Košice predbehli Bratislavu. Majú prvé Múzeum obetí komunizmu

Pri vchode čaká návštevníka nápis: Obete komunizmu nám pripravili cestu k dnešnej slobode. Ale až keď prejde celým múzeom, tak pocíti závažnosť tých slov.

Začať treba jedným príbehom. V roku 1974 prišiel do Bratislavy na Elektrotechnickú fakultu študovať Pavol Hric. Hneď začal navštevovať neoficiálne náboženské spoločenstvá na svojej fakulte. Čoskoro sa zblížil s biskupom Jánom Korcom a pretože bol gréckokatolík z východného Slovenska, na jeho radu začal organizovať na vysokých školách stretávanie gréckokatolíkov.

Po skončení vysokej školy odišiel do Košíc a stále bol súčasťou aktívneho života katolíckej cirkvi. Pohyboval sa v blízkosti známeho kňaza Bartolomeja Urbanca. Po novembri 1989 založil úspešnú IT firmu Apex a.s. Košice. Zamestnal sa v nej aj kňaz spoločenstva Fatima Rudolf Fiby, rovnako Ján Šimulčík, ktorý v tom čase nastúpil svoju úspešnú cestu historika tajnej cirkvi na Slovensku. Nuž a Pavol Hric dosiahol ďalší životný úspech: vo štvrtok 24. júna otvoril v priestranných priestoroch na Moyzesovej ulici v Košiciach audiovizuálne Múzeum obetí komunizmu, prvé svojho druhu na Slovensku. Múzeum má aj svoju webstránku.

Dátum 24. jún bol vybraný zámerne, keďže po prvýkrát sme si pripomenuli Deň pamiatky obetí komunistického režimu. Na tento deň pripadá výročie slávneho prejavu Silvestra Krčméryho v Trenčíne, ktorý predniesol po krutej, trojročnej vyšetrovacej väzbe. Pamätnú záverečnú reč zakončil slovami: „Vy máte v rukách moc, ale my máme pravdu…“

V hlavnej časti „Hricovho“ múzea si návštevník môže postáť pred televíznymi obrazovkami a počúvať v slúchadlách spomienky odvlečených do sovietskych gulagov, väznených v pevných väzniciach, vysídlených a trestaných roľníkov, ktorí odmietli vstúpiť do družstva, rehoľníkov a rehoľníčok, gréckokatolíckych kňazov, politických trestancov v pomocných technických práporoch a táboroch nútených prác. Všetky tieto svedectvá má múzeum k dispozícii z Ústavu pamäti národa, s ktorým má Hric o tomto zmluvu.

V ďalšej časti múzea vidíme na stene premietané mená sedemdesiattisícich politických väzňov na Slovensku a počujeme do toho čítané mená popravených politických väzňov. Premietnutie všetkých mien väzňov trvá neskutočných 12 hodín. V poslednej časti múzea sa stretáme s niečím, čo dnes nemá asi žiadna postkomunistická krajina. Je to internetová mapa miest a obcí Slovenska. Keď si zvolíte nejakú obec, vyjde vám, koľko ľudí z nej bolo z politických dôvodov trestaných a akým trestom. Keď si potom kliknete na konkrétne meno, ukáže sa vám, na koľko rokov, za aký paragraf bol menovaný odsúdený a koľko bol v treste. Táto mapa predstavuje „pamäť komunistických obetí Slovenska“. Až keď človek prejde celým týmto múzeom, pochopí v plnosti slová, ktoré čítame na jeho začiatku: „Obete komunizmu nám pripravili cestu k dnešnej slobode.“

Múzeum obetí komunizmu v Košiciach obsahuje aj samizdatovú knižnicu s dvetisíc exemplármi periodických i neperiodických samizdatov, ktorá je pomenovaná po tvorcovi a rozširovateľovi samizdatov, spomínanom tajnom kňazovi Rudolfovi Fibymu, ktorý v roku 2014 zomrel. Rudolf Fiby má tiež na priečelí budovy dôstojnú pamätnú tabuľu. V múzeu je k dispozícii ešte veľká zasadacia miestnosť, na jej stenách sú krásne fotografie – portréty politických väzňov mladého autora Timoteja Križku.

Slovensko má schopnosť posúvať sa duchovne a spoločensky stále dopredu. Vyrovnávanie sa s obdobím komunizmu patrí ku kľúčovým úlohám pri budovaní trvalej, kolektívnej pamäte Slovenska, z ktorej by mala vzísť naša úcta a vďačnosť voči tým, ktorí pre slobodu trpeli, naše poučenie do budúcnosti i naše sebavedomie, že Slovensko v ťažkých časoch komunizmu neprestalo byť nikdy vnútorne slobodnou krajinou. Múzeum obetí komunizmu v Košiciach je historickým príspevkom na tejto našej ceste.