Spev burlakov

1870Репин15 Repinova škica k téme. Foto: wikimedia

Túto otrockú prácu nájdeme v mnohých kútoch sveta. Burlaci sú sociokultúrny fenomén, ktorý preslávilo ďaleko viac umelcov ako len Repin. Prečo vlastne? Píše profesor Vasil Lipitsky.

Svetové umenie neodráža v rovnakej miere život všetkých vrstiev a skupín ľudstva, má svojich favoritov. Na prvom mieste, samozrejme, sú to významné, mocné, bohaté a šľachtické osoby. Druhými v poradí – a už nie je zďaleka také samozrejmé – sú ľudia úbohí a postihnutí, chudobní a utláčaní. Medzi nimi kedysi boli aj burlaci.     

Dnes sa toto označenie vytratilo z obehu, stretneme sa s ním leda v knihách. Predpokladá sa, že je turkického pôvodu a preniklo do viacerých slovanských jazykov. V Poľsku, Ukrajine a Rusku tak kedysi nazývali roľníkov, ktorí opúšťali svoje dediny, kde sa už nevedeli uživiť, aby zarobili niečo niekde inde. Niekedy sa zhromažďovali v pracovných združeniach (artele) a vykonávali najťažšie nekvalifikované činnosti.

Jednou z nich bolo ťahanie lodí po riekach proti prúdu. Koniec koncov názov „burlaci“ sa udržal ako označenie pre týchto ťažko zrobených ťahačov. Hoci dopravcovia obyčajne preferovali, aby ich lode ťahali kone alebo voly, bolo veľa miest, kde – pre reliéf a pôdu na brehu – dokázali prejsť a ťahať loď zo súše iba ľudia. Museli kráčať pešo, ťahajúc bárku alebo čln za dlhé lano. A bude to znieť prekvapivo, ale nebola to iba mužská práca.

Foto: wikimedia

Ešte aj keď sa objavili parníky, dlho neboli dosť silné na to, aby dokázali ťahať za sebou ešte aj iné lode. Takže burlaci, nech to znie akokoľvek hrozne, boli potrební až do polovice 20. storočia. Ich časy sa konečne skončili vtedy, keď sa železničná a cestná doprava stala lacnejšou ako transport po vode. Asi nemožno úplne vylúčiť, že aj dnes ešte niekde vo svete, kde chýbajú železnice a cesty, existujú popri riekach podobné artele.

Burlaci neboli ani na vrchole svojho výskytu nijako vplyvnou a ani rešpektovanou skupinou obyvateľstva. Keď sa k nim niekto pridal, znamenalo to, že stratil akékoľvek spoločenské postavenie. Z triedneho hľadiska by sme ich mohli prirovnať k lumpenom (od nem. Lumpen – „očuchaný“, „oblečený v handrách“), to znamená deklasovaným skupinám, podtriede, kam patria tuláci, žobráci, vyvrheli a iné asociálne skupiny. Určite nie k proletárom alebo roľníkom.  

Napriek tomu (či skôr práve preto) často lákali umelcov. Niesli v sebe nielen istú malebnosť, možnosť spolu vykresliť nádhernú krajinu, rieku a jej brehy, ale aj ostrý sociálny a niekedy aj politický náboj, v neposlednom rade išlo o zaujímavé ľudské osudy, ktoré mali osud vpísaný v tvári. Niektorých autorov mobilizoval práve ich ťažký údel, manifestovali ním boj proti sociálnej nespravodlivosti, svojím umením chceli získať verejnú pozornosť.

Vďaka umelcom dnes vieme, že po tejto otrockej práci bol dopyt na celom svete. Napríklad v roku 1875 namaľoval americký autor Frederick Bridgman (1847 – 1928) burlakov na Níle.  

Foto: wikimedia

Maďarský umelec Lajos Deák-Ébner(1850 – 1934) v roku 1885, čiže asi o desať rokov neskôr, majstrovsky stvárnil dve ženy ťahajúce zjavne ťažkú loď.

Foto: wikimedia

Obzvlášť pôsobivá je fotografia z Holandska z roku 1910, zobrazujúca ako jedna (!) žena vlečie za lano po kanále veľkú bárku, na palube ktorej sa dá vidieť niekoľko mužov. Keď sa ale zapozeráte do tváre tejto ženy, zrejme ide o fiktívnu dramatizáciu tohto obrazu.

V Rusku je najznámejší obraz slávneho umelca Iľju Repina (1844 – 1930), ktorý namaľoval v rokoch 1870 – 1873, keďže ho mal rád Stalin, je dobre známy aj za hranicami Ruska.

Volá sa Burlaci na Volge.

Repin nebol prvý z ruských autorov, kto sa venoval téme burlactva. Už v maľbe 19. storočia a pred Repinom bola táto téma dosť populárna. Nepreženiem veľmi, ak poviem, že takmer každý známy ruský umelec sa jej dotkol aspoň raz. Repinovi sa ale podarilo doslova učebnicové kompozičné zobrazenie predstaviteľov tejto marginálnej skupiny.

Medzi mužmi, ktorých vidíme na plátne, má každý z nich vyjadrenú svojskú povahu a povesť. Maliar zjavne skúmal ich životy rovnako dôkladne, ako maľoval samotné postavy, tvár či oblečenie. Pre finálnu verziu obrazu napokon zvolil tie najautentickejšie a najtypickejšie modely. Žiadna romantika, žiadna bukolika. Ani tieň pochybností, že sú to autentickí burlaci. Ťaživú atmosféru obrazu okrem ich tvárí nenápadne zdôrazňuje parník v pozadí.

Súčasníci na plátne hľadali predovšetkým sociálny obsah, umelecký protest proti neľudským pracovným podmienkam robotníkov. Maliara aj podozrievali z revolučných zámerov. Sám Repin neskôr pripustil, že sa v tom čase vôbec nezaujímal o triedny aspekt, lákali ho iba ľudské typy. Jeho realistický talent sa ukázal byť taký silný, že povedal viac, ako sám chcel.   

Mimochodom, aký zaujímavý kontrast: Tento kontroverzný obraz kúpil a v svojom paláci umiestnil nikto iný ako brat cára Alexandra III., veľké knieža Vladimír Alexandrovič Romanov (1847 – 1909). Bol z neho tak nadšený, že dokázal dlhé hodiny a so znalosťou každého detailu hovoriť o jednotlivých postavách.

Znie to takmer neuveriteľne, ale tomuto obrazu bol dokonca postavený aj pomník. Od roku 2014 je možné na brehu Volgy v Samare vidieť sochársku kópiu Repinovej tvorby. Neviem, či sú aj iné podobné prípady v dejinách svetovej kultúry.   

Foto: wikimedia

Burlaci ovplyvnili nielen maliarstvo, ale aj hudbu. Keď títo otroci ťahali lode, museli pritom synchronizovať kroky a úsilie. Na to slúžili piesne, ktoré udávali spoločný rytmus. Podľa zachovaných spomienok súčasníkov, tieto skladby nijako netešili poslucháčov – ani hlbokým obsahom, ani eufóniou.

Obsah v skutočnosti vôbec nehral význam, často to bola len množina nevyslovených zvukov. Používali sa aj vulgárne výrazy, poznáme varianty, ktoré boli zložené výlučne z rúhania. Pokiaľ ide o melódiu, slávny ruský básnik Nikolaj Nekrasov (1821 – 1877) nazýval spev burlakov „stonaním“ (Úvahy pri hlavnom vchode, Размышления у парадного подъезда, 1860).

S tým všetkým sa spája aj najslávnejšia revolučná pieseň Dubinuška (Дубинушка), odvodená od toho, že práve podobné skladby dlhodobo zaujímali ruských umelcov. Až sa zrodila Dubinuška.

Slovo dubina (дубина) znamená v ruštine obušok, veľkú a ťažkú palicu, vyrezanú z najtvrdšieho dreva – z dubu. Išlo o bežnú ľudovú zbraň, prostriedok na sebaobranu. V piesni sa používa láskavá forma názvu tejto zbrane. Je za tým samozrejme úmysel, pokus o nastavenie nálady, ktorá mala vyvolať nádej, že svoj život možno zlepšiť iba násilím.  

V roku 1885 básnik Alexander Oľchin, len rok pred svojou smrťou, vytvoril literárny variant textu piesne. Pokiaľ ide o úroveň hudby, nazvali by sme to spracovaním ľudovej melódie, aj keď je tam zjavne oveľa viac „spracovania“ ako toho stonania, o ktorom kedysi svedčil Nekrasov.  

Táto pieseň vďačí za svoju popularitu a dlhovekosť superhviezde ruskej a svetovej opery Fiodorovi Šaľapinovi (1873 – 1938), ktorý ju zaradil do svojho repertoáru. Stala sa potom nielen exotickým folklórom a vyjadrením sociálneho protestu, ale aj dielom vysokého umenia.

Šaľapin spieval Dubinušku aj počas udalostí roku 1905, v čase masových nepokojov a protestov ruských robotníkov. Predviedol ju nielen na verejných koncertoch, ale aj v imperátorskom divadle, ktorého bol sólistom. Liberálna inteligencia vtedy súcitila s bojom proletárov za lepší život, diváci nadšene vítali „skladbu burlakov“.

Spevák okrem iného úspešne získaval peniaze a dary v prospech robotníkov. Tým prispieval k ďalšej revolúcii. Ako už tušíte, keď revolúcia prebehla, nijako nezlepšila postavenie a pracovné podmienky burlakov – stále museli ťahať lode proti prúdu. Šaľapin nedokázal žiť v podivnej spoločnosti, ktorá vznikla po roku 1917, emigroval do zahraničia, kde aj zomrel.

V Sovietskom zväze potom Dubinušku rešpektovali a považovali ju za triednu a revolučnú hymnu. Znela na slávnostných podujatiach, často ju hrali v rozhlase, neskoršie aj v televízii. Spievali ju mnohí významní umelci, no nikto z nich sa ani nepriblížil k vzoru, akým zostal navždy Šaľapin. Sila a oduševnenie jeho výkonu zostali neprekonané.

V sovietskych časoch ho pritom nebolo možné počuť, bol to zakázaný umelec. Režim ho vyhlásil za zradcu a ako emigranta ho zbavili čestného titulu „ľudový umelec“. Vrátili mu ho až v roku 1991, po páde komunizmu.

No v nových podmienkach Dubinuška stratila svoj sakrálny a mobilizačný význam, znie už iba ojedinelo. Vládne skupiny nemajú dôvod, aby podporovali protestné nálady, ani súcit s poníženými a utlačenými nie je typický pre moderné Rusko. V pamäti tak zostala ako tvorivé dedičstvo Šaľapina, ktorý sa znova stal pýchou ľudovej kultúry.

Burlaci sa tak, paradoxne, hoci nezanechali vlastné stopy v umeleckej tvorbe, ani nezúčastnili v revolúcii, ktorej však poslúžili v umení, napokon sa dôstojne umiestnili aspoň v dejinách kultúry. Nestali sa síce hrdinami počas svojich životov, ale nezabránilo im to byť hrdinami umenia.  


Ďalšie články