Pandémia a s ňou spojené opatrenia vyniesli na povrch veľa skrytých problémov a podnietili vznik mnohých psychických i vzťahových ťažkostí. Prichádzame na to, že sa nestačí venovať len ochrane svojho fyzického zdravia, a začíname vyhľadávať pomoc pre myseľ a pre dušu u psychológov, kňazov, koučov či terapeutov. Koučka Mary Dwyn Sumbalová je výnimočná tým, že okrem klasického koučingu poskytuje aj terapeutické služby, dokonca má skúsenosti aj s duchovným poradenstvom. V tomto rozhovore vysvetlila, o čo ide v koučingu a v terapii, čo jej pomáha “spojiť sa” s klientom, ale aj to, ako pandémia dopadla na človeka a jeho psychiku a prečo introverti koronou utrpeli viac ako extroverti.

Mary, čomu všetkému sa venujete?

Som ICF certifikovaný kouč, prevažne sa venujem life coachingu ale aj business coachingu, som tiež vyštudovaný liečebný pedagóg a absolvovala som aj kurzy traumaterapie. Niekoľko rokov som aj školila ako soft-skills tréner. Robila som aj s manažmentom, napríklad som školila celý RTVS manažment, školila som v rôznych sektoroch, v bankovníctve, zdravotníctve, energetike i v bežných korporátoch. Čiže moje tri najsilnejšie oblasti sú koučing, terapia a tréning rôznych zručností, či už pre jednotlivcov - komunikácia, asertivita, riešenie konfliktov, alebo pre manažérov - ako viesť a motivovať ľudí, ako zvládať konflikty na pracovisku a podobne. 

Mám aj štátnice z arteterapií, muzikoterapie, pohybovej terapie a tak ďalej. Ak je klient tvorivý typ, nemusí to byť priamo umelec, ale môže, ak sa rád vyjadruje týmto spôsobom, pracujeme s tým. Napríklad cez hudbu, kresbu a podobne. Mala som aj veľmi racionálnych klientov, ktorým veľmi pomohlo odstrániť bloky práve tvorivými technikami, tak sme to v procese kombinovali.

Čiastočne sa venujem aj učeniu angličtiny či tlmočeniu konferencií, väčšinou ide o psychologické, duchovné alebo žurnalistické eventy. Vďaka jazykovým zručnostiam viem poskytovať všetky spomínané služby aj v anglickom jazyku. Najbližšie mám k ľudskému rozvoju. Samu seba nazývam, že som developer ľudského potenciálu.

Ako ste sa dostali od štúdia lekárstva k rozvoju ľudí? 

Odmalička som bola všestranná, všetko sa mi ľahko učilo a veľa vecí ma zaujímalo. Som z lekárskej rodiny, môj pradedko zakladal slovenskú kardiológiu. Jedno z prvých slov, ktoré ma otec učil, bolo “erytrocyt” (červená krvinka, pozn. red). (Smiech.) Biológia a chémia mi boli blízke a vždy som chcela pomáhať ľuďom. Bavilo ma aj umenie, dizajn, návrhárstvo, od šiestich rokov som hrala na husle, ako stredoškoláčka som koncertovala vo Viedni, no nevedela som si predstaviť, že by som sa venovala iba tomu. Chcela som pomáhať ľuďom a o medicíne som mala trochu “romantickú” predstavu, typu doktorka Quinnová, pomáhaš ľuďom zdravotne a zároveň ich vypočuješ, poradíš im, všetko spolu. Takto holisticky som to chápala, no realita počas štúdia medicíny ma trochu “obarila”. Videla som, že u nás je systém veľmi rigidný a len veľmi ťažko sa zmení. Pochopila som, že to nebude pre mňa. Veľmi ma zaujímala psychológia, všeličo som si sama študovala. Aj psychologička mi povedala, že môžem robiť čokoľvek, lebo mám na to kapacitu.

Foto: Matúš Zajac

Ktorou cestou ste sa potom vydali?

V osemnástich rokoch som zažila osobné obrátenie a s ním spojenú väčšiu slobodu v tom, kto naozaj som. To ovplyvnilo aj moje ďalšie smerovanie. Počas štúdia medicíny som prešla procesom, keď som zistila, že ma to nenapĺňa v dostatočnej miere. Boh ma postupne viedol a ukazoval mi, že mojím poslaním je viac uzdravovať zranených srdcom a privádzať ľudí ku slobode. Je to forma lekárstva, ale iná. Po dvoch rokoch medicíny a hľadania mi bol ponúknutý odbor liečebnej pedagogiky. Išlo o niečo ako aplikovanú psychológiu. Mali sme veľa psychológie, ale aj umelecké terapie, v rámci niektorých predmetov sme priamo pripravovali programy pre deti, mladých ľudí s problémami, pre starých ľudí a podobne. Testovali sme to všetko na sebe. Počas piatich rokov sme absolvovali asi štyri roky zážitkového výcviku. Čiže človek si počas toho veľa vecí “poriešil”. Nedalo sa tým prejsť bez toho, aby sme sa otvorili a boli zraniteľní. Aj pre mňa to bol proces premeny a hľadania mojej vlastnej slobody. Z toho potom vychádzalo aj moje povolanie.

Ak sa môžem spýtať aj tak osobnejšie, v čom sa u vás udial najvýraznejší posun v rámci vnútornej premeny? S čím sa vám podarilo vysporiadať?

Možno aj tým, že som vždy bola iná ako ostatní a mala som aj náročnejšiu rodinnú konšteláciu, hoci si vážim svoju rodinu, to prostredie bolo vzťahovo ubližujúce, plné zhadzovania a odmietania. Vyrastala som v pocite, že nikdy nie som dosť a že to, kým som, je zle a nemala by som tu byť. Bol to paradox, lebo hoci som vo všetkom excelovala a v mojom výkone nebol žiadny problém, napriek tomu som nebola akceptovaná s tým, kto a aká som. Zápasila som s odmietaním od ľudí a prežívala som osamelosť. Ako tínedžer som mala mnoho problémov. Keď som zažila Boží dotyk a obrátenie, začala som vyhľadávať poradenstvo, terapiu, modlitby, ale aj školu, vzdelanie. Z každej strany som sa obklopila uzdravujúcim prostredím. Trvalo to mnoho rokov, no tieto veci sa začali meniť a zapĺňať. Moja identita sa začala budovať. Ja to tak hovorím, že Boh mi vybudoval novú identitu. Postupne cez všetky tie zážitky, cez ľudí, cez to pomocné prostredie. Identitu, v ktorej viem, kto som, že som prijatá, že mám zmysel a poslanie; mám sa rada, teším sa zo seba, prekonala som pocity úzkosti a strachy. Ešte sa mi nestalo, že by za mnou prišiel človek s niečím, čo som ja sama nezažila v nejakej miere, s čím som zápasila a nakoniec zvíťazila. O to je to pre mňa ľahšie, lebo moja práca nepramení len zo vzdelania, hoci ho mám a rozumiem aj teórii, no mám to aj zažité. Zatiaľ sa mi nestalo, že by som niekoho nevedela pochopiť a dokonca veľmi jasne cítiť, s čím zápasí. Mám veľký súcit k ľuďom, lebo som sa musela naučiť súcitiť sama so sebou. 

Čomu ste sa venovali po škole?

Po škole som si chcela nájsť prácu v odbore, no v tom čase to nebolo jednoduché, a preto som začala s učením angličtiny. Popri tom som už počas výšky dobrovoľnícky pomáhala v rôznych organizáciách, ako nízkoprahové kluby mládeže, v Spoločenstve Martindom, venovala som sa rozvoju ľudí, prednášala som, robila som workshopy, viedla skupinky, robila som aj poradenstvo. Veľa praxe som získala cez dobrovoľníctvo. Potom som spoznala Eriku Feketeovú a s ňou som začala školiť aj v biznisovom sektore. Ona vo mne videla potenciál, že by som mohla byť dobrá koučka. Pomohla mi a vďaka nej som si spravila kurz a začala som koučovať. Vzdelávala som sa aj potom, spojila som sa s jedným inštitútom z USA a tam som absolvovala kurz reintegratívnej trauma terapie. Spolupracovala som s rôznymi firmami a v súčasnosti som prevažne na voľnej nohe. 

(viac…)

Najnovšie autorské články