Víkendové čítanie: Don Camillo a jeho svet

Filmové spracovanie príbehov kňaza Dona Camilla a komunistického starostu Pepponeho si získalo srdcia miliónov divákov na celom svete. Televízia Lux prináša knižné vydanie príbehov Giovannina Guareschiho, na základe ktorých boli filmy natočené. Prvý diel jednej z najprekladanejších talianskych kníh Don Camillo a jeho svet je obohatený o originálne ilustrácie autora, čo zvýrazňuje historickú hodnotu vydania.

KRST 

Do kostola vstúpil jeden muž a dve ženy. Jedna z nich bola manželkou Pepponeho, vodcu komunistov. Don Camillo stál na rebríku a leštil svätožiaru svätému Jozefovi. Obrátil sa k príchodzím a opýtal sa, čo si želajú. 

„Máme tu niečo na krst,“ odvetil muž. Jedna zo žien ukázala šatku, v ktorej bolo zabalené dieťa. 

„A čie je?“ vyzvedal don Camillo zostupujúc z rebríka. „Moje,“ odpovedala Pepponeho žena. „Aj tvojho muža?“ vypytoval sa don Camillo. 

„To je hádam jasné! Čo si myslíte, s kým ho mám? Azda s vami?“ odvrkla Pepponeho manželka. 

„No veď sa hneď neurážajte,“ chlácholil ju don Camillo cestou do sakristie. „Veď je verejne známe, že vo vašej strane schvaľujete voľnú lásku, či nie?“ 

Pred krížom don Camillo pokľakol a žmurkol na ukrižovaného Krista. 

„Počul si?“ zašepkal s úškrnom, „ale som tým bezbožníkom naložil!“ 

„Netáraj hlúposti, don Camillo!“ uzemnil ho Kristus. „Ak by neverili v Boha, neprišli by žiadať krst pre dieťa. Keby ti Pepponeho žena strelila zaucho, zaslúžil by si si to.“ 

„Keby mi Pepponeho žena strelila zaucho, všetkých troch by som chytil za golier a …“ 

„A?“ opýtal sa prísne Ježiš. „Ale nič, to sa len tak hovorí,“ zašemotil don Camillo a vstal. „Don Camillo, dávaj si pozor,“ napomenul ho Ježiš. Keď sa don Camillo obliekol, pristúpil ku krstiteľnici. „Aké meno mu dávate?“ opýtal sa Pepponeho ženy. „Lenin, Libero, Antonio,“ ozvala sa. 

„Tak nech ti ho pokrstia v Rusku,“ povedal don Camillo pokojne a prikryl krstiteľnicu. 

Kňaz mal ruky ako lopaty, takže tí traja pri odchode ani veľmi neprotestovali. Don Camillo sa snažil prekĺznuť do sakristie, ale zastavil ho Ježišov hlas. 

„Don Camillo, vykonal si veľmi zlú vec! Zavolaj tých ľudí späť a pokrsti dieťa.“ 

„Ježišu,“ oponoval don Camillo. „Nezabúdaj, že krst nie je na srandu. Krst je predsa posvätný. Krst…“ 

„Don Camillo,“ prerušil ho Kristus rázne. „Chceš ma poučovať o tom, čo je krst? Mňa, ktorý som ho vymyslel? Hovorím ti, že si sa zachoval veľmi zle, pretože ak to dieťa – len si predstav tú možnosť – v tomto okamihu zomrie, bude to tvoja vina, že sa nedostane do neba!“ 

„Ale Ježišu, nedramatizujme!“ odsekol don Camillo. „Prečo by malo zomrieť? Veď je krv a mlieko, ako ružička!“ 

„To nič neznamená!“ napomenul ho Kristus. „Čo ak mu spadne na hlavu tehla alebo ho nečakane postihnú kŕče? Musíš ho pokrstiť!“ 

Don Camillo rozpažil ruky. 

„Ježišu, uvažuj chvíľu. Ak by bolo isté, že to dieťa pôjde do pekla, mohol by si mu udeliť výnimku. Ale keďže je to syn takého darebáka, môže sa ľahko stať, že ťa v nebi schytí pod krk. Ako môžem dopustiť, aby sa do neba dostal niekto, kto sa volá Lenin? Robím to kvôli dobrému menu samotného neba.“ 

„O dobré meno neba sa postarám sám,“ okríkol ho Ježiš nahnevane. „Ide mi o to, aby to bol slušný človek a vôbec ma nezaujíma, či sa volá Lenin alebo Bottone. A čo je horšie, ty si mal tých l’udí upozorniť, že dieťa s výstredným menom môže mať problém, keď vyrastie.“ 

„Dobre teda,“ povzdychol si Don Camillo. „Vždy sa mýlim ja. Skúsme to napraviť.“ 

V tej chvíli niekto vošiel. Bol to Peppone s dieťaťom v náručí. Zatvoril dvere na závoru. 

„Neodídem odtiaľto, kým moje dieťa nebude pokrstené menom, aké chcem ja.“ 

„Tak sa na to pozri,“ zašepkal don Camillo a usmial sa na Krista. „Už vidíš, čo sú to za ľudia? Človek môže mať tie najsvätejšie úmysly a hľa, ako s ním zaobchádzajú.“ 

„Vži sa do jeho kože,“ odpovedal Kristus. „Nemusíš schvaľovať jeho správanie, no môžeš sa ho pokúsiť pochopiť.“ 

Don Camillo zavrtel hlavou. 

„Povedal som, že odtiaľto neodídem, kým mi nepokrstíte syna, ako chcem!“ zopakoval Peppone, položil šatku s dieťaťom na lavicu, vyzliekol si sako, vyhrnul rukávy a s výhražným gestom urobil krok dopredu. 

„Ježišu,“ rezignovane si vzdychol don Camillo. „Vzdávam sa. Ak sa ti zdá, že je v poriadku, keď tvoj kňaz ustúpi pred vyhrážkami laikov, urobím to. Ale v budúcnosti sa nesťažuj, keď mi prinesú teľa a prinútia ma ho pokrstiť. Veď dobre vieš, aké nebezpečné je vytvárať precedensy.“ 

„Dobre teda,“ odpovedal Kristus. „V tom prípade sa musíš snažiť, aby pochopili…“ 

„Čo ak ma udrie?“ „Musíš to prijať, don Camillo. Vydrž to, trp, ako som trpel ja.“ 

Don Camillo sa otočil: „Dobre teda, Peppone. Dieťa odtiaľto odíde pokrstené, ale nie tým zatrateným menom.“ 

„Don Camillo,“ bľabotal Peppone, „nezabudnite, že mám stále problémy s bruchom od guľky, čo som schytal v horách. Neudierajte príliš nízko, lebo na vás vezmem lavicu.“ 

„Upokoj sa, Peppone, s tebou budem riešiť veci vždy na najvyššej úrovni,“ odpovedal don Camillo a jednu mu vrazil. 

Obaja boli zdatní muži a rany len tak lietali. Po dvadsiatich minútach tichej, ale zúrivej bitky, začul don Camillo hlas za svojím chrbtom: „Do toho, don Camillo! A teraz ho udri do čeľuste!“ 

Bol to Kristus z oltára. Don Camillo udrel do čeľuste a Peppone sa roztiahol na zemi. 

Zostal tam ležať asi desať minút, potom vstal, pomasíroval si bradu, otriasol sa, obliekol si sako, upravil si uzol na červenej šatke a vzal do náručia dieťa. 

Don Camillo, oblečený a vystretý ako skala, už naňho čakal pri krstiteľnici. Peppone sa pomaly priblížil. 

„Aké meno mu dáme?“ opýtal sa don Camillo. „Camillo, Libero, Antonio,“ zabľabotal Peppone. Don Camillo pokýval hlavou. 

„Ale nie, dáme mu meno Libero, Camillo, Lenin,“ povedal. „Áno, aj Lenin, lebo ak je naporúdzi Camillo, ten druhý nemá šancu.“ 

„Amen,“ zahundral Peppone a neprestával si masírovať bradu. 

Keď bolo po všetkom, don Camillo prešiel popred oltár a Kristus mu s úsmevom hovorí: „Don Camillo, musím uznať, že v politike sa vyznáš lepšie ako ja.“ 

„Ale aj v boxe,“ odvetil don Camillo a veľmi dôstojne a zľahka sa prstom dotkol veľkej hrče, ktorá mu vyrástla na čele. 

Tvorca Pepponeho a Dona Camilla bol jedným z najvýznamnejších talianskych civilných intelektuálov 20. storočia, čo ho odlišovalo ako človeka, aj ako novinára a spisovateľa.

Don Camillo v skutočnosti predstavuje postavu bystrého antifašistu a rešpektuje „status quo“, zatiaľ čo Peppone je komunistický starosta, nevrlý, ale v podstate dobrý. Početné filmy boli následne čerpané z románov, v ktorých boli obe postavy protagonistami.