Slovák ország, Slovakia, Windenland. Ako volali Slovensko pred stáročiami

Slovenská republika je relatívne mladým štátnym útvarom. Slovensko ako krajinu však poznali už v stredoveku. Aj keď ho volali rôzne, povedomie o krajine Slovákov existuje už dlhé storočia.

Dejiny sú častokrát ďaleko komplikovanejšie, ako môže bežný populárny výklad naznačovať. Až keď sa človek začne ponárať hlbšie do nejakej témy, začne objavovať spletitosť vzťahov, udalostí a činov, ktoré tvoria históriu. Jednoducho povedané, v krátkosti sa to vysvetliť asi nedá.

Napriek tomu sa dnes pokúsime nahliadnuť pod pokrievku dejín názvu našej krajiny. Konkrétne budeme sledovať výskyt mena Slovensko najmä v stredovekých prameňoch. Možno čitateľa prekvapí, že o mnohých literárnych pamiatkach, ktoré spomínajú vyslovene slovenské územie, sa v širokej verejnosti veľa nevie.

Našim dejinám nepomáha zložitosť interpretácie nášho národného mena, ako aj názvu krajiny v cudzojazyčných textoch (najmä v latinčine, ale aj v nemčine apod.). Napríklad latinský pojem Slavonia, Sclavonia, Sclavinia príp. terra Sclavorum atď. sa dá prekladať ako Slovensko, ale aj ako iné krajiny obývané Slovanmi – Slavónsko, prípadne Slovinsko, pre ktoré sa tiež používali tieto alebo veľmi podobné názvy.

Druhý kameň úrazu je fakt, že aj pomenovania Sloven, resp. Slovák (a ďalšie varianty) sa dokonca používali ako špecifický názov členov slovenského národa, ale aj pre Slovanov všeobecne.

Významným pomocníkom pre správnu interpretáciu sú preto kontexty jednotlivých zdrojov, ideálne s geografickým označením. Spomenieme tu preto najvýznamnejšie nám známe zápisky od 9. do 16. storočia. Uvedomujeme si, že interpretácia prameňov, najmä tých najstarších, vie byť značne sporná, napriek tomu ich pre úplnosť uvedieme.

Najstaršie dejiny

Podľa niektorých názorov sa s najstaršou zmienkou o slovenskom území stretávame už v roku 806, konkrétne v listine franského kráľa Karola Veľkého, ktorá sa týka obchodu so zbraňami v našich končinách. Píše sa v nej, okrem iného, „in partibus Sclavorum et Avarorum“.[1] Výklad môže znamenať „v krajinách Slovanov a Avarov“, potenciálne Slovenov.

Z roku 860 pochádza listina Ľudovíta Nemca, ktorou kráľ potvrdzuje darovanie majetkov kláštoru v Niederaltaichu od Pribinu. Zaujme tu najmä veta „in orientem ultra Salam fluviolam usque in Slougenzinmarcham et Stresmaren…“. V inom vydaní listiny sa však výraz Slougenzinmarcham píše ako dve čiarkou oddelené slová, teda Slougenzin, Marcham.[2]

Nad významom tohto pojmu ako aj jeho lokalizáciou dumajú historici doteraz. Predpokladáme, že sa zrejme vzťahuje na územie Pribinu, ktorý po vyhnaní z Nitrianska vládol pri Blatnom jazere. Či daný zápis odkazuje na Slovákov (Slovenov, názov pôvodnej formy nášho národného pomenovania), Slovincov alebo skôr (a či vôbec) na Slovanov všeobecne, presne nevieme.

Trochu skomolený názov Slavonia užíva aj pápež Ján VIII., keď v roku 873 nazýva chorvátskeho vojvodu Mutimíra kniežaťom, konkrétne „Mutimir (Montemir) dux Salvinciae (Slavoniae)“.[3] Vzhľadom na kontext zrejme odkazuje na slovanskú zem všeobecne alebo na tamojšie Slavónsko.

Nakoniec v tomto období spomenieme aj soľnohradského arcibiskupa Dietmara, ktorý v roku 900 spomína istého arcibiskupa Jána a dvoch biskupov – Benedikta a Daniela, pričom tí sú v zemi Slovenov (Slovanov), ktorí sa nazývajú Moravania: „in terram Slavorum qui Moravi dicuntur“.[4]

Argumentov, či tieto názvy vykladať ako slovanské či slovenské, je mnoho. Do celej debaty taktiež spadá otázka, ako sa nazývalo obyvateľstvo Veľkej Moravy a či boli starí Moravania a starí Slováci jeden ľud (napr. Sloveni), pričom názov Moravan bol až geografickým či politickým upresnením. Alebo išlo už o separátne kmene, resp. národy? Podľa niektorých názorov boli Sloveni (Slovania) ľud a názov Moravan označoval vojenskú elitu.

Časy uhorské

Čo však môžeme spraviť, je poukázať na ďalšie inštancie výrazov, ktoré Slovensko priamo spomínajú. Od vzniku Uhorska už môžeme omnoho jednoduchšie určiť, či sa jednotlivé názvy viažu ku Slovensku alebo k iným územným celkom.

Dôležitým prameňom je tzv. Nestorova kronika, ktorej prvá redakcia vznikla okolo rokov 1110 až 1113 v Kyjevskej Rusi. Tá sa venuje najmä tamojším dejinám, ale spomína aj počiatky Slovanov všeobecne. Autor tu okrem iného párkrát hovorí o našich predkoch – spomína ich ako Slovenov (Slovanov), aj ako uhorských Slovenov (Slovanov).

Nás tu zaujme hlavne opis príchodu Uhrov (starých Maďarov) do Karpatskej kotliny, ktorí podľa Nestora zaujali slovenskú krajinu – „приӕша землю Словеньску“ (v niektorých prekladoch sa používa aj slovienska krajina).[5] V tomto ohľade zohráva najväčší problém otázka výslovnosti hlásky e v slove „slovenskej“, ktorá je v pôvodných zdrojoch zapísaná hláskou jať.

Tá počas stáročí zanikla viacerými spôsobmi, takže sa v novodobých slovanských jazykoch vyslovuje skutočne rôznorodo. Výraz „Slovenskaja zemľa“ (teda slovenská, príp. slovanská) sa tu používa aj na označenie územia, ktorému vládli Rastislav, Svätopluk a Koceľ.

Významný a málo známy prameň k stredovekým dejinám Slovenska je tzv. Uhorsko-poľská kronika. Tá pochádza približne z obdobia rokov 1234 až 1241 a spomína aj Slovensko (prípadne Slovansko). Okrem iného viackrát stotožňuje celé Uhorsko so Slovenskom, prípadne označuje Uhorsko za slovenskú/slovanskú krajinu – „Venit in terram suam Sclavoniam, quam attavus suus Ungariam appelavit.“[6]

Podľa niektorých historikov kronika stotožňuje s termínom Sclavonia špecificky aj terajšie Nitrianske kniežatstvo. Napríklad jeho vládcu arpádovca Imricha tituluje ako slovenského vojvodu, resp. vojvodu Slovenska – „Henricus dux Sclavoniae“.[7]

Nemecké zdroje

Pomocnú ruku v poznaní Slovenska nám podávajú aj pramene z nemeckého sveta, pričom medzi najvýznamnejšie zrejme patrí Kostnická kronika od Ulricha von Richentala. Spísaná bola po Kostnickom koncile (1414-1418) a štyrikrát spomína Slovensko, prípadne slovenskú zem pod názvom „Windenland, Windishen landen“ a pod. Nemci tento výraz dovtedy používali pre označenie krajov všeobecne obývaných Slovanmi, neskôr aj pre Slavónsko.

Ulrich v kronike najprv spomína Ctibora (iné varianty Stibor, Štibor) zo Ctiboríc, ktorého tituluje ako pána v slovenských krajoch medzi Moravou a Poľskom pri rieke, ktorú volajú Váh – „in Windishen landen“. Pána Petra Čecha z Levíc (niekedy aj zo Šaroviec) autor predstavuje, že je zo Slovenska – „usser Windenland“.

Kronika hovorí aj o ostrihomskom arcibiskupovi Jánovi z Kaniže, ktorého biskupstvo je podľa kronikára v slovenských krajoch (in Windishen landen). Ostrihomské arcibiskupstvo historicky ležalo na dnešnom západnom a strednom Slovensku s miernym presahom za rieky Dunaj a Ipeľ.

Nakoniec sa Slovensko spomína pri opise cesty kráľa Žigmunda Luxemburského z koncilu späť do vlasti – konkrétne sa dočítame, že odišiel do Čiech, na Moravu a odtiaľ na Slovensko (in Windenland) do Bratislavy a do Vratislavy.[8]

Od 16. storočia sa nám však doslova roztrháva vrece so zmienkami o Slovensku (v porovnaní s predošlým časovým obdobím). V roku 1511 píše nemecký geograf Jakub Ziegler, že z Moravy sa dá ísť do Sliezka, Poľska i na Slovensko a odtiaľ ďalej do Uhorska – „et in Slavoniam ad Carpatum montem quam etiam in Hungariam“.[9]

O tri roky neskôr (1514) sa objavuje vo viedenskej univerzitnej matrike zápis istého študenta menom Ambróz Bomas. Pri ňom je zapísané, že pochádza zo Šamorína (Samaria) na Slovensku (in Schlauonia).[10]

Slováky i Slowiaky

V roku 1574 máme hneď dva dôležité zápisky. Prvým je opis cesty Jána Netolického, ktorý išiel z Čiech do Poľska cez Slovensko, konkrétne cez Považie – „coles et silvas per Sclavoniam cogebatur transire…“.

Druhým je ojedinelý zápis od kronikára, sedmohradského Sasa, Gašpara Heltaia. Ten vo svojom diele, ktoré vyšlo v roku 1574 v Kluži, opisuje jednotlivé čiastky Uhorska – v úvode tu okrem Magyar országu pozná aj Tót ország (Slavónia), Horvát ország (Chorvátsko) a aj Slovák ország (Slovensko).[11]

Z Prahy pochádza zrejme prvý zápis tvaru vo forme Slovakia, konkrétne z roku 1586 v nemeckom liste, ktorý znie: „In Liptau, bei der Stadt Sankt Nikolaus in der Slovakia“.[12]

Dve zmienky máme z roku 1587 z textov nášho rodáka Tomáša Velnara. V ordinačnom protokole v nemeckom meste Wittenberg o sebe uviedol, že je poslaný na Slovensko, „profectus sum in Slavoniam“. V rovnakom texte taktiež spomína školu v Prievidzi, ktorú navštevoval a chváli jej rektora Hussela. „Interea Prividiensi schola, cui praefuit doctissimus vir Husselius, in nostra Slavonia tum celeberrima facta,“ – pod Husselovým vedením sa táto škola na „našom Slovensku“ stala najslávnejšou.[13]

V období 16. a 17. storočia máme aj mnoho zmienok z českého a moravského prostredia, ktoré niekedy označujú Slovensko aj archaizmom Slováky, teda zo Slovák/Slowiak. Používajú sa však aj iné formy.

Pripomeňme slová olomouckého biskupa Pavlovského, ktorý v roku 1588 napísal Fridrichovi zo Žerotína, že „valaši mají svuj dobytok daleko v horách až pri hranicích uherských a slovenských“.[14]

Slovensko tu bolo

S postupom času sa začínajú množiť zápisky o Slovensku ako takom, pričom v nemčine sa pomaly ustanovuje už novší výraz Slowakia, Slovakia, prípadne Schlowaken, podľa novšieho tvaru pre príslušníka slovenského národa, Slovák. Poukážeme už len na jeden historický prameň, a teda prvý zápis konkrétne tvaru „Slovensko“.

Ten prvýkrát nachádzame v žiadosti broumovského panstva z roku 1675, ktorá je adresovaná hajtmanovi kraja v Uherskom Hradišti. Tam sa okrem iného spomína, „aby místa a chotary od Slovenska jsoucí, přehlédnuté byly“.[15]

Ako môžeme vidieť, povedomie a znalosť o existencii Slovenska jednoznačne v stredoeurópskom priestore bola. Aj keď odhliadneme od potenciálne sporných preduhorských zápisov, od 11. storočia môže byť málo pochýb o existencii Slovenska ako geografického, etnického a jazykového celku.

Jediné, čo nám približne od roku 1108/1110 so zánikom Nitrianskeho (údelného) kniežatstva chýbalo, bolo politické, respektíve národné samosprávne vymedzenie. Na rozdiel od Chorvátska či Slavónska bolo Slovensko pevne politicky previazané s Uhorskom.

Napriek tomu, ako môžeme vidieť, dejiny poznajú názov našej krajiny – tak ako ich poznali jej terajší obyvatelia, naši predkovia a aj ich susedia. Jeho používanie v stredovekých prameňoch je však relatívne vzácne, vzhľadom na neexistenciu samostatného slovenského samosprávneho celku od začiatku 12. storočia. K zmene tohto stavu došlo až v novoveku.

---

[1] MARSINA, Richard (ed): Codex diplomaticus et epistolaris Slovaciae. Vol. 1. Bratislava: Veda 1974, s. 3.

[2] BOČEK, A. et al.: Codex diplomaticus et epistolaris Moraviae, 1836, str. 29.

[3] KUKULJEVIČ, Ivan – SAKCINSKI, IVAN (eds.): Diplomatički zbornik Kraljevine Hrvatske s Dalmacijom i Slavonijom. Zagreb 1874, s. 57.

[4] MARSINA, Richard (ed): Codex diplomaticus et epistolaris Slovaciae. Vol. 1. Bratislava: Veda 1974, s. 33.

[5] https://www.researchgate.net/publication/294535363_Povest_vremennych_let_a_jej_koncepcia_Slovienkoj_zemli_In_Studie_k_jubileu_Pavla_Jozefa_Safarika_Historia_nova_II_-_2011_-_1_Bratislava_Stimul_2011_s_12_-_20

[6] HOMZA, Martin – BALEGOVÁ, Jana (ed., trans. Et coment.): Uhorsko-poľská kronika: nedocenený prameň k dejinám strednej Európy. Bratislava: Post Scriptum 2009, s. 132, 133, 164, 165.

[7]  STEINHÜBEL, Ján. Nitrianske kniežatstvo: počiatky stredovekého Slovenska: rozprávanie o dejinách nášho územia a okolitých krajín od sťahovania národov do začiatku 12. storočia. 1. vyd. Bratislava: Veda 2004, S. 239, 335, 458. ISBN 80-224-0812-3.

[8] PAPSONOVÁ, Mária – ŠMAHEL, František – DVOŘÁKOVÁ, Daniela (eds.): Ulrich Richental. Kostnická kronika. Budmerice: Vydavateľstvo Rak 2009, s. 56, 57.

[9] HORVÁTH, Pavol: Slovenská národnosť v 16. a 17. storočí, s. 366.

[10] https://www.fedu.uniba.sk/fileadmin/pdf/Sucasti/Katedry/KH/Verbum_Historiae/VH2-2016_final_PDF.pdf

[11] HELTAI, Gáspár: Magyar krónika. Nagy Gyorben, 1792, s. 12. Zmienku o Slovensku si u nás prvý všimol zrejme Anton Baník v BANÍK, Anton A.: Slovenská reč a jej zovnútornený i vnútorný život.

[12] MRVA, Ivan: Slovenská historická terminológia. In: MULÍK, Peter (zost.): Slovo o slove. K niektorým problémom slovenskej historickej terminológie. Bratislava: Bernolákova spoločnosť 2001, s 75. ULIČNÝ, Ferdinand: Toponymum Slovensko, s. 547.

[13] HORVÁTH, Pavol: Slovenská národnosť v 16. a 17. storočí, s. 372.

[14] MACUREK, Josef – REJNUŠ, Jiří: České Země a Slovensko ve století před Bílou Horou. Praha: Státní pedagogické nakladatelství 1958, s. 160-162.

[15] UHLÁR, V.: O pôvode názvov Slovák, Slovensko a slovenčina.

[16] LETZ, Róbert a kol.: Slovenské územie v historickom kontexte. Martin: Matica Slovenská 2017.