Prinášame ukážku z druhého dielu knižného vydania príbehov Giovannina Guareschiho pod názvom Don Camillo a jeho ovečky. Príbehy kňaza Dona Camilla a komunistického starostu Pepponeho sú späť. Vážne, no väčšinou veselé príbehy, sú zasadené do bežného života. Sú učebnicou života, prameňom poučenia a ich spoločným menovateľom je humor.

PRÍBEHY O EXILE A NÁVRATE

KRÍŽOVÁ CESTA 

Svätý Martin prišiel do mestečka s novými ľuďmi. Bol medzi nimi aj istý Marasca a bolo by bývalo lepšie, keby ho neboli doviedli so sebou. Mal malého chlapca a keď ho priviedol do školy, povedal učiteľke: „Ako som počul, v stredu sem prichádza kňaz učiť náboženstvo. Poprosím vás, aby ste vtedy môjho chlapca posielali domov.“ 

A keďže učiteľka odpovedala, že to nie je možné, Marasca každú stredu svojho syna do školy neposlal a nechal ho doma. 

Don Camillo to nechal tak, ale v jednu stredu popoludní to už nevydržal a zašiel do Olmetta, kde mal Marasca prenajatú farmu. Nechcel sa hádať. Chcel iba pošpásovať, ale keď ho Marasca zbadal na dvore, dal mu jasne najavo, že nemá chuť špásovať. 

„Tu bývam ja. Museli ste si pomýliť cestu.“ 

„Nepomýlil som si ju,“ odpovedal don Camillo spokojne. „Vidím, že váš syn nemôže chodiť v stredy do školy, prišiel som teda za ním, aby som mu dal hodinu náboženstva.“ 

Marasca hrubo zahrešil a to veru nebola tá správna odpoveď pre dona Camilla. 

„Aj vy by ste potrebovali zopár hodín náboženstva,“ poznamenal don Camillo. „Ak chcete, budem učiť aj vás.“ 

Pristúpil jeden z Marascových bratov a s nevrlým pohľadom čakal, čo bude nasledovať. 

„Vypadnite a viac sa tu neukazujte, vy havran jeden!“ vykríkol Marasca. 

Don Camillo neodpovedal, otočil sa a keď prišiel za bránku a bol už na ceste, obrátil sa k Marascovi: „Tak a teraz už nie som na tvojom dvore. Mal by si mi prísť zopakovať, čo si povedal, lebo som to asi dobre nepochopil.“ 

Otec a syn na seba chvíľu hľadeli, vyšli von bráničkou a zastali pred donom Camillom. 

Jeden z nich mal so sebou vidly, aby rozhovor plynul rýchlejšie. Nebol to však dobrý nápad, lebo rukoväť vidiel poslúžila donovi Camillovi na to, aby obom Marascovcom rozbil hlavy. 

Bol z toho taký cirkus, že starý biskup si nechal dona Camilla predvolať. 

„Monterana je bez kňaza. Pôjdeš a zostaneš tam, kým sa nevráti starý pán farár.“ 

Don Camillo sa začudoval: „Ale veď pán farár z Monterana zomrel...“ 

„Presne tak,“ znela biskupova odpoveď. 

*** 

Monterano bola najzapadnutejšia dedinka na celom svete. Štyri barabizne postavené z kameňa a blata. Jednou z nich bol kostol. Od ostatných domov sa líšil len tým, že vedľa neho stála veža. 

(viac…)

Zadajte váš email a čítajte mesiac zadarmo alebo sa prihláste do svojho účtu.

Zdieľať

To najlepšie
zo Štandardu

Štandard

Prihláste sa na odber
najlepších článkov týždňa
na denníku štandard.