrátiť. Keď ešte normálne fungovala americká armáda v Afganistane, Taliban nemal takú odvahu útočiť napríklad na vojenské základne. Samozrejme, boli aj také incidenty, no Taliban vtedy rozhodne neútočil tak systematicky, ako to vidíme dnes.

V kontexte spomínaného vplyvu poľných veliteľov – môžeme dnes ešte vôbec hovoriť o akejsi afganskej armáde?

Áno, určite o nej ešte môžeme hovoriť. No čím viac Taliban postupuje, tým viac sa ukazuje, ako zle na tom je z hľadiska morálky. Nakoniec sme to videli už v 80. rokoch, keď množstvo vojakov bojujúcich v takzvanej Afganskej ľudovej armáde bojovalo pomerne vlažne, alebo nebojovalo vôbec. V momente, keď prešli na stranu opozície, sa ich morálka zrazu zásadne zvýšila. Niečo podobné vidíme aj dnes. Pričom Taliban tomu pomáha aj svojou mediálnou kampaňou, ktorá provládnych vojakov vykresľuje ako zradcov Afganistanu bojujúcich za okupačné sily.

Dá sa povedať, že afganská armáda zväčša nebojuje z presvedčenia?

Nemôžeme hádzať všetkých afganských vojakov do jedného vreca, ale ako vidíme, pre množstvo z nich je jednoduchšie nebojovať, vzdať sa a prenechať územie Talibanu, než bojovať za afganskú vládu, v ktorej v čistotu a dobré úmysly verí dnes už len málokto. Tá má totiž povesť skorumpovanej, nie veľmi dobrej a kolaborantskej vlády visiacej na motúzikoch okupantov, ktorí teraz odchádzajú.

Ako v takomto prípade vidíte šance centrálnej vlády udržať sa v prípade odchodu Američanov? Môže ešte niečím prekvapiť, alebo je už vydaná Talibanu napospas?

V tomto prípade je ale veľmi ťažké niečo predikovať. Otázny je aj zámer Talibanu. Treba si uvedomiť, že Taliban nie je jednotné hnutie, ktoré by malo centralizované a hierarchizované vedenie. Taliban je už dvadsať rokov skôr značka, ktorú prijalo za svoju množstvo miestnych veliteľov.

Dá sa vôbec hovoriť o nejakej podpore centrálnej vlády medzi miestnym obyvateľstvom? Má v očiach aspoň niektorých etník, prípadne regiónov legitimitu?

Afganistan je veľmi regionalizovaný. Sú tam preto aj stúpenci prezidenta Ašrafa Ghaního. Viceprezident Abdulláh Abdulláh má tiež ešte niekde značnú podporu, aj keď zďaleka nie takú, akú mal Ahmad Šáh Masúd. V tej vláde vždy sedí niekto „náš“ a ten má vo svojom regióne alebo etniku určitú mieru podpory a legitimity. V Afganistane je tento etnický a regionálny faktor veľmi silný.

map showing parts of Afghanistan currently under government control and territories under the influence of the Taliban pic.twitter.com/XvmpTYRn4d

— Billy (@pjonesbilly) June 29, 2021

Dajú sa teda identifikovať určité regióny, ktoré viac podporujú terajšiu vládu?

Minimálne stred Afganistanu a taktiež Pandžšír je do určitej miery lojálny vláde, keďže v nej sedí aj Abdulláh Abdulláh. Taktiež časti južného Afganistanu, ktoré práve teraz začína Taliban vojensky valcovať. V tomto prípade ani nie preto, že by ho miestni obyvatelia chceli, ale len preto, že je skutočne silnejší. V tomto smere vláda naozaj stráca. A lojálna je tiež práve časť krajiny na severe v okolí mesta Mazáre Šaríf alebo Balchu, kde ešte stále existujú miestne sily, či už sú to Džunbiš-i-millí generála Dostúma, alebo jednotky Attu Mohameda Núra, čo sú momentálne asi najvýznamnejší poľní velitelia na severe.

Ako je na tom s podporou Taliban z regionálneho hľadiska? Jeho baštami bývali paštúnske oblasti na juhu, aká je situácia dnes?

Ono je to skutočne tradične južný Afganistan. Ide o oblasť, ktorú sa za posledných dvadsať rokov reálne nepodarilo ani afganskej vláde, ani spojeneckým vojskám dostať úplne pod kontrolu. Ide o celý paštúnsky pruh od Kábulu na juh a západ až k iránskym hraniciam, takmer k Herátu. Táto oblasť bola vždy nepokojná a vždy tam bolo veľa stúpencov Talibanu. Určitú podporu tam spočiatku mala aj vláda, avšak paralelne s tým, ako sa ukazovala jej neschopnosť a kopili sa chyby, ako aj civilné obete na strane Afgancov v dôsledku útokov spojeneckých vojsk, začala klesať. No spočiatku tam tá miera podpory skutočne bola. Koniec koncov Hamíd Karzáí bol považovaný za človeka z južného Afganistanu a podporu tam mal. No postupne ju stratil z dôvodu obrovskej korupcie, nefunkčnosti štátneho aparátu, aj preto, že jeho režim bol pri moci vďaka okupačným vojskám. Druhou vecou je, ako sme už spomínali, že množstvo veliteľov a oblastí sa Talibanu poddáva z pragmatických dôvodov.

Je v prípade sťahovania amerických vojsk na mieste často spomínaná paralela so sťahovaním z Vietnamu v roku 1975?

Úprimne, sťahovanie z Vietnamu bolo omnoho menej organizované a viac chaotické, pretože sa neraz odchádzalo tesne pred postupom vojakov takzvaného severného Vietnamu. Sú známe fotografie evakuácie ambasády vrtuľníkom vo vtedajšom Saigone. Odchod z Afganistanu je omnoho viac organizovaný a odohráva sa na základe dohody s Talibanom. Ak vôbec môžeme kresliť nejaké historické paralely, čo je však vždy problematické, pretože každá takáto situácia je skutočne iná, prirovnal by som to skôr k odchodu sovietskych vojsk z Afganistanu v roku 1989.

Ktoré krajiny by sa mali prípadného triumfu Talibanu v Afganistane najviac obávať a prečo? Taliban je vo všeobecnosti považovaný za afganské a nie medzinárodné hnutie. Mal by motiváciu expandovať do iných štátov?

Tu sa to dá rozdeliť na viacero častí. Jedna vec je, ako Taliban vníma sám seba, a druhá, ako ho vnímajú susedné štáty Afganistanu. Sám seba Taliban vníma skôr ako vnútroafganské hnutie. Nedávno som čítal analýzu z Ruska, kde začínajú Talibanu z pochopiteľných dôvodov venovať značnú pozornosť. Ruskí analytici v nej došli k záveru, že ak sa Talibanu podarí dobyť väčšinu Afganistanu, celý asi nedobyje, to sa nikomu nepodarilo, ale obsadil by veľké mestá a dopravnú okružnú spojnicu medzi nimi, hnutie bude mať v prvom rade dosť práce so stabilizáciou získaných území a s budovaním štátu. Taktiež Taliban doteraz nikdy nedeklaroval, že by mal záujem expandovať na ďalšie územia. Toto je pohľad vnútrotalibanský.

Aká je tá druhá rovina?

Druhou rovinou je, že pod krídla Talibanu sa v Afganistane môžu dostať rôzne skupiny, ktoré majú svoje ciele mimo krajiny, a to najmä v štátoch Strednej Ázie – v Tadžikistane, Uzbekistane a podobne. Tieto skupiny sú momentálne potlačené, aj keď v Tadžikistane sú trocha silnejšie než napríklad v Uzbekistane, hoci aj tam by sme našli toto podhubie. Je dosť pravdepodobné, že takéto skupiny sa budú snažiť hľadať útočisko v Talibane. Či sa to však stane, to už je druhá vec. Momentálne sa to nedá predpovedať. Tretia vec, ktorá na to môže byť naviazaná, to sú rôzne globálne džihádistické skupiny, ktoré môžu eventuálne začať operovať z územia Afganistanu pod kontrolou Talibanu. Na druhej strane, dnes už vidíme, že pre Taliban sú tieto skupiny skôr konkurenciou. Nie je tam už taká symbióza, ako bola v 90. rokoch medzi Talibanom a hnutím al-Káida. Samozrejme, nedá sa s určitosťou povedať, že niečo takéto nevznikne, ale keď sa pozrieme na vzťahy medzi Talibanom a takzvaným Islamským štátom, ktorý čiastočne operuje aj v Afganistane, sú skôr konkurenčné až nepriateľské, pričom spolu aj bojovali.

Ako vnímajú Taliban okolité štáty?

Tie Taliban vnímajú ako potenciálnu hrozbu. Práve s ohľadom na skúsenosť z 90. rokov sa na postup Talibanu k hraniciam snažia poukazovať a, samozrejme, získať z toho aj nejaký zisk – vojenskú, ekonomickú alebo politickú podporu. Čiže ideologický front by sa zameral na Strednú Áziu. Spojené štáty už teraz uvažujú o možnostiach rozmiestniť v týchto štátoch svoje sily. Tu sú však zásadným faktorom Rusko a Čína. Región už je dnes iný, než bol v roku 2001, keď bol vplyv Moskvy a Pekingu iný a inak sa aj prejavoval, pričom voči americkej prítomnosti bol omnoho tolerantnejší. Môj osobný názor však je, že Taliban si nebude chcieť nateraz kaziť reputáciu a vyvolávať dojem hrozby a bude sa preto zameriavať na domáce vnútroafganské problémy. V tejto etape by sa nemal snažiť o nejakú expanziu smerom von. [Tadžikistan požiadal v stredu o pomoc Rusko a ďalších svojich spojencov z Organizácie Zmluvy o kolektívnej bezpečnosti. Urobil tak po tom, ako väčšinu hranice so susedným Afganistanom ovládlo militantné hnutie Taliban, informovalo Rádio Slobodná Európa/Rádio Sloboda, pozn. red.].

Môže to mať ešte nejaký dosah aj na USA, ktoré sú na druhom konci sveta? Ostanú Washingtonu v krajine ešte nejaké páky?

Nedávno som sledoval zaujímavú debatu jedného amerického think tanku, kde dospeli k záveru, že keď Američania odídu z Afganistanu, stratia aj celý okolitý región. To stojí za zamyslenie, pretože v okamihu, keď Spojené štáty odídu z Afganistanu a moci sa chopí taká skupina, ako je Taliban, už nebude chcieť v krajine žiadnych ďalších interventov. To je koniec koncov aj ich tromf. Môžu hovoriť, aha, my sme miestne afganské hnutie, nie sme závislí od žiadnych okupantov. Sme ľudia, ktorí vám rozumejú, pretože sme tiež Afganci. A táto rétorika sa u nich objavuje stále viac. Oni to už nehrajú len na Paštúnov, na konzervatívnu, duchovnú notu, ale chcú vystupovať skutočne ako konsolidujúca vnútroafganská sila. Dnes už inak vidíme napríklad dohody medzi Talibanom a prevažne šiítskymi Hazarmi v centrálnom Afganistane, čo je niečo, čo bolo v 90. rokoch nemysliteľné, práve pre náboženské rozdiely. Ak sa im to podarí, tak možnosť akéhokoľvek návratu Američanov do Afganistanu bude veľmi limitovaná. Značne limitovaná bude aj akákoľvek perspektíva ich usadenia sa v niektorom zo susedných štátov. Irán, to je problém sui generis. V Strednej Ázii je, ak to zjednoduším, rusko-čínske kondomínium. Potom máme Čínu, ktorá si sama osebe neželá žiadne americké základne vo svojom okolí, a Pakistan tiež nebude mať záujem o spoluprácu s USA v momente, keď má naladenú veľmi dobrú spoluprácu s Pekingom.

Čo možno očakávať od Afganistanu pod Talibanom? Bol by to priamy skok do roku 1996, alebo sa hnutie za posledných 20 rokov zmenilo? 

Toto je veľmi podstatná vec. Taliban v roku 2021 je skutočne do značnej miery iný, než bol Taliban v roku 2001 alebo Taliban v roku 1994, keď vznikol. Hnutie prešlo transformáciou z lokálneho hnutia podporovaného časťou pakistanskej tajnej služby, z čisto pragmatických príčin – teda, či už to bolo zaistenie bezpečnosti konvojov a podobne. Toto boli jeho začiatky. Mimoriadne konzervatívne hnutie, ktoré vychádzalo z miestnych paštúnskych tradícií, ktoré kontrastovali s omnoho liberálnejšími mestami. Keď potom prišiel Taliban do Kábulu a iných veľkých miest, tak bol veľký problém, že tam presadzoval normy juhoafganských dedín. Taliban zas tieto mestá vnímal ako vrchol dekadencie a odstúpenia od islamu. Túto rétoriku si z Afganistanu ešte veľmi dobre pamätám zo začiatku nového milénia. Taliban sa odvtedy zmenil, nestalo sa z neho moderné hnutie, to nie, ale minimálne nebudú takí striktní, ako boli v 90. rokoch, keď bola zakázaná hudba, zábava, školy pre ženy a podobne. Myslím si, že teraz to už bude mierne tolerantnejšie. Z druhej strany sa s tým ťažko zmieria tí Afganci, ktorí sa za posledných 20 rokov povedzme „westernizovali“, globalizovali a zapojili sa do celosvetových sietí, či už virtuálnych alebo reálnych, naučili sa cudzie jazyky a študovali v zahraničí. Pre nich to naozaj môže byť problém. A, samozrejme, aj pre tých, ktorí priamo spolupracovali so spojeneckými vojskami a budú niektorými považovaní za zradcov či podporovateľov okupačných armád. Nie nutne preto, že by po nich Taliban mal ísť, ale už len preto, že systém, ktorý chce dané hnutie uplatniť, bude pre nich príliš konzervatívny. Tu však treba pripomenúť, že Taliban zatiaľ nekontroluje tri najväčšie mestá v štáte – Kábul, Mazáre Šaríf a Herát. Pravé úmysly Talibanu možno lepšie spoznáme, až keď vstúpi do týchto troch veľkých miest.