Moyzesova 24, Košice. Túto adresu si treba pamätať

„Toto múzeum je ako samizdat. Ani tu, rovnako ako pri samizdatoch totiž nešlo o zisk, ale o myšlienku, ktorú sa jej autori snažili odovzdať svetu,“ povedal počas otvorenia Múzea obetí komunizmu v Košiciach historik Ján Šimulčík.

Múzeum obetí komunizmu bolo otvorené vo štvrtok 24. júna, v deň 76. výročia vyslovenia pamätnej reči Silvestra Krčméryho pred komunistickým súdom, v deň, keď si u nás po prvýkrát pripomíname pamiatku obetí komunistického režimu.

Nachádza sa na Moyzesovej ulici číslo 24 v Košiciach, z väčšej časti v pivničných priestoroch bývalého meštiackeho domu, v sídle firmy Apex. A i keď veľkosťou sa zaradzuje skôr k menším múzeám, dokopy ho tvoria štyri časti, teda hlavná výstavná miestnosť, malá kinosála, knižnica samizdatu a exilovej literatúry so študovňou a prednášková sála, to celé s veľkosťou zhruba 300 metrov štvorcových.

V hlavnej výstavnej miestnosti múzeum ponúka multimediálnu prehliadku, ktorá je rozdelená na dve časti. Prvá je venovaná najmä histórii päťdesiatych rokov, druhá normalizácii. Návštevník dostane pri vstupe slúchadlá a pri každom paneli, pri ktorom sa zastaví, môže okrem tabúľ sledovať na obrazovke televízora aj príbehy jednotlivých obetí, ktorý sa k danému panelu viaže. Tak si možno vypočuť príbehy internovaných rehoľníkov a rehoľníčok, ľudí odvlečených do gulagov či disidentov z čias normalizácie.

Na hlavnej stene sú pritom neustále premietané a čítané mená viac ako 70 000 obetí komunistického teroru na Slovensku. Vedľa je zavesená veľká mapa zobrazujúca počet obetí komunizmu v jednotlivých mestách a obciach Slovenska i to, koľkí z nich boli odvlečení do gulagu či tábora nútených prác, koľkí boli v pomocných technických práporoch a podobne.

V druhej miestnosti sa nachádza Knižnica samizdatu a exilovej literatúry Rudolfa Fibyho spojená so študovňou, ktorá okrem tlačeného samizdatu obsahuje aj video či audio samizdaty, a tiež zariadenia, na ktorých sa tieto tajné materiály vyrábali. Návštevníka tu tiež sprevádza dokument vysielaný na obrazovke, na ktorom pamätníci zo Slovenska a holandskej organizácie Open Doors spomínajú, ako na Slovensko prepašovali tlačiarensky stroj a ako sa u nás vyrábali a distribuovali samizdaty.

Súčasťou projektu je aj interaktívna mapa obetí komunizmu, ktorú si záujemcovia môžu pozrieť aj online a ktorá zobrazuje mená a počet obetí komunistického režimu v jednotlivých obciach Slovenska. Pri nej si človek uvedomí, aký zverský bol komunistický režim, keďže na mape sa podľa jej tvorcov nachádza až 99 percent slovenských obcí. Historik František Neupauer k tomu dodáva, že aj v tých zopár obciach, ktoré sa na mape nenachádzajú, určite boli ľudia perzekvovaní komunistickým režimom, len sa údaje o nich z rôznych dôvodov nezachovali.

Na tejto mape si tak môže každý vyhľadať mená obetí komunizmu z hociktorej obce na Slovensku a pozrieť si, akým spôsobom režim tieto obete perzekvoval. Jej autori dúfajú, že tak podnietia výskum v oblastí utrpenia, ktoré sa viaže s komunizmom, aj v regiónoch a tiež oživia záujem o toto obdobie aj v menších mestách a obciach. Výhodou múzea je i to, že časť výstavy je mobilná, a preto je možné premiestniť ju na istý čas do obcí či škôl, ktoré by o to prejavili záujem.

Múzeum obetí komunizmu vytvorilo konzorcium organizácií, ktoré tvoria občianske združenia Nenápadní hrdinovia, Samizdat.sk, Amadeus a firma Apex. Naplno začne fungovať od septembra, no ak by ho chcel niekto navštíviť už počas leta, stačí múzeum kontaktovať, napríklad cez jeho webstránku www.mok.sk a dohodnúť si individuálny termín.

Celá akcia však mala ešte jeden rozmer. Všetkým zúčastneným totiž bolo jasné, že bez obrovského osobného vkladu jeho zakladateľov by žiadne Múzeum obetí komunizmu v Košiciach nevzniklo. Samozrejme, obdiv patrí všetkým zainteresovaným, medzi ktorými vytŕča Pavol Hric.

Práve on bol hlavným nositeľom a realizátorom myšlienky vzniku Múzea obetí komunizmu. Múzeu poskytol priestory v centre Košíc, z väčšej časti financoval jeho vznik a od roku 2016 niesol myšlienku jeho založenia, ktorú posledné dva roky aj prakticky realizoval.

Ako spomínal na otvorení, nad založením múzea, ktoré by sa venovalo obetiam komunizmu, premýšľal už odvtedy, čo založil Knižnicu samizdatu a exilovej literatúry Rudolfa Fibyho, kňaza a aktivistu tajnej cirkvi, ktorý sa vďaka svojej vete „sviečku a chuť mám“ stal jedným z hlavných iniciátorov Sviečkovej manifestácie, jedným z vydavateľov samizdatov na Slovensku či spolu s Krčmérym a Juklom zakladateľom spoločenstva Fatima, a ktorý po revolúcii aj napriek svojmu kňazskému povolaniu pracoval dvadsať rokov v spoločnosti, ktorú vedie pán Hric. A keďže štát sa nevedel aj napriek viacerým výzvam dlhé roky rozhýbať, pustil sa do budovania múzea sám. Vo svojom voľnom čase, z vlastných zdrojov.

Tak so svojimi spolupracovníkmi vytvoril dielo, ktoré na Slovensku už roky chýba a ktorého vytvorenie mali už dávno iniciovať štátne inštitúcie či politici. Dielo, ktoré by mal mať každý štát, v ktorom si boj s politickým režimom vyžiadal tak veľa utrpenia ako u obyvateľov Slovenska. Dielo, ktoré hovorí niečo, čo by malo byť verejne vypovedané, a ktoré vzniklo len vďaka nadšeniu jednotlivcov ochotných preň obetovať svoj voľný čas a energiu. Niečo ako samizdat.

Je smutné, že aj v dnešnej slobodnej dobe je potrebné tvoriť samizdat. No obdivuhodné, že aj dnes ešte stále existujú ľudia, ktorí ho vytvárajú.