Text o našej nezodpovednosti, svätcoch Gallovi a Františkovi, a v neposlednom rade o advokátoch medveďov. Polemická reakcia na Vladimíra Palka.

Vladimíra Palka vnímam roky nielen ako politika a publicistu, ale tiež ako výraznú konzervatívne orientovanú osobnosť. Nepoznáme sa osobne, ale poznám jeho články, prečítal som jeho knihu Levy prichádzajú. Pána Palka si vážim, čoho dôkazom je aj tento text, v ktorom chcem, nielen jemu, predstaviť názory, ktoré som si vytvoril v úzkom kontakte s medveďmi, pri práci s nimi. Text je reakciou na jeho úvahu o Medvedistane, ktorý je vraj proti ľuďom.

Pokúsim sa ukázať, že problém je niekde inde, že je to naopak – problémom je človek, nie medveď.

Hneď na úvod poviem, že v hierarchii hodnôt mám jasno. Nikdy som nikoho a nič neusmrtil, výnimkou sú tri medvede, ktoré boli nebezpečné a bolo to nevyhnutné. Na budúci týždeň pribudne ďalší.

Poďme ale k téme.

Čo ma medvede „naučili“

Keď som bol hosťom relácie Kontakty, ktorú pripravuje Rádio Slovensko, na záver mi moderátorka Petra Strižková položila otázku, čo som si uvedomil pri práci v Zásahovom tíme pre medveďa hnedého a čo ma medvede „naučili“. Odvtedy som si ju sám viackrát položil.

Počas služby (slovo služba používam zámerne) v zásahovom tíme sa môj vzťah k medveďom nezmenil. Stále je to v mojich očiach tvor, ktorý si zaslúži úctu a ochranu. Rovnako ako aj ostatné stvorenstvo, s ktorým zdieľame našu Zem. Zmenil som však názor na ľudí, najmä keď ide o zodpovednosť a častokrát používanie zdravého rozumu. Počas výjazdov riešime situácie, ktoré sú tragické, myslím na úctu k životu ako takému, ale aj prekvapivo banálne. Podstatný je celok, ktorý spolu tvoria.

Napríklad také odpadky. Nájdeme ich všade. Popri cestách, železničných tratiach, parkoviskách, pri vode, v lese. Všade. Naša vizitka úcty k prírode. Kúpiť, doniesť, vypiť, zjesť a odhodiť. Ďalšia kapitola je starý nábytok, použité pneumatiky, elektronika, spotrebiče, stavebný materiál. A to často na miestach, ktoré sú jedálňou či spálňou zvierat, ich prirodzeným životným priestorom. Zaujíma nás čistota vody v našom akváriu, ale čo tečie v potoku za záhradou, je nám ukradnuté. Záleží nám na čistých a uprataných príbytkoch, ale tony najrôznejšieho odpadu v lese za domom nevidíme.

Neúcta k jedlu

Jedným z argumentov ľudí, ktorí nechcú pochopiť, že za problémami s medveďom stojíme my ľudia, je to, že komunálny odpad je v Tatrách už desaťročia a medvede sa ním predtým nekŕmili.

Nuž áno, pretože v minulosti ste v ňom nenašli zvyšky potravy. Ľudia mali oveľa väčšiu úctu k jedlu a myslím si, že aj oveľa viac zdravého rozumu. Neviem, ako to pred tromi a viac desaťročiami fungovalo v iných domácnostiach, ale u nás sa jedlom neplytvalo. Ak som z akéhokoľvek dôvodu nezjedol obed, počkal ma ako večera. A ak som jedlo ani tak nezjedol, rodičia usúdili, že problém je inde. Žiadny kompromis, náhradná alternatíva, žiadne rozmaznávanie. Naša starká, keď krájala chlieb, prežehnala ho. Bol to rituál, niečo tak úctivé, že si na to dodnes pamätám. Táto generácia zažila hrôzy druhej svetovej vojny a poznala, čo je to hlad. Môže mať úctu k jedlu človek, ktorý nepozná hlad? Po nedávnom otvorení odpadkového koša na našom sídlisku som v odpadkoch našiel dva balené chleby. Dátum spotreby im končil o dva dni.

Ako inak, ako neúctou k jedlu, sa dá nazvať spaľovanie poľnohospodárskych produktov – pšenice, ovsa, žita, jačmeňa a kukurice? Čo iné ako do neba volajúci hriech sú tieto „alternatívne zdroje energie“? Veľkolepé titulky v médiách pritom znejú: „Obilie z 1,5 hektára dokáže vykúriť dom.“ O tom, koľko chlebov by sa z tohto množstva napieklo a koľko ľudí nasýtilo, som sa v článku nedočítal. Nemusím sem písať, že aj dnes ešte zomierajú ľudia hladom, hoci inde vo svete.

Ak medvede objavia „čaro“ odpadových nádob s potravinami, nemôžeme sa čudovať, že sa k tejto potrave budú snažiť dostať.

Nevhodné kŕmenia

Včera ma zaujal jeden blog s názvom: „Za každým problémovým medveďom stojí problémový poľovník.“ Súhlasím, ale dodávam, že netreba byť poľovníkom, aby sme dokázali „vyrobiť“ problémového medveďa. Stačí nezabezpečiť komunálny odpad na území, v ktorom medveď žije, a skôr či neskôr máte nechcenú návštevu pred domom. A bude sa vracať.

Masívne a nevhodné prikrmovanie zveri predstavuje pre medveďa ďalší zdroj energeticky bohatej potravy. Zákon o poľovníctve stanovuje presné pravidlá pre prikrmovanie a vnadenie, ktoré sa však v praxi nie vždy dodržiavajú. V období mimo núdze by sa nemala zver prikrmovať vôbec. Jednou z našich aktivít je kontrola vnadísk i krmovísk a riešenie podnetov na prikrmovanie poľovnej zveri mäsom, pečivom, ovocím a zeleninou pochádzajúcou z obchodných reťazcov. Vinníka takéhoto nelegálneho konania je však náročné vypátrať. Opakovane nachádzame a zdôrazňujem, že častokrát na hraniciach intravilánu obcí, v tesnej blízkosti ľudských obydlí, poľovnícke zariadenia s vnadiskami, ktoré voľne žijúcej zveri ponúkajú exotické ovocie, sladké pečivo, syry, jogurty, čokoládu, slepačie vajcia, kuracie mäso či ryby.

Človek občas neverí vlastným očiam. Táto ponuka nie je určená pre jeleniu či srnčiu zver, priťahuje medvede, ktoré pod vplyvom takejto potravy menia svoje správanie. Toto sa nedá nazvať inak ako umelé vykrmovanie medveďov na vnadiskách. Problémom je aj to, že medvede navštevujúce poľovnícke zariadenia si zvykajú na ľudský pach a „vôňu civilizácie“. Práve preto medvede vyhľadávajú blízkosť ľudí, lebo si človeka nespájajú s nebezpečenstvom, ale s možnosťou ľahko dostupnej potravy. Ten vzťah je jednoduchý: pochopili, že tam, kde je človek, je aj potrava.

Lunaparky a kukurica

Ďalším významným faktorom, ktorý spôsobuje približovanie sa medveďov k ľuďom, je pestovanie poľnohospodárskych plodín. Za nárast populácie medveďa tak môžu aj poľnohospodári, presnejšie povedané dotácie na pestovanie kukurice, slúžiacej na výrobu bioplynu. Na miestach, kde sa v minulosti pestovali zemiaky, je dnes kukurica, ktorá je pre medveďov výdatný energetický zdroj, zvyšuje natalitu a prežívanie jeho mláďat. Medvede ponuku takéhoto množstva potravy neodmietajú. Navyše, v kukuričnom poli nájdu medvede pokoj. Naopak, na čučoriedkach či malinách ich neustále vyrušuje človek.

Keď sme už pri tom vyrušovaní. V nie tak dávnej minulosti som v lese stretol jedine lesníkov, lesných robotníkov, občas poľovníka, zberača či turistu. Pozrime sa, aký tlak na naše lesy vyvíjame dnes. Desiatky rekreačno-športových aktivít, nielen pešia turistika, ale novinky ako cykloturistika, beh v horách, bežecké lyžovanie a podobne.  Významným faktorom je tiež degradácia biotopov s výskytom medveďa. Jednoducho povedané, ničenie prostredia, ktoré je domovom medveďa. Nadmerná lesohospodárska činnosť, zvýšená frekvencia dopravy, budovanie lesných komunikácií, výstavba chát, hotelov, reštauračných zariadení, lanoviek... to všetko má dôsledky.

Poverello

To, že je svätý Hubert patrónom poľovníkov, je známa vec. Menej sa už vie, že patrónom ekológov, ochranárov, zvierat je svätý František z Assisi. Všetkých zvierat – motýľov, vtákov, jeleňov i medveďov. On totiž pochopil, že táto planéta je naším spoločným domovom. Že aj iní majú právo existovať.

Giovanni Francesco di Bernardone, známy ako František z Assisi, ktorého jeho súčasníci prezývali „Poverello“ (prostáčik, chudáčik), sa tak stal niekým ako prvým ochranárom.

Jedného z najobľúbenejších a najznámejších svätcov netreba nikomu zvlášť predstavovať, rád by som však upozornil na jeho lásku k zvieratám. Miloval ich a oni milovali jeho. Poznáme veľa legiend a príbehov, ktoré sa odohrávali nielen okolo pohoria Abruzzi, kde sa narodil, ale aj počas jeho putovania po Európe a Blízkom východe. V oblasti talianskej Umbrie, v blízkosti mesta Gubbio, je známy stret Františka s vlkom, z ktorého sa stala legenda. Príbeh si veľmi ľahko dohľadáte, prezradím len, že obyvatelia mesta nechceli veriť vlastným očiam, keď zbadali, ako k mestskej bráne kráča František v spoločnosti vlka, ktorý popri ňom kráčal ako pes.

(viac…)

Zadajte váš email a čítajte mesiac zadarmo alebo sa prihláste do svojho účtu.

Zdieľať

To najlepšie
zo Štandardu

Štandard

Prihláste sa na odber
najlepších článkov týždňa
na denníku štandard.