Reportáž z krajiny, kde odmietajú očkovanie proti covidu. Boja sa, že ich zabije

Martin Leidenfrost navštívil Gruzínsko a tam domácnosť zdravotnej sestry, ktorej smrť po očkovaní otriasla dôverou vo vakcíny. Obviňujú za to svojich politikov, vraj im zatajili, čo sa deje v Európe.

V európskom kultúrnom okruhu existujú minimálne dve krajiny, v ktorých sa kolektívna imunita proti covidu javí ako nedosiahnuteľná: Arménsko a Gruzínsko. V oboch krajinách je zaočkovanosť mizerná. V Arménsku je záujem dokonca taká malá, že vakcína bola už v máji podávaná aj cudzincom. V Gruzínsku sa 50 percent ľudí neplánuje dať zaočkovať vôbec, ale treba dodať, že najväčšia mysliteľná katastrofa nastala hneď po tomto prieskume.

Gruzínska kampaň na podporu očkovania vakcínou AstraZeneca sa totiž začala takto: prvý očkovanec v meste Achalciche, 28-ročná zdravotná sestra Megi Bakradzeová, povedala na kameru TV9, že ľudia sa nemusia obávať, každý liek môže mať vedľajšie účinky. Bezprostredne nato utrpela anafylaktický šok a zomrela. Službukonajúca lekárka Violetta Inasaridzeová tvrdila, že ihneď injekčne podala Megi zachraňujúci inzulín (dúfajúc v jeho zázračnú moc). „My sa veľmi bojíme tejto novej vakcíny,“ povedala. O šesť dní neskôr lekárka priznala svoju nečinnosť: „Myslela som si, že je to nejaká alergická reakcia, akých som videla veľa. Megi bola emotívne dievča.“

Vycestoval som preto na Malý Kaukaz. Achalciche, hlavné mestečko spolovice Arménmi obývaného južného regiónu Gruzínska, leží v nadmorskej výške 992 metrov, ja musím ísť do nadmorskej výšky 1 245 metrov, do Meginej dediny. Táto oblasť sa nazývala Mescheti, pretože tu až do deportácie na Stalinov príkaz žili Meschetskí Turci. Od tej doby tu žijú Gruzínci, ktorých vysídlili zo severných gruzínskych krajov. Wikipédia píše, že v deväťdesiatych rokoch vypukli v Mescheti výtržnosti, keď sa niektorí Meschetskí Turci chceli vrátiť do svojej starej domoviny. Miestni Gruzínci to rázne popierajú.

Čakám v dedine Dolné Enteli na vdovca. Pracuje s Meginým otcom na stavbe. Stavenisko, ako tvrdí môj arménsky vodič, patrí vládnucemu oligarchovi Bidzinovi Ivanišvilimu a obsahuje „päťposchodový múr, aby mu z päťposchodového susedného domu nikto nemohol pozerať dnu“. Na oddychovom stole v strede dediny leží backgammonová doska. „Hovoríme tomu nardi, to máme od moslimov. Za tým kopcom tam je už Turecko.“ Spolu 147 domácností, „ľudia žijú z kapusty a zemiakov“. Vidím prestávkový chaos na školskom dvore, tam sú teraz aj dcéra (7) a syn (10) mŕtvej zdravotnej sestry.

V zdivočelej záhrade Meginej rodiny stojí nefunkčné auto. Predkovia prišli z Veľkého Kaukazu, prvé roky žili v meschetskom dome, tento dom tu si ale postavili sami. Občas sem vraj zájdu Meschetskí Turci, aby si pozreli stratenú Mescheti, žiadne problémy. Megina svokra, ktorá teraz vychováva deti nebohej nevesty, je oblečená v čiernom. Vdovec 37-ročný Manučar Kobachidze má jemné črty tváre a nepovie žiadne nadbytočné slovo. Megi pracovala na covidovom oddelení v Achalciche, „chcela byť vzorom ostatným“, a preto sa nechala zaočkovať ako prvá. Dôvodom nebolo to, že Megina matka je 24-hodinovou opatrovateľkou pri Neapole, „Megi ju nechcela navštíviť“. Inasaridze vraj bola tri roky Meginou domácou lekárkou a „teraz si vymýšľa výhovorky“. Kdeže emotívne dievča, „bola to normálna žena“.

Nechám si vdovcom opísať 18. marec: „25 minút po vpichnutí vakcíny poskytla televízii interview. Keď jej prišlo zle, bola už osamote. Až po štyroch hodinách mi zavolali, no to už ležala v kóme. Už som ju viac nevidel živú. Hlavu mala napuchnutú, oči sa jej tlačili z jamiek.“ Manučar zareagoval naštvane, porozbíjal okná i dvere. Zatkli ho a štyri hodiny sedel na policajnej stanici. Až potom mohol uháňať do Tbilisi, kam previezli jeho manželku. „Okolo polnoci vyšiel ku mne lekár. Povedal, že jej mozog je mŕtvy a jej srdce pracuje len na jedno percento.“

Manučar a všetci prísediaci prisahajú, že nikdy nepočuli o smrteľných prípadoch v dôsledku krvných zrazenín po očkovaniach vakcínou AstraZeneca, ktoré v tom čase poburovali Európu. Manučar má jasno: „Vláda nám zamlčala tieto problémy v Európe.“ Osobne teraz „kategoricky“ odmieta očkovanie. Ak by ako nezaočkovaný nesmel vycestovať do zahraničia, dal by sa zaočkovať v zahraničí. „Ale nie našimi neschopnými lekármi,“ skonštatoval a ďalej zhrnul: „Gruzínsko nepotrebuje vakcínu, ale veľkú bombu.“

Robím si malý nereprezentatívny prieskum. Na ceste po Gruzínsku sa spýtam približne pätnástich osôb, či nechcú byť zaočkovaní. Pýtam sa nielen v Meschetskom pohorí, ale aj na východe, ktorý čiastočne obývajú Azerbajdžanci. Výsledok: okrem mojej achalcichskej chyžnej, ktorá trpí na Long Covid, nikto nechce.

Na rozdiel od Slovenska sa na Kaukaze nie všetci rekvalifikovali na epidemiológov, povedomie o vakcíne je malé. Mladý Armén, kaderník v Achalciche, mi povie len toľko: „Mám strach, že na to zomriem.“