Zurian vnáša do chaosu viac otázok než odpovedí, no tie otázky sú dôležité

Milan Luèanský Branislav Zurian Milan Lučanský a Branislav Zurian. Foto: Jakub Kotian/TASR

Branislav Zurian je prvý donedávna čelný funkcionár polície, ktorý otvorene hovorí o vojne medzi bezpečnostnými inštitúciami a vo vnútri NAKA, ktorú riadil.

Spoveď bývalého šéfa Národnej kriminálnej agentúry Branislava Zuriana pre Plus 7 dní by sa dala ľahko odmietnuť ako lamentácia ukrivdeného príslušníka, napokon, on sám tvrdí, že je „plný hnevu“. A obsahuje aj neoverené klebety, ktoré majú povahu diskreditačnej kampane.

Nevedno, prečo si na takúto výpoveď zvolil práve týždenník patriaci do skupiny Penta, ktorá má záujem na spochybňovaní vyšetrovania, špičkový policajt musí zohľadňovať všetky aspekty. A Branislav Zurian špičkovým policajtom aj po odchode z polície je.

No najmä: viaceré jeho tvrdenia sú príliš závažné, aby sme ich mohli len tak zhodiť zo stola. Najmä tie, ku ktorým sa ani minister vnútra, ani prokuratúra a ani šéf polície nevyjadrili. A dlhodobo pred nimi unikajú.

Špeciálny tím

Zurian otvorene hovorí, že s prístupom jeho vlastných podriadených v NAKA mal problém, pričom ho označuje ako premotivovanosť „hrdinov, ktorí to nevedia osobnostne zvládnuť“. Označuje to ako problém chýbajúceho nadriadeného, ktorý sme v Štandarde už dávnejšie pomenovali ako poloanarchia.

Nadriadený nie je do prípadu vtiahnutý, má nadhľad, nedovolil by vyšetrovať s krvavými očami, zadržať niekoho doma pred očami postihnutej dcéry či imobilných rodičov,“ tvrdí Zurian, ktorý sa vraj dozvedel, že špeciálni prokurátori Peter Kysel a Daniel Lipšic žiadali ministra, aby Zuriana odvolal. Táto informácia by si zaslúžila reakciu. Je to pravda, že im stál v ceste? Ak áno, prečo? Boli dôvody relevantné, alebo nie?  

Podľa Zuriana vojna v polícii naozaj existuje, a to aj priamo v samotnej NAKA, kde konflikt sledoval v priamom prenose a ako tvrdí, nemal ani právomoc zasiahnuť. 

Denník Štandard už dávnejšie pracoval s informáciou, že v NAKA pracuje na citlivých kauzách špeciálny tím, ktorý je vyčlenený spod riadiacej kontroly šéfa NAKA, ktorým bol Zurian. Prezident polície Peter Kovařík v rozhovore pre Štandard túto informáciu poprel, no Zurian ju teraz potvrdil. Dvaja hlavní aktéri tohto stavu teda tvrdia dve protichodné veci. Už to nie je len záhada, čo stále nemá odpoveď, už je to problém, ktorý by mal riešiť minister vnútra a vládni politici. Kto je v NAKA vlastne zodpovedný za kontroverzné zásahy? Jej šéf? Alebo šéf polície? Ten šéf, ktorý súčasne hovorí, že do ničoho nezasahuje a o mnohých veciach nič nevie?

Pozoruhodnou súvislosťou je aj to, že ktokoľvek, kto si v bezpečnostných zložkách dovolil zapochybovať nad správnosťou policajných postupov v ostro sledovaných kauzách, skôr či neskôr skončil obvinený alebo priamo v cele. Zurian tvrdí, že z čela NAKA odstúpil po sérii tlakov. Predtým vraj vyjadril pochybnosť nad postupmi svojich podriadených, napríklad vo forme zadržania Moniky Jankovskej či Vladimíra Pčolinského. Išlo pritom o jeho podriadených, nad ktorými vraj nemal kontrolu.

Pčolinského SIS už na začiatku roka riešila viacero pochybností o vyšetrovaní, ktoré podľa nej potenciálne mohli zmariť výkon spravodlivosti neskôr počas súdov na základe procesných obštrukcii. Krátko nato bol Vladimír Pčolinský zadržaný. Iste, možno už vedel o tom, že ho NAKA rozpracovala a pripravoval si pôdu na protiútok. A možno nie. To dnes s istotou nevieme.

Ďalší prípad je šéf operatívy NAKA Ján Kaľavský, pri ktorom Zurian naznačuje, že bol zadržaný krátko po tom, ako mu Kaľavský opísal podobné informácie, s ktorými neskôr zvláštnym spôsobom rozčerila hladinu Slovenská informačná služba. Zurian mal v apríli napísať úradný záznam pre Krajskú prokuratúru Bratislava o tom, ako mu Kaľavský hovoril o manipuláciách vyšetrovaní NAKA. Mesiac nato bol Kaľavský obvinený.

Obvinenia voči Zurianovi a Kaľavskému boli o dva týždne súdmi zhodené zo stola ako nedôvodné a neopodstatnené. Ak ale bolo cieľom týchto obvinení zdiskreditovať Zuriana a Kaľavského, cieľ bol splnený.

Netreba zabúdať ani na bývalého šéfa inšpekcie Adriána Szabóa po tom, ako vykonal psie kusy, keď jeho ľudia vykopli dvere na Zurianovom prázdnom byte a z NAKA nechal vziať citlivé spisy. Dá sa pochopiť, prečo bol jeho zvláštny aktivizmus problematický pre vyšetrovanie. Ale prečo jeho obvinenie a väzba prišli krátko nato, ako začal vystrkovať rožky? O podozreniach voči nemu zrejme vyšetrovatelia vedeli omnoho skôr. Vyplývajú predsa z výpovedí obvineného Bernarda Slobodníka, ktorý s políciou spolupracuje najmenej pol roka.

Šéfovia polície i prokuratúry nás úzkostlivo presviedčajú, že žiadna vojna v bezpečnostných zložkách neexistuje, no sami občas konajú tak, že to pripomína bezprostredný protiútok na predchádzajúci útok.

Kade lieta Makó

Stále nemáme dostatok odpovedí ani na pochybnosti o najslávnejšom „kajúcnikovi“ Ľudovítovi Makóovi. Ide o jedného z najväčších zločincov našich čias, pritom je na slobode a lieta vraj súkromným lietadlom do Dubaja. Keď sme to opakovane chceli preveriť, narážame len na ticho a nezáujem zodpovedných. Prečo?

Svedčí to o tom, že si Makó zjavne užíva veľký majetok. Ako je to možné, ak má byť jeho majetok zadržaný? Prečo Kovařík a Kysel nechcú priamo odpovedať na otázku, či o tom vedia, hoci túto informáciu nepopierajú? Naznačujú azda, že o Makóovi a jeho polomafiánskom životnom štýle, ktorý by mal byť pod prísnou kontrolou, nič nevedia? Alebo mu prisľúbili voľný režim, ktorý verejne nedokážu zdôvodniť, preto sa otázkam radšej vyhýbajú?

A zároveň musíme sledovať, ako na základe Makóových informácií sedia v base menší zločinci, ako bol on sám. V akom režime sa vlastne Makó nachádza?

Do toho prichádza informácia, že bezpečnostná firma LAMA SK, pomenovaná po „Lajovi“ Makóovi a slabikách jeho mena a priezviska, a zrejme je pod jeho kontrolou, dostala lukratívnu zákazku od Slovenskej pošty, hoci Makó je stíhaný aj preto, že pracoval pre Bödörovu organizovanú skupinu, ktorá práve v spolupráci s firmou LAMA kontrolovala svoj vplyv.  

Ako je možné, že k týmto absurditám, keď prokurátori zločincovi dovolia lietať po svete, užívať obrovský majetok, ktorý „nevlastní“ a zároveň vyhrávať lukratívne tendre, sa nám ani len nevyjadria a my sa máme prizerať tomu, čo sa okolo neho deje a bez otázok a pochybností tomu všetkému máme jednoducho veriť?  

Opatrná skepsa je namieste

Zurian sa súčasné problémy s políciou snaží zvaliť na súčasnú vládu, ktorú obvinil, že pod jej vplyvom sa v polícii a na prokuratúre ignorujú podozrenia na daňové trestné činy vládnych politikov. Hoci ide o veľmi závažné obvinenie, Zurian k nemu zatiaľ nedokázal pridať jedinú relevantnú informáciu, preto to nateraz treba považovať za klebetu. Zaujímavé je, že samotná redaktorka, ktorá mala byť v tomto momente šokovaná, sa na ňu vôbec nepýtala a Zuriana netlačila do detailov. Buď je amatérka, alebo mal rozhovor svoj vopred dohodnutý scenár.

Podobne Zurian ministra Romana Mikulca obvinil z toho, že v časoch, keď pôsobil na Vojenskom spravodajstve, mal údajne vziať úplatok za IT systém. Mal mu o tom povedať kajúcnik Daniel Čech, ktorému to mal prezradiť František Imrecze. Denník N už upozornil, že Čech a ani Imrecze, hoci obaja s políciou spolupracujú, vo svojich výpovediach nič také nespomenuli.

Spor medzi Zurianom a Mikulcom je zaujímavý už preto, že Mikulec sa mal podľa informácií Štandardu viackrát zastať Zuriana. Vývoj ale ukázal, že tlak na Zuriana bol silnejší zboku než jeho ochrana zhora. Mikulec ho ale aj potom aspoň mäkko bránil.

Z vyššie spomenutých súvislostí sa nedá urobiť jasný ucelený pohľad, svojím spôsobom sú mätúce ešte viac, ako sme boli zmätení doteraz. Nad celou situáciou je potrebné zachovať si zdravý nadhľad a opatrný skepticizmus.

Zároveň platí, že Peter Kysel je ako dozorujúci prokurátor vyšetrovania viacerých vplyvných postáv pod veľkým tlakom a musíme rátať aj s tým, že mnoho pozoruhodných a záhadných informácií, ktorými sme posledné týždne a mesiace kŕmení, môžu mať aj charakter účelových spravodajských hier, ktorých úlohou je spochybniť vyšetrovanie. Napokon, mnohým vplyvným ľuďom ide o veľa a nemusia to byť len členovia bývalej garnitúry, ale aj tej súčasnej.

Spokojne môžeme predpokladať, že mnohé informácie takýto spravodajský charakter aj naozaj majú. Lenže bez hlbších znalostí nevieme určiť, ktoré to sú. A naopak, ktoré podozrenia treba brať vážne. Takto sa utopíme v pochybnostiach, pričom posledné zvyšky dôvery spoločnosti v inštitúcie sú už beztak nebezpečne ohrozené.


Ďalšie články