Hlavnou hrdinkou príbehu, ktorý získal prívlastok morálny thriller, je Janina Duszejková, stavebná inžinierka, ktorá si zarába na živobytie ako učiteľka angličtiny a zemepisu. V zime pracuje aj ako správkyňa letných bytov. Nadovšetko miluje zvieratá, snaží sa im všemožne pomáhať a chrániť ich, bojuje proti ľuďom, ktorí im ubližujú. Jedného dňa nájdu Janininho suseda mŕtveho. A po ňom ďalšieho. Pytliaci a významní členovia spoločnosti záhadne umierajú. Nemými svedkami sú zvieratá. Janina o tom vie svoje, ale polícia ju ignoruje.  

Cez kosti mŕtvych pluh svoj veď

Našu osadu tvorí zopár domov, ktoré stoja na Plošine, ďaleko od ostatného sveta. Plošina je vzdialená geologická príbuzná Stolových hôr, akási ich predzvesť. Pred vojnou sa naša kolónia nazývala Luftzug, čiže Prievan, dnes z toho zostalo neoficiálne Lufcug, lebo oficiálny názov osada nemá. Na mape vidieť len cestu a zopár domov, nijaké písmená. Ustavične tu prefukuje, masy vzduchu sa presúvajú cez hory zo západu na východ, z Čiech k nám. V zime je vietor prudký, sviští, zavýja v komínoch. V lete sa rozptýli v lístí a šelestí, nikdy tu nie je ticho. Veľa ľudí by nedbalo mať jeden dom v meste, ten celoročný, oficiálny, a druhý – taký rozšafný, detský – na dedine. A celkom tak aj tie ich domy vyzerajú – detsky. Sú malé, učupené, so strmými strechami a malými okienkami. Všetky boli postavené pred vojnou a všetky rovnakým spôsobom: s dlhými stenami od východu na západ, s jednou krátkou na juh a druhou, ku ktorej je prilepená stodola, na sever. Iba dom Spisovateľky je trochu excentrický – všade tam pristavali terasy a balkóny.

Niet sa prečo čudovať ľuďom, ktorí Plošinu na zimu opúšťajú. Od októbra do apríla sa tu žije naozaj ťažko, čosi o tom viem. Každý rok napadne množstvo snehu a vietor z neho vytvorí ukážkové záveje a duny. Nedávne klimatické zmeny oteplili všetko, len nie našu Plošinu. Skôr naopak, najmä vo februári, snehu je viacej a udrží sa dlhšie. Mráz viackrát za zimu klesne aj pod mínus dvadsať a zima sa definitívne končí až v apríli. Cesta je v mizernom stave, sneh a mráz zničí to, čo sa obec pokúša zo skromných prostriedkov zaplátať. K asfaltke treba ísť dobré štyri kilometre po poľnej ceste plnej výmoľov, ale aj tak tam niet prečo chodiť. Autobus dole do Kudowy odchádza ráno a vracia sa popoludní. V lete, keď tu tých niekoľko vyblednutých detí trávi prázdniny, autobusy nepremávajú vôbec. Hradská, čo vedie dedinou, ju nepostrehnuteľne, ako po mávnutí čarovným prútikom, mení na predmestie malého mestečka. Keby mal človek chuť, mohol by sa po tejto ceste doviezť do Vroclavu alebo do Čiech.

Ale nájdu sa takí, ktorým toto všetko celkom vyhovuje. Keby sme sa mali venovať skúmaniu príčin tejto skutočnosti, dalo by sa určite načrtnúť viacero Hypotéz. Psychológovia a sociológovia by tu mohli poukázať na množstvo pozoruhodných súvislostí, ale mňa táto téma vôbec nezaujíma.

Napríklad ja a Mátoha zime aktívne vzdorujeme. Aj keď je to také hlúpe slovné spojenie „aktívne vzdorujeme“; my skôr bojovne vysunieme spodnú sánku, ako muži na mostíku v dedine, keď ich niekto provokuje nejakým posmešným slovom. Povedia vždy: „No čo? Čo? Čo?“ a tvária sa útočne. V istom zmysle aj my provokujeme zimu, ale ona nás ignoruje tak isto ako zvyšok sveta. Starí excentrici. Hipíci z Božej milosti.

Zima tu krásne všetko ovinie do bielej vaty, maximálne skracuje deň, takže ak sa Človek neobozretne dlho zasedí, môže sa mu stať, že sa prebudí až v Temnote popoludnia nasledujúceho dňa, čo sa mi – priznávam – stáva od minulého roku čoraz častejšie. Nebo nad nami je nízke a pochmúrne ako špinavé plátno, na ktorom sa premietajú dramatické bitky mračien. Na to sú naše domy – aby nás chránili pred tým nebom, inak by to preniklo až do vnútra našich tiel, kde, podobná malej sklenej guľke, spočíva naša Duša. Pokiaľ niečo také vôbec existuje. 

Neviem, čo v týchto temných mesiacoch robí Mátoha, nemáme navzájom až taký blízky vzťah, i keď som – netajím – rátala s niečím viac. Vídavame sa raz za niekoľko dní a vždy pritom prehodíme pár slov na zvítanie. Nepresťahovali sme sa sem preto, aby sme tu usporadúvali čajové večierky. Mátoha kúpil dom rok po mne a zdá sa, že sa rozhodol začať nový život ako každý, komu sa minuli nápady a prostriedky na ten starý. Údajne pracoval v cirkuse, ale neviem, či tam robil účtovníka, alebo bol akrobat. Radšej si predstavujem, že bol akrobat, a keď kríva, predstavujem si, že kedysi dávno, v krásnych sedemdesiatych rokoch, sa pri nejakom mimoriadne náročnom čísle stalo niečo, čo zapríčinilo, že nezachytil rukou tyč a padol z výšky na zem posypanú pilinami. Po dlhšom zamyslení však uznávam, že aj účtovník je celkom dobrá profesia a záľuba v poriadku, akurát tá účtovnícka vo mne vzbudzuje úctu, uznanie a nevýslovný rešpekt. Mátohovu záľubu v poriadku vidieť v jeho malom hospodárstve všade: drevo na zimu je poukladané v dômyselných štôsoch, ktoré pripomínajú špirály. Vzniká z toho pôvabná mohyla s dokonalými proporciami. Tie jeho štôsy možno považovať za miestne umelecké diela. Len ťažko odolávam tomu krásnemu špirálovému súladu. Keď tadiaľ prechádzam, vždy sa na chvíľu pristavím a obdivujem tú úžasnú spoluprácu rúk a mysle, ktorá cez takú banálnu vec ako drevo na kúrenie dokáže vyjadriť najdokonalejší pohyb vo Vesmíre.

Cestička pred Mátohovým domom je rovnomerne vysypaná štrkom a človek má priam dojem, že je to špeciálny štrk, zbierka identických kamienkov, ručne vyberaných v podzemných štrkoviskách, kde pracujú koboldi. V oknách sú zavesené čisté záclony a každý záhyb sa rovná tomu ďalšiemu; určite na to používa špeciálne zariadenie. Aj kvety v záhradke má čisté a úhľadné, vyrovnané a štíhle, akoby cvičili niekde vo fitnes centre.

Keď mi teraz Mátoha chystal čaj, všimla som si v kuchyni, ako rovno stoja poháre v jeho kredenci, ako nepoškvrnený obrúsok prikrýva šijací stroj. Takže má dokonca aj šijací stroj! Zahanbene som si zasunula ruky medzi kolená. Už dávno som im nevenovala adekvátnu pozornosť. Nuž čo, priznávam, že som mala špinu za nechtami.  

Keď vyťahoval čajové lyžičky, na chvíľku predo mnou odhalil svoju zásuvku a ja som od nej nevedela odtrhnúť oči. Bola široká a plytká ako tácka. Vnútri, v priehradkách, ležali starostlivo poukladané všetky príbory a iné Náčinie potrebné v kuchyni. Každý kus mal svoje miesto, hoci väčšinu z nich som nepoznala. Mátohove kostnaté prsty po zaváhaní vybrali dve lyžičky, ktoré sa vzápätí ocitli v bledozelenom obrúsku tesne pri šálkach s čajom. Bohužiaľ, trochu prineskoro, lebo ja som už svoj čaj vypila.

S Mátohom sa rozprávalo ťažko. Bol mimoriadne málovravný – a keďže sa nedalo rozprávať, bolo treba mlčať. S niektorými ľuďmi sa rozpráva ťažko, najmä s mužmi. Mám na to istú Teóriu. Veľa mužov postupom rokov upadáva do testosterónového autizmu, ktorý sa prejavuje postupným zánikom sociálnej inteligencie a zníženou schopnosťou medziľudskej komunikácie, ba zanedbávajú aj formulovanie myšlienok. Človek postihnutý takouto Chorobou postupne mĺkne a vyzerá, že je neustále ponorený v úvahách. Viacej ho zajímajú rôzne Nástroje a mechanizmy. Priťahuje ho druhá svetová vojna a životopisy známych ľudí, najčastejšie politikov a zločincov. Takmer celkom zaniká jeho schopnosť čítať romány, testosterónový autizmus mu nedovoľuje chápať psychologickú podstatu postáv. Myslím si, že Mátoha trpel práve touto Chorobou.

No takto nadránom sa aj tak od nikoho nedala očakávať akákoľvek výrečnosť. Boli sme celkom nesvoji.

Na druhej strane som pociťovala veľkú úľavu. Občas, keď sa Človek zamyslí tak širšie, keď neberie do úvahy určité Putá Mysle, ale keď zas registruje Dôsledky skutkov, môže dospieť k záveru, že nie každý život je dobrý aj pre iných ľudí. Nazdávam sa, že v tomto mi dá každý za pravdu.

Poprosila som o ďalšiu šálku čaju vlastne iba preto, aby som ho mohla pomiešať tou krásnou lyžičkou.

– Raz som Veľkú Nohu udala na Polícii, – precedila som.

Mátoha na chvíľku prestal utierať tanierik na zákusky.

– Pre psa? – spýtal sa.

– Áno. Aj za pytliačenie. Písala som naňho sťažnosti.

– A čo?

– A nič.

– Chceš povedať, že je dobre, že zomrel, alebo čo?

Ešte pred poslednými Vianocami som sa vybrala na obecný úrad, aby som záležitosť oznámila osobne. Dovtedy som písala listy. Nikdy na ne nikto neodpovedal, aj keď predsa existuje zákonná povinnosť odpovedať občanom na ich sťažnosti. Ukázalo sa, že budova úradu je neveľká – pripomínala rodinné domce, aké sa stavali za komančov zo všetkého možného, čo bolo k dispozícii. Budova bola vyslovene smutná. A presne taká tu vládla aj atmosféra. Olejovou farbou pomaľované steny boli ovešané listami papiera – všetky boli označené slovom „Vyhláška“; to je naozaj obludné slovo. Polícia používa mimoriadne odpudzujúce slová, napríklad také ako „obeť trestného činu“ alebo „konkubent“.

V tomto príbytku Pluta sa ma najprv pokúšal odbiť mladý muž sediaci za dreveným pultom, potom aj akýsi jeho starší nadriadený. Chcela som sa stretnúť s Náčelníkom a trvala som na tom; bola som si tiež istá, že napokon obidvaja stratia trpezlivosť a pustia ma k nemu. Musela som dlho čakať; bála som sa, že mi zatvoria obchod, a musela som ešte nakúpiť. Potom sa zotmelo, čo znamenalo, že bolo už okolo štvrtej a že som čakala viac ako dve hodiny.

Napokon, tesne pred koncom úradných hodín, sa na chodbe objavila akási mladá žena a povedala:

– Nech sa páči, poďte ďalej.

Trochu som sa zamyslela, takže som sa musela rýchlo spamätať. Keď som za tou ženou kráčala na audienciu na poschodie, kde mal šéf miestnej Polície kanceláriu, horúčkovito som sústreďovala myšlienky.

Náčelník bol tučný chlap zhruba v mojom veku, ale oslovoval ma, akoby som bola jeho matka, či dokonca stará mater. Letmo sa na mňa pozrel a povedal:

– Posaďte sa.

Vzápätí si uvedomil, že týmto imperatívom odhalil svoj vidiecky pôvod, odkašľal si a opravil sa:

– Nech sa páči, sadnite si, pani.

Takmer som počula jeho myšlienky – v duchu ma podistým nazýval „baba“, a keď moja obžaloba postupne zintenzívnela, prešiel rovno na „babizňu“. „Strelená babizňa“, „švihnutá“. Uvedomovala som si, s akou averziou pozoruje moje pohyby a ako (negatívne) hodnotí môj vkus. Nepáčil sa mu môj účes ani oblečenie, nedostatok pokory. Lustroval moju tvár s narastajúcim znechutením. Ale aj ja som videla veľa – že má po mŕtvici, že veľa pije a má slabosť na korenené jedlá. Počas môjho prejavu mu veľká plešatá hlava očervenela od krku až po špičku nosa a na lícach sa objavili klbká rozšírených vlásočníc ako nezvyčajné tetovanie z vojenčiny. Určite bol zvyknutý veliť a rozkazovať, poslušnosť ostatných považoval za samozrejmosť a nechal sa ľahko uniesť Hnevom. Jupiterovský typ.

Zdroj: premedia.sk

Videla som aj to, že nerozumie všetkému, čo hovorím – po prvé, z jednoduchej príčiny, že používam argumenty, aké sú mu cudzie, ale aj preto, že mnohým slovám vôbec nerozumie. A že je typ Človeka, ktorý pohŕda tým, čomu nerozumie.

– Ohrozuje množstvo Bytostí, Ľudí aj Zvierat, – uzavrela som svoje sťažnosti na Veľkú Nohu; vložila som do nich všetky svoje podozrenia a postrehy.

Nevedel, či si z neho uťahujem, alebo narazil na pomätenú babu. Iná možnosť neexistovala. Videla som, že sa mu krv nahrnula do tváre, bezpochyby to bol pyknický typ človeka, ktorý napokon umrie na krvácanie do mozgu.

– Nemali sme tušenie, že pytliači. Tú záležitosť vyšetríme, – precedil pomedzi zuby. – Vráťte sa, prosím, domov a už si nad tým nelámte hlavu. Ja ho poznám.

– Dobre, – pritakala som zmierlivo.

On vzápätí vstal, opierajúc sa rukami o stôl, čo bol evidentný signál, že audiencia sa skončila.

Keď už máte svoje roky, treba sa zmieriť s tým, že ľudia už nebudú mať s vami večnú trpezlivosť. Predtým som si nikdy neuvedomovala existenciu a význam takých gest ako rýchle pritakávanie, uhýbanie očami, opakovanie „tak, tak“, akoby sa Človek premenil na hodinky. Alebo overovanie si času, utieranie nosa – teraz dobre chápem celé to divadlo hrané len preto, aby sa nahradila jednoduchá veta: „Daj mi už pokoj, ty stará baba.“ Neraz som uvažovala, či keby to isté, čo ja, hovoril pekný urastený mladý muž, narazil by tiež na rovnakú reakciu? Alebo keby to hovorila nejaká kyprá brunetka?

Určite očakával, že vyskočím zo stoličky a vybehnem z miestnosti. Lenže ja som mu chcela oznámiť ešte jednu rovnako dôležitú vec.

– Ten Človek zatvára svoju Suku na celý deň do šopy. Pes tam zavýja a je mu zima, lebo šopa nie je vykurovaná. Môže s tým Polícia urobiť poriadok, vziať mu Psa a jeho exemplárne potrestať?

Chvíľu sa na mňa mlčky díval a to, z čoho som ho od začiatku podozrievala a čo som označila za pohŕdanie, som teraz na jeho tvári videla viac než výrazne. Kútiky úst mu poklesli, pery sa mierne naduli. Všimla som si, ako sa pokúša ten výraz tváre ovládnuť. Prekryl ho strnulým úsmevom, ktorý odhalil jeho veľké zuby zožltnuté od cigariet. Vyhlásil:

– Toto nie je záležitosť Polície, pani. Pes je pes. Dedina je dedina. Čo ste čakali? Psy sa držia v búdach a na reťaziach!

– Oznamujem Polícii, že sa deje niečo zlé. Kam mám ísť, ak nie na Políciu?

Hrdelne sa zasmial.

– Vravíte, že sa deje niečo zlé? Čo takto zájsť za farárom? – navrhol, evidentne spokojný so svojím zmyslom pre humor; no vzápätí mu došlo, že jeho žartíky ma nerozosmejú a tvár mu celkom zvážnela. – Určite sú niekde nejaké spolky na ochranu zvierat alebo niečo podobné. Nájdete ich v telefónnom zozname. Zájdite na Ligu pre ochranu zvierat, napríklad. My sme Polícia pre ľudí. Nech sa páči zavolať do Vroclavu. Tam majú niečo ako hliadku, službu.

– Do Vroclavu! – skríkla som. – Toto mi nevravte! Takéto veci patria do kompetencie miestnej Polície, poznám zákon.

– Ó! – ironicky sa usmial. – Takže vy mi poviete, čo patrí medzi kompetencie a čo nie?

V duchu som videla naše armády, ako stoja proti sebe pripravené začať bitku.

– Áno, celkom rada, – a už som sa nadýchla na dlhší prejav.

V panike sa pozrel na hodinky a náhlivo sa spamätával z rozčúlenia.

– Isteže, v poriadku, celú vec vyšetríme, – povedal po chvíli ľahostajne a začal zhŕňať papiere zo stola do aktovky. Unikol mi.

V tej chvíli som si uvedomila, že ho neznášam. Dokonca viac? Pocítila som voči nemu prudký nával odporu, ostrého ako chren.

Rozhodne vstal od stola a všimla som si, že má veľké brucho, ktoré kožený opasok z uniformy len tak-tak obopne. Zahanbene to brucho schovával pod dosku stola, do nepohodlnej, zabudnutej oblasti genitálií. Šnúrky na topánkach mal rozviazané, určite si pod stolom topánky vyzul. Teraz si ich musel čo najrýchlejšie nasunúť.

– Mohla by som sa spýtať na váš dátum narodenia? – spýtala som sa zdvorilo, keď som už stála pri dverách.

Zarazene sa na mňa pozrel.

– Načo by vám to bolo? – zareagoval podozrievavo, keď mi otváral dvere na chodbu.

– Robím Horoskopy, – odpovedala som. – Nechcete? Mohla by som vám jeden zostaviť.

Na tvári sa mu mihol pobavený úsmev.

– Nie, ďakujem. Astrológia ma nezaujíma.

– Budete vedieť, čo môžete v živote očakávať. Naozaj nechcete?

Vtedy sa sprisahanecky pozrel na policajta, čo sedel na recepcii, a s ironickým úsmevom, akoby sa zúčastňoval na nejakej veselej detskej zábave, mi nadiktoval všetky údaje. Zapísala som si ich, poďakovala som, natiahla na hlavu kapucňu a vykročila k východu. Pri dverách som ešte počula, ako obidvaja vyprskli do smiechu; doľahli ku mne slová, čo im vyhŕkli: – Pomätená baba.

V ten istý večer, tesne po Zotmení, pes Veľkej Nohy začal znovu zavýjať. Vzduch zmodrel, bol ostrý ako britva. Ten nejasný, nízky hlas mu pridával nepokoj. Smrť stojí pred bránami, pomyslela som si. Ale pred našimi bránami predsa stojí smrť vždy, v každej dennej a nočnej dobe, odpovedala som si v duchu. Najlepšie sa totiž človek porozpráva sám so sebou. Prinajmenšom nedochádza k nedorozumeniam. Ľahla som si na kanapu v kuchyni a zostala som ležať; nemohla som robiť nič iné, iba počúvať ten clivý hlas. Keď som pred pár dňami zašla za Veľkou Nohou s tým, že mu dohovorím, ani ma nepustil do domu, povedal, aby som nestrkala nos do cudzích vecí. Je pravda, že ten ukrutník Suku na pár hodín vypustil von, ale potom ju aj tak znovu zatvoril do Temnice, takže v Noci opäť zavýjala.

Ležala som teda na kanape v kuchyni a pokúšala som sa myslieť na niečo iné, ale, prirodzene, vôbec mi to nešlo. Cítila som, ako mi do svalov presakuje svrbivá, vibrujúca energia a stačí už len štipka a znútra mi to roztrhne nohy.

Vyskočila som z kanapy, natiahla topánky a obliekla bundu; vzala som si kladivo a kovový prút, aj všetky Nástroje, čo mi prišli pod ruku. Po chvíli som zadýchaná stála pri šope Veľkej Nohy. Nebol doma, v dome sa nesvietilo, z komína nestúpal dym. Zamkol Psa a zmizol. Nevedno, kedy sa vráti. Ale keby aj bol doma, urobila by som to isté. Po pár minútach práce, od ktorej som sa celá spotila, sa mi podarilo rozmlátiť drevené dvere – dosky okolo zámky sa uvoľnili a mohla som odsunúť závoru. Dnu bola tma a vlhko, boli tu nahádzané staré zhrdzavené bicykle, plastové sudy a ďalšie haraburdy. Suka stála na hromade dosiek priviazaná povrazom k stene. Do očí mi ešte udrela kôpka jej výkalov, bolo jasné, že celý čas chodila na to isté miesto. Neisto vrtela chvostom. Pozerala sa na mňa vlhkými očami, radostne. Odstrihla som povraz, vzala som ju na ruky a šli sme domov.

Zatiaľ som nevedela, čo urobím. Keď občas Človeka premkne Hnev, všetko mu pripadá samozrejmé a jednoduché. Hnev zavádza poriadok, ukazuje svet v zrozumiteľnej skratke, v Hneve sa vracia dar Jasnosti Videnia, ktorý v iných chvíľach ťažko nájsť.

Postavila som ju na dlážku v kuchyni a zaskočilo ma, aká je malá a drobná. Podľa hlasu, toho ponurého zavýjania, by Človek čakal Psa veľkého prinajmenšom ako španiel. No toto bol jeden z tých miestnych bastardov, ktoré volajú Sudetská ohava, pretože nie sú nijako extra príťažlivé. Sú neveľké, majú tenké nohy, často vykrivené, sivohnedú srsť; majú tendenciu priberať a predovšetkým sa vyznačujú chybou chrupu, zreteľným predhryzom. Nuž, táto nočná speváčka krásou naozaj nevynikala.

Bola nepokojná a celá sa triasla. Vypila pol litra vlažného mlieka, od čoho sa jej hneď bruško nafúklo ako lopta. Rozdelila som sa s ňou aj o chlieb s maslom. Nečakala som Hostí, takže som mala celkom prázdnu chladničku. Upokojujúco som jej dohovárala, oznamovala som jej každý svoj pohyb a ona sa na mňa zvedavo dívala – evidentne nechápala túto náhlu zmenu okolností. Potom som si ľahla na svoju kanapu a zároveň som jej naznačila, aby si aj ona našla nejaké miesto na odpočinok. Napokon sa vtlačila pod radiátor a zaspala. Keďže som ju nechcela nechať samu na noc v kuchyni, rozhodla som sa zostať aj ja na kanape.

Spala som nepokojne, niekde po tele sa mi stále plazilo pobúrenie a priťahovalo odkiaľsi stále tie isté sny o rozžeravených horúcich peciach, nekonečných kotolniach s červenými horúcimi múrmi. Plamene uzamknuté v peciach sa s hukotom domáhali uvoľnenia, aby potom mohli vyskočiť do sveta v obrovskej explózii a všetko spáliť na popol. Nazdávam sa, že takéto sny môžu byť prejavom nočnej horúčky, ktorá súvisí s mojimi Ťažkosťami.

Zobudila som sa nadránom, ešte za tmy. Z nepohodlnej polohy mi celkom zdrevenela krčná chrbtica. Suka stála pri záhlaví pohovky, smutne kvílila a uprene ma pozorovala. Pomaly, s bolesťami som vstala, aby som ju pustila von – veď všetko to mlieko, čo vypila, musela niekde vypustiť. Z otvorených dverí vtrhol dnu závan vlhkého chladného vzduchu s vôňou hliny a hniloby – ako z hrobu. Suka vybehla pred dom, vycikala sa, pričom smiešne zdvihla zadnú nohu, akoby sa nemohla rozhodnúť, či je Pes, alebo Suka. Potom sa na mňa smutne pozrela – môžem smelo povedať, že sa mi pozrela hlboko do očí – a pudovo sa rozbehla k domu Veľkej Nohy.

A tak sa Suka vrátila do svojho Väzenia.

Toto všetko som videla, Volala som na ňu, namosúrená, že som sa nechala tak ľahko obrgániť, no zároveň som cítila bezradnosť voči všetkým mechanizmom života v porobe. Už som sa takmer obula, ale to strašné ráno ma vydesilo. Občas mávam pocit, že žijeme vo veľkej, priestrannej hrobke pre veľa ľudí. Pozerala som sa na svet obalený sivou Temnotou, studenou a nepríjemnou. Väzenie nie je vonku, ale je vnútri, v každom z nás. Možno je to tak, že bez neho nedokážeme žiť.

O pár dní potom, ešte skôr ako napadal sneh, zazrela som policajný Polonez pred domom Veľkej Nohy. Priznávam sa, že ten pohľad ma potešil. Áno, pocítila som zadosťučinenie, že ho konečne navštívila Polícia. Vyložila som si dva pasiansy, ktoré mi vyšli. Predstavovala som si, že ho zatknú, vyvedú s rukami v putách, skonfiškujú zásoby drôtu, vezmú mu pílu (na tento Nástroj by sa malo vydávať rovnaké povolenie ako na zbraň, lebo dokáže pustošiť a robiť veľké škody medzi stromami). Ale auto odišlo bez Veľkej Nohy, rýchlo prišiel Súmrak a začal sa sypať sneh. Suka, opäť zamknutá v šope, začala znovu zavýjať. Prvé, čo som ráno uvidela na krásnej, nepoškvrnenej bielobe, boli tackavé stopy Veľkej Nohy a žlté škvrny moču pri mojom striebornom Smreku.

Z poľštiny preložil Karol Chmel.

Olga Tokarczuk (1962) je autorkou poézie, prózy, esejí, scenárov a jedna z najčítanejších a kritikmi najlepšie hodnotených poľských autoriek. Je dvojnásobná držiteľka prestížnej ceny Niké, Medzinárodnej Man Bookerovej ceny a držiteľka Nobelovej ceny za literatúru, ktorú jej udelili za rok 2018. Poľská spisovateľka ju získala za naratívnu fantáziu, vyzdvihnutie lokálnych tém (viaceré jej diela sa odohrávajú v česko-poľskom pohraničí, kde aj dlho žila), ako aj za to, že jej diela sú plné vtipu a vynaliezavosti.  

(Foto: Jacek Kołodziejski)

Zdieľať

To najlepšie
zo Štandardu

Štandard

Prihláste sa na odber
najlepších článkov týždňa
na denníku štandard.